Rady psychologičky k smútku: rituály, ktoré najviac pomáhajú a či môže byť jeho potláčanie nebezpečné

Smrť, smútok, bolesť zo straty blízkeho... To sú ťaživé témy, ktoré majú často príchuť spoločenského tabu. Bojíme sa ich dotknúť, otvoriť, naplno si ich „ohmatať“. A pritom urobiť tak, môže byť mimoriadne terapeutické.

Môžete nám priblížiť, čo je to smútkové poradenstvo a čo všetko v sebe zahŕňa?

Smútkové poradenstvo je sprevádzanie ľudí, ktorí prežívajú stratu. Môže ísť o ľudí, ktorí prišli o niekoho blízkeho a potrebujú si túto skúsenosť spracovať, ale aj o tých, ktorí sa dotýkajú vlastnej smrteľnosti a stáva sa to pre nich témou. Smútok si často spájame so stratou vzťahu, no môže ísť aj o stratu veľmi dôležitej časti seba.

Napríklad, keď človek po úraze zrazu ochrnul, alebo ho zasiahla veľká životná zmena – funkčná, strata roly či materiálna strata. Niekto príde o majetok, iný o svoje postavenie, identitu či rolu, ktorú doteraz v živote mal.

Často sa pritom viaceré straty prelínajú. Pri rozvode napríklad strácame dôležitý vzťah, no zároveň aj istú rolu, domov či zázemie.

Nie je to teda vždy len o smrti blízkeho človeka. Smútkové poradenstvo pomáha túto stratu prijať a integrovať do života tak, aby s ňou človek mohol ďalej žiť.

Epidémia osamelosti: Tvoriť a udržiavať vzťahy je náročné ako učiť sa športovať či schudnúť. Ako jej predísť?

Sú dnes ľudia natoľko uvedomelí, že si dokážu vypýtať pomoc? Predsa len, mnohí majú postoj typu „nejako to zvládnem sám“. Všímate si, že sa to mení a ľudia sú otvorenejší vyhľadávať podporu?

Je úplne prirodzené, že človek chce najskôr všetko zvládnuť sám. Smútok je totiž prirodzenou súčasťou života a ako ľudia sme do veľkej miery nastavení tak, aby sme ho dokázali spracovať vlastnými silami.

Niekedy však smútok neodchádza. Zasahuje do bežného fungovania, paralyzuje, človek sa v ňom zasekne. A práve vtedy často prichádza chvíľa, keď si uvedomí, že už nevie, ako ďalej – a rozhodne sa vyhľadať pomoc.

Čo vás priviedlo práve k tejto oblasti psychológie?

Ocitla som sa v roli pozostalého – po smrti môjho otca. Keď som vtedy plánovala pohreb, uvedomila som si, aké náročné je zariadiť ho tak, aby skutočne odrážal potreby rodiny. Narážala som na množstvo systémových bariér.

Mala som vtedy dosť síl veci riešiť, ale dokázala som si predstaviť, že mnohí pozostalí túto silu nemajú. A potom idú len „po prúde“, podľa zaužívaného systému, s postojom: „nejako to pretrpíme, nejako to odbavíme a ideme ďalej.“

Lenže ono to nie je jedno. Nie je jedno, ako pohreb vyzerá. Mne sa tie typizované, neosobné obrady – kde sa len vymení meno a rod – zdali chladné, odpojené od skutočných emócií.

Cítila som, že sa pri takomto rituáli nedokážem napojiť na vlastné smútenie. A keď sa to človeku nepodarí, môže sa to preniesť aj do budúcnosti – smútok sa „nenaštartuje“ prirodzeným spôsobom a ostane potlačený.

Vtedy som si uvedomila, že by som chcela ľuďom ponúkať aj iné možnosti, ako sa rozlúčiť – otvárať im cesty, dodať im silu, ktorú v tej chvíli sami nemajú, a pomôcť im zariadiť rozlúčku podľa seba.

Začala som teda z tej opačnej strany – od sprevádzania pri pohreboch. No postupne za mnou začali prichádzať aj ľudia, ktorých blízki práve zomierali a chceli, aby som ich navštívila ešte predtým. Niekedy sa chcel zapojiť aj samotný umierajúci.

A potom prichádzali aj pozostalí, ktorí sa po strate nevedeli pohnúť ďalej. Tak som svoje služby prirodzene rozšírila aj o terapeutickú a smútkovú podporu.

Nedávno som bola na oslave života zosnulého a veľmi sa mi to páčilo. Bolo to v USA, kde sa k týmto veciam pristupuje asi trochu inak. Nebola to ...