Rasputin, falošný mních zo Sibíri, je jednou z najbizarnejších a najzáhadnejších postáv ruských dejín zo začiatku 20. storočia. Svojou charizmou ovládal cárovnú Alexandru, cára Mikuláša II. a niekoľko rokov ovplyvňoval aj politiku Ruska. O jeho živote bolo napísaných mnoho lacných, naivných i serióznych príbehov, nakrútených 14 filmov (jeden erotický), po Rasputinovi dokonca pomenovali vodku. Po tejto excentrickej postave a téme siahol zohraný tím mladých autorov: choreograf Ján Ďurovčík a skladateľ Henrich Leško. Balet Rasputin v dvoch dejstvách a sedemnástich obrazoch bude mať na scéne Borisa Kudličku, v kostýmoch Alexandry Gruskovej a v hudobnom naštudovaní Mária Košíka premiéru 24. a 25. januára na doskách SND. V titulnej postave Rasputina sa predstavia v alternácii Juraj Vasilenko, Herald Baluch a Igor Holováč. O príprave a naštudovaní baletnej inscenácie sme sa rozprávali s autorom libreta, choreografom a režisérom Jánom Ďurovčíkom.
Čím vás oslovil príbeh Rasputina, veď jeho život bol zahalený tajomstvom?
- Práve preto. V materiáloch, ktoré som o ňom čítal, je kvantum anomálií a protikladov. Raz sa spomína, že mal krásne biele zuby, inokedy sa hovorí o jeho škaredom, kazmi napadnutom chrupe. Pre niektorých bol vysoký a svalnatý, pre iných malý s ochabnutými svalmi. Všetci sa však zhodli na jeho uhrančivých očiach, ktorými ovládal konanie cárovnej, i na tom, že sugesciou zastavil krvácanie cároviča. Príbeh zahalený tajomstvom je pre tvorcov výhodou.
Autor hudby Henrich Leško, ktorý má za sebou hudbu k muzikálom, filmom, divadelným inscenáciám, reklamným spotom, veľkej show, vyhlásil, že pohybovať sa v rôznych žánroch vníma ako isté dobrodružstvo. Rasputin je jeho prvá baletná hudba. Ako ju vnímate?
- Pre Henricha to možno bolo dobrodružstvo. Ja som vedel, do čoho idem, pre mňa to nebolo pole nepoznané. Pracujem s ním už takmer desať rokov a vždy ho zavediem do oblastí, ktoré predtým nerobil - napríklad Rómeo a Júlia, Strom, Cirkus svet... Rozumieme si. Obaja máme radi prelínanie žánrov, pretože každý je o niečom inom. Nič na tom nemení ani fakt, že baletná hudba je písaná pre veľký orchester. Henrich už má skúsenosti s filharmonickým orchestrom pri nahrávke hudby k Rómeovi a Júlii. Rasputin pôjde tentoraz naživo pod taktovkou Mária Košíka. Ide o typickú baletnú hudbu, ktorá sa miestami opiera o ruskú melodiku, ľudové prvky, zaznie i krásny pravoslávny chorál. Hudba však nekopíruje ruský priestor, ale emócie, ktoré tam vládli. Na cárskom dvore predsa žili vysokovzdelaní ľudia, ktorí mali blízko k francúzskemu dvoru, a aj hudba je v pocitoch tomu adekvátna.
Rasputin bol výnimočný nielen svojím rozporuplným životom, milostnými aférami, sugesciou, ale aj víziami, ktoré sa splnili až s desivou presnosťou. Čo ste si z toho pre balet vybrali?
- Nebolo jednoduché žiadať od nežných "labutí" a vznešených Giselle predniesť na scéne SND fámy o Rasputinovej živočíšnosti a sexuálnej výkonnosti. Žiadalo si to veľké odosobnenie tanečníc. Na Rasputinove prorocké vízie - že keď zahynie rukou šľachty on, zahynie aj celá cárska rodina - by v činohre stačila jedna veta. V balete nie. Našli sme však riešenie. Keď v závere padne na Rasputinovu figurínu svietnik s cárskym znakom (za jeho života podobné figuríny Rasputina pálili i uctievali), v tej chvíli zhasnú sviečky v rukách cárskej rodiny. Je to paralela. Na ovplyvňovanie ruskej politiky sme zvolili divadelné skratky vo forme ovládania cudzích rúk. Keď Rasputin ovládne ruky cárovnej, prostredníctvom nej riadia z cárskeho paláca aj cára. Čo krok, to chyba - vždy padá mŕtvy tanečník. Scéna je veľmi čitateľná.
Aké formy ste zvolili na reč tela? Klasiku alebo tanec "šmrcnutý" modernou?
- Pohybový slovník som prispôsobil úrovni a schopnostiam interpretov Baletu SND, ale odľahčenou formou, ktorá ani zďaleka nie je moderným pohybom.
Údajne tak ako Rasputin žil, tak aj umrel. Najprv prežil otravu cyankáli, potom výstrely z revolvera. Zomrel až utopením. Akým spôsobom umrie na scéne?
- Na zamrznutej rieke pod mostom. A bude snežiť. Tak ako v živote. Vo chvíli, keď umiera, súdi ho celý národ.
Diváci vnímajú balet aj ako výtvarné predstavenie. Aká bude výprava, scénické a svetelné efekty?
- Scéna s množstvom prestavieb je zaujímavá, no veľmi komplikovaná. Pracujeme na inom princípe, ako boli zvyknutí v SND, a to s mierkou niečoho veľkého a malého. Je to parafráza na Rasputinov vnútorný rozporuplný život. Pre niekoho bol klamár, pre iného dobrodinec. Preto na scéne máme maličký krížik alebo kríž s rozmermi 20 metrov; malý cársky znak na svietniku i ornament cez celú scénu. Symbolicky pracujeme s plochami malých a veľkých celkov.
Prízrak peňazí obchádza všetko, čo zaváňa "človečinou". Mali ste ich dostatok na zrealizovanie svojich predstáv?
- Riaditeľ Bartko vynaložil nesmierne úsilie, aby sme mohli inscenáciu zrealizovať. Aby scénograf Kudlička mohol lietať z Varšavy do Bratislavy, oslovil som poľské aerolínie, inak by letenky zhltli väčšinu nákladov. Rovnako výdatne nás podporil generálny partner Philip Morris. Napriek tomu sa pohybujeme v sumách, ktoré nemôžeme porovnávať s Prahou ani s Varšavou, a nieto s Európou. Pre nedostatok financií stále svietime zastaraným spôsobom, takže príprava a nasvietenie zadného horizontu nám trvajú až šesť a pol hodiny. Pri každej zmene farby však musíme ručne prekladať všetky filtre. Pritom agentúra pána Kubánku, ktorá osvetľovala napríklad predstavenie Cirkus svet, má takú techniku, že stlačením gombíka v priebehu niekoľkých sekúnd môžete zvoliť na nasvietenie horizontu akúkoľvek farbu a v ďalšej sekunde si vybrať z ďalších šestnástich farieb spektra. Žiaľ, na Slovensku je to tak.
Je výhodou byť autorom libreta, choreografom a režisérom pri tvorbe nového projektu?
- Nie je to výhoda, skôr trojnásobné vystavovanie kože na trh.
Ľudia navštevujú divadlo aj preto, že sa potrebujú odreagovať od reality. Bude chvíľa aj na zamyslenie?
- S Henrichom Leškom sme chceli napísať niečo, čo by po nás zostalo. Inscenáciu sme komponovali tak, aby bola znamením doby minulej i súčasnej... Napríklad, keď pestúnka, ktorá sa o cároviča starala od narodenia, ho po revolúcii vedie na popravisko. A to je svedectvo anomálie doby i dehonestácia morálky. A Rasputin? Kade chodil, manipuloval, znásilňoval. Na druhej strane miloval cároviča, bol jeho patrónom. Ale to nie je podstatné. Skôr to, že modlu z neho urobili tí, ktorí mu slepo verili. S tým sa predsa stretávame aj v súčasnosti. Nie je to ani tak dávno, keď sme tu mali (a ešte máme) Rasputina, ktorý ovládal a sfanatizoval davy.
Je o vás známe, že premiéru prežívate v bufete pri drinku. Neporušíte túto zásadu ani pri tejto, v histórii slovenského baletu výnimočnej, udalosti?
- Nemienim zmeniť tento rituál. Hudbu musím cítiť, nedokážem byť úplne mimo, ale nedokážem sa dívať a nemať možnosť zasiahnuť. Je to jediný spôsob, ako premiéru prežiť v zdraví.
StoryEditor