Veľká kultúrna krádež. Stopa vedie na perifériu

Nedávno sa v slovenských kinách objavili Legendy z Dogtownu, film o počiatkoch skejtbordingu tak, ako ho poznáme dnes. Odohráva sa v polovici 70. rokov minulého storočia v Kalifornii, trojica mladíkov v ňom začne jazdiť na "doskách" ako nik pred nimi. Vznikol podľa skutočných udalostí a okrem iného predvádza, ako sa z minoritnej, periférnej záležitosti stáva masový fenomén. Traja junáci, o ktorých by zakopol akurát tak sociálny kurátor, sa vďaka svojim schopnostiam a priaznivým okolnostiam stanú idolmi, reklamnými figúrkami podporujúcimi predaj všetkého, čo so skejtbordingom súvisí. Legendy z Dogtownu ilustrujú fungovanie popkultúry - a hneď dvakrát. Zvonku, ako popkultúrny artefakt a zvnútra, ako príbeh o tom, ako sa z periférie stáva hlavný prúd, masová záležitosť, mainstream.

Nie sme zlí, iba celebrity
Legendy z Dogtownu sú zvonku filmom určeným čo najširšiemu publiku, uvádzajú sa v globálnej distribučnej sieti. V žiadnom prípade nie je určený len minorite, o ktorej pojednáva. Spracúva menšinovú tému atraktívnym spôsobom, tak, aby zaujala čo najširšie masy. Ku cti mu slúži, že sa periférii, z ktorej vzišiel, nespreneveruje, aj keď práve tento momentu mu možno paradoxne uškodí. Legendy z Dogtownu sa nestanú hitom, na ktorý by chodili zástupy. Na to je príliš presný, vážny, príliš hlboký, neostáva len na atraktívnom povrchu. Legendy z Dogtovnu zvnútra, ako príbeh, ilustrujú, ako sa zo skupinky skejtbordistov stanú celebrity, ako sa z menšinového adrenalínového športu a spôsobu života stane biznis bez škrupúľ, obchodný artikel, móda, v ktorej už nezostane nič z toho, čím bol skejtbording pôvodne.

Lov na perifériu
Na podobnom základe funguje hľadanie nových príbehov a tém v popkultúre, vďaka čomusi podobnému sa súčasťou mainstreamu stávajú pôvodne prísne okrajové, subžánrové, minoritné fenomény. Deje sa tak permanentne, lebo ani popkultúra nepozná zaručený recept na úspech. Hlavný prúd, všeobecne prístupný a dostupný mainstream, je nútený hľadať stále čosi aspoň zdanlivo nové, originálne, pôvodné. Veľmi vďačným a v istom zmysle nevyčerpateľným rezervoárom je popkultúrna periféria, žánre a subžánre, ktoré sa netešia masovej popularite, a teda ani nie sú obmedzované akýmikoľvek nezmyselnými limitmi, morálnymi, ekonomickými, sociálnymi, spoločenskými, kultúrnymi.

Čaro (ne)chceného
Bez komerčných tlakov tu ešte môže vznikať čosi originálne, pôvodné, nové, odvážne, čosi, čo ešte stále dokáže prekvapiť, zaujať, šokovať. Pán prsteňov, Matrix, Harry Potter, Hviezdne vojny, ale aj rozsahom menšie, stále však globálne popkultúrne fenomény, od Rodinky úžasných až k Sin City. Ak by sme sa neobmedzovali na kinematografiu, tak trebárs aj Dan Brown a celý ten humbug okolo Da Vinciho kódu, to všetko sú masové záležitosti, ktoré vzišli z periférie, nielen popkultúrnej, ale v Brownovom prípade aj s presahmi do tzv. vážnej, umelecky ambicióznejšej literatúry.

Brown, lži a Eco
Dan Brown nie je jediný, kto dokáže pútavo klamať o historických faktoch a spriadať okolo nich fascinujúce príbehy. Meno Umberta Eca spomenie v kontextoch s jeho tvorbou každý, pričom Eco má predstavovať tú literárne hodnotnejšiu podobu toho, čo píše Brown. Ale nielen bestsellerovo periférnym Ecom je Brown živý. Mimo centra záujmu masy, hlavného prúdu, existujú a dávno existovali desiatky, stovky spisovateľov jemu podobných. Stačí spomenúť majstra technotrileru Toma Clancyho, ktorého tvorba - na rozdiel od Brownovej - má šancu pretrvať, či španielskeho majstra mystifikácie Artura Peréz-Reverta, ktorý má tiež za sebou pokus stať sa masovým, mainstreamovým popkultúrnym fenoménom.

Brána k masám
Clancy predstavuje na svojej periférii vrchol, do hlavného prúdu vstúpil už niekoľkokrát, predovšetkým vďaka filmovým adaptáciám svojich kníh. Hon na Červený október, Vysoká hra patriotov i Jasné nebezpečenstvo, to sú názvy niektorých jeho úspešných románov a zároveň aj názvy filmov, ktoré podľa nich vznikli a v kinách si neviedli vôbec zle. Clancy sa však nikdy, aspoň v domácom kontexte, nestal takým masovým ako Brown, nevychádza totiž svojim čitateľom až tak veľmi v ústrety, nečíta sa tak ľahučko, tak filmovo. Podobne Arturo Peréz-Reverte, ktorý mal k skutočnej mainstreamovej popularite najbližšie v roku 1999 vďaka filmu Romana Polanského Deviata brána, nakrútenému podľa Peréz-Revertovho románu Dumasov klub.

Výlet do podzemia
Je smutné, ale pre popkultúru príznačné, že namiesto Eca, Clancyho či Peréz-Reverta sa stal súčasťou popkultúrneho mainstreamu Brown. Je totiž najľahšie stráviteľný. Kvalita má tendenciu zostať vždy na periférii, kde si ju treba nájsť, a nie čakať až ju hlavný prúd vytiahne, predžuje, predtrávi a ponúkne ako prefabrikovaný polotovar mase. Ako to funguje? Kdesi mimo centra sa zrodí nový prúd, vzniknú dielka inovátorské, nepodobné ostatným. Tešia sa zaslúženej pozornosti minoritnej hŕstky fajnšmekrov, vždy ochotných predierať sa periférnymi zákutiami a hľadať. Lebedia si vo svojej výnimočnosti často dlhé roky, až na ne narazí tematicky vyčerpaný popkultúrny mainstream pri jednom zo svojich inšpiračných výletov a rozhodne sa spracovať ich a ponúknuť mase. Samozrejme, musí na rozdiel od periférie brať ohľady, a tak sa často z potenciálneho hitového artefaktu odstráni väčšina toho, nad čím treba premýšľať.

Matrix na predaj
A vznikne trebárs Matrix, produkt zarábajúci v hlavnom prúde. Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia sa na literárnej periférii, v rámci sci-fi, zrodil subžáner zvaný cyberpunk, on poslúžil takmer o dvadsať rokov neskôr Matrixu ako zásobník tém a ideí, formálnu podobu a štýl dodali iné periférne záležitosti, trebárs hongkonské akčné heroic bloodsheed filmy či japonské manga komiksy a anime. V Matrixe sa to všetko zlialo, pripusťme, do veľmi príťažlivého tvaru, hlavný prúd dostal, čo chcel, úspech, zisk. Je to celkom legitímne a úplne v poriadku, lebo tak, ako v popkultúre mainstream parazituje na periférii, periféria z mainstreamu regrutuje nových divákov. Selektuje z davu, vyberá, láka do svojich temných fascinujúcich zákutí tých, ktorým to, čo práve videli v kine, nestačí.

Siamské dvojčatá
Bez filmového Pána prsteňov by sa na fantasy periférii neobjavilo toľko nových čitateľov, bez Hviezdnych vojen by sa minorita sci-fi fanúšikov len ťažko rozrástla, bez amerických mainstreamových hororov Kruh či Nenávisť by sa tu nikdy neobjavili ich periférne japonské vzory. Bez tmy by jednoducho nebolo svetlo...