Ste rodák z Hainburgu?
Ako si naň spomínate z detstva?
Čo všetko sa za tých niekoľko desaťročí zmenilo?
Nuž, treba podotknúť, že od čias môjho detstva sa dosť zmenila celá Európa, nehovoriac o nástupe moderných technológií, ktoré sme si ako deti nedokázali ani len predstaviť. Po páde železnej opony a otvorení hraníc v roku 1989 sa, samozrejme, okrem zvýšenej dopravy zlepšili kontakty Hainburgu s pohraničím.
Takže tak, ako k nám jazdili Slováci s cieľom zistiť, ako sa žije na „Západe“, aj my sme začali chodiť do Bratislavy, napríklad do divadla alebo sa poprechádzať po nábreží Dunaja. Samotná Bratislava a Viedeň sa ako hlavné mestá začali spoznávať a nadviazali kontakty. No a Hainburgu, ktorý leží medzi nimi, sa zmeny, ktoré z cele tejto situácie vyplynuli, tiež dotkli.
Spomeniete si aj na obdobie tesne pred novembrom 1989, keď vo vtedajšom Československu prebehla takzvaná Nežná revolúcia? Ako ste vnímali toto dianie takpovediac z druhej strany železnej opony?
V čase týchto veľkých historických zmien som mal devätnásť, no v Hainburgu som vtedy nebol, nežil som dokonca ani v Rakúsku. Bolo to obdobie, keď som „zarezával“ v mojom prvom zamestnaní v Mníchove. Ale vnímal som, čo sa dialo v Nemecku a vzdialene aj to, čo prebiehalo v strednej Európe.
Raz týždenne som volával domov, to sme ešte boli odkázaní na telefónne búdky. Vždy som sa pýtal rodičov, čo je nové, čo sa deje doma a či sa už aj u nás niečo hýbe. Bolo to naozaj napínavé obdobie. Ale pred rokom 1989 sme často chodili k hraniciam, obdivovali sme hrad ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.