Jeho najnovšia kniha Cela číslo 17 sa do veľkej miery odohráva v prostredí väznice, ktoré kvôli autentickosti spoznával aj osobne. Svojimi knihami chce ukázať, ako to v polícii naozaj chodí. Koniec koncov, sám je v skutočnom živote jej súčasťou. Dominik Dán.
Cela číslo 17 je už vaša piata kniha. Bolo jej písanie v niečom iné?
- Príprava na napísanie tejto knihy bola trochu iná než pri predchádzajúcich románoch. Vedel som, že podstatná časť deja sa bude odohrávať vo väznici a nevedel som sa zmieriť s myšlienkou, že by som toto magické a svojrázne prostredie opisoval iba tak od stola a nedal si námahu naštudovať si to všetko trochu zblízka na vlastné oči. Napokon som mal možnosť prezrieť si väznicu, ako sa hovorí, od pivnice až po povalu, dokonca som sa na chvíľu nechal zavrieť aj na povestnej samotke.
Ako námet mi poslúžila séria listov z väzenského prostredia, opisujúca okolnosti zatknutia ich autorov. Samotné písanie už nebolo ničím výnimočné, stačí si sadnúť za počítač a nechať protagonistov, nech rozohrajú dialógy... ono z toho napokon vždy niečo vzíde.
Prostredie našich väzníc je tak v knihe asi vykreslené hodnoverne...
- Veľmi. Denný režim, vzájomné vzťahy väzňov, vzťahy zamestnancov a väzňov, byrokracia, formalizmus, predstieranie prevýchovy neprevychovateľných... to všetko je až žalostne skutočné. Nech mi prepáčia tí, čo to myslia naozaj úprimne...
Inšpirujete sa reálnymi kriminálnymi prípadmi, niektoré majú aj politický nádych a prepojenie so skutočnosťou je viac ako zrejmé. Nenašiel sa nik, či už z politického alebo policajného prostredia, kto by na vaše knihy nejako "prudšie" zareagoval?
- V živote je lepšie tváriť sa ako pštros s hlavou v piesku než ako trafená hlučná hus. Ak sa "dotknutí" vôbec k mojim knihám dostali, potom sa zatiaľ ešte neozvali. Prudšie nereagoval nikto. Aj auto mám celé, aj zubov mám dvadsať šesť... dvakrát extrakcia u zubára, na spresnenie.
"Študovali" ste predtým, ako ste vôbec začali písať prvú detektívku, detektívky iných?
- Neštudoval, iba čítal. Čítam detektívky od všetkých svetových detektívkarov, ktorí boli preložení do slovenčiny alebo češtiny a od každého som čítal aspoň jednu knihu. Neštudoval hovorím zámerne, pretože nechcem naštudovať štýl žiadneho z nich. Každý píšeme po svojom a ja by som bol nerád, keby som bol prirovnávaný a porovnávaný s niekým iným. Je sloboda prejavu, a tak nech sa každý prejaví po svojom.
Vaše knihy vraj čítajú aj vaši kolegovia.
- Kolegovia čítajú nielen moje knihy... a nie minimálne. Často sa stretnem s ostrou odbornou kritikou a mám čo robiť, aby som sa obhájil... Ale to nenasvedčuje tomu, že by moje romány boli zlé, ale iba tomu, že policajt číta detektívne romány inými očami ako laik.
Predstaviť si policajta s knihou v ruke je, žiaľ, u nás trochu nepredstaviteľné...
- V polícii je veľa pracovísk, kde pracujú iba vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Vzdelanostná úroveň v polícii nepomerne vzrástla a so stavom spred sedemnástich rokov sa nedá porovnať. V spoločnosti pretrváva názor živený a podporovaný istými politickými... živla... chcem povedať subjektmi, že polícia je zločinecká organizácia, ktorá u nás obuškami presadzovala socializmus a jedine vďaka polícii sa u nás tak dlho udržal a za všetko zlé, čo sa u nás dialo, môže iba polícia, a preto si s ňou teraz v demokracii vybavíme účty. To sa potom odráža aj na našom ohodnotení a spoločenskom postavení. Oboje stojí za... zamyslenie. Moderná polícia je o niečom inom, škoda, že sa novinárom ťaží preniknúť hlbšie a napísať aj pravdu. Bohužiaľ, dnešným médiám stačí, ak policajt spôsobí dopravnú nehodu, a máme článok na titulnú stranu. Z mojich kníh by laická verejnosť mohla a mala (aj pre to ich píšem) pochopiť, ako to v skutočnosti na polícii chodí a aké ťažké je nájsť vraha a dostať ho za mreže, lebo nájsť ho niekedy nestačí...
Ako to, že sa vám tak dlho darí ukrývať svoju pravú identitu?
- Už som sa o sebe dočítal, že vraj sa skrývam za pseudonym... Neskrývam sa, nemám prečo. Iba som požiadal vydavateľa, aby som mohol písať pod pseudonymom a on mojej žiadosti vyhovel. Urobil som to preto, lebo som už pod týmto pseudonymom písal, páči sa mi a vyhovuje mi. Pri písaní pod pravým menom by som sa mohol dostať do podobnej situácie, ako je konflikt záujmov, pretože som ešte stále v aktívnej službe a píšem o skutočných udalostiach. To je celé tajomstvo Dominika Dána. Žiadna senzácia. Keď pôjdem do civilu, uvidíme. Ak o to ešte niekto bude stáť, dozvie sa možno viacej.