Fetoval, pil, za lúpež si odsedel šesť rokov vo väzení. Teraz maľuje oceňované obrazy a každý deň zabehne 8 až 24 kilometrov. Koncom júla sa mu splnil sen, zvládol polmaratón v San Franciscu. "Život je krásny," hovorí 54-ročný bezdomovec Ronnie Goodman.
Na prvý pohľad vyzerá ako každý druhý bežec v San Franciscu. Šľachovitá postava atléta, tričko, kraťasy, v ušiach slúchadlá, spoza prešedivenej kozej briadky sa usmieva na ostatných. Lenže Goodman nie je typický bežec. Je to bývalý alkoholik a feťák ("Kokaín, heroín, crack, metamfetamín," vypočítava, čo všetko bral), kriminálnik a väzeň. A na výbehy sa vydáva zo svojho stanu pod cestou Highway 101, pretože už dva roky nemá byt.
"Od nikoho nič nečakám, sústredím sa na seba a užívam si, čo je na živote dobré," hovorí a s lišiackym úsmevom dodáva: "A dobrého je tak veľa!"
Z väzenia na kurzy maľovania
Všetko sa pre neho zmenilo, keď ho pred piatimi rokmi prepustili z väzenia. Odišiel s tým, že chce začať znovu a inak. Zohnal si prácu a z výplaty si platil kurzy maľovania a kreslenia. Bol to najlepší nápad jeho života. Objavil v sebe talent a jeho linoryty sa tešia značnému uznaniu.
Sú inšpirované hlavne životom na ulici a džezom. Na jednom je opustený bezdomovecký nákupný vozík pred zbernými surovinami a nad ním kvíli džezový trúbkar. Na ďalšom sa skvie maliarka Frida Kahlo za kostrou hrajúcou na saxofón.
"Fridu maľujem rád, pretože to bola žena, ktorá dosiahla veľa, aj keď prechádzala bolesťou. Mám pocit, že podobne som na tom aj ja," vysvetľuje Goodman. "Čokoľvek však maľujem, je o tom, čo cítim, o väčšej láske k ľudským bytostiam aj k sebe samému," dodáva.
"Má srdce zo zlata a talent," hovorí Ivan Vera, šéf umeleckého programu charitatívneho domu Hospitality House v San Franciscu, kde sa Goodmanove diela predávajú. "Jeho veci by si zaslúžili byť v múzeách, sú skvostné."
Behal aj vo väzení
Druhým kľúčom ku Goodmanovej premene bol beh. Behal už ako chlapec a neskôr aj vo väzení San Quentin na zamrežovanom dvore. Pred tromi rokmi, keď prišiel o byt, sa k tomuto športu zase vrátil.
Lekár mu v ťažkej situácii predpísal antidepresíva, morálku si však začal udržiavať aj na bežeckom chodníku. Dnes je jeho bežná denná dávka 8 až 24 kilometrov.
"Pri behu sa cítite ako tínedžer. Skvele," opisuje svoje výbehy po čínskej štvrti, medzi mrakodrapmi finančného centra či po piesočných plážach. Trúfol si aj na preteky. Prvými boli Dipsea Race, kde bežal spolu s niekoľkými ďalšími bývalými väzňami. Jeho veľkým cieľom však bol sanfranciský polmaratón.
To už sa z neho stala známa osobnosť, na nové bežecké topánky a štartovné sa mu zložili čitatelia miestneho denníka Chronicle. Preteky si užíval a v cieli bol za hodinu a 43 minút. "Teraz si idem oddýchnuť. A hneď zajtra pôjdem do ateliéru. Späť k umeniu," vravel v cieli novinárom.