Feminizmus predstavuje na Slovensku ešte stále niečo neznáme, ba až tajomné. A to vôbec nie preto, že by u nás diskriminácia žien bola niečím neslýchaným. Je to skôr preto, že naša dlho uzatvorená spoločnosť si ešte celkom nezvykla na život v otvorenosti a má tak sklon preventívne odmietať všetko, čo by narušilo jej odveké zvyklosti. A feminizmus ich narúša - už len tým, že väčšinou nemáme poňatie, čo to vlastne znamená.
Všeobecne by sa pojmom feminizmus dal charakterizovať akýkoľvek zápas o oslobodenie žien z druhoradého postavenia v spoločnosti. Užší význam vychádza z presvedčenia, že druhoradé postavenia žien nie je len následkom tradičnej diskriminácie, ale výrazom celkového postoja spoločnosti, ktorá utláča nielen ženy, ale tiež deti, starých ľudí či zvieratá.
Neúspešný pokus
Prvé skupiny žien, ktoré vyvíjali organizovanú aktivitu v prospech ženských práv, sa objavili hneď po francúzskej a americkej revolúcii na konci osemnásteho storočia. V Paríži, ale tiež vo väčších provinčných mestách, sa vytvorilo niekoľko ženských klubov inšpirovaných revolučnými ideálmi slobody a rovnosti. Tieto kluby dali ženám nielen možnosť stretávať sa, ale tiež platformu, na ktorej mohli formulovať požiadavky rovnakých práv na vzdelanie, zamestnanie a účasť vo vláde.
Reakcia mužských vodcov revolúcie však nesvedčila o ich veľkých sympatiách. Vodkyňa tohto hnutia Marie Gouzeová bola v roku 1793 popravená a ženské kluby boli vládnym nariadením rozpustené. Odvtedy však už neprestali v západných krajinách vznikať feministické skupiny a ženské hnutia, ktoré sa stále znovu stretávajú s odporom a niekedy i násilím zo strany vlád i väčšinovej spoločnosti.
Tri smery
V histórii rozoznávame tri formy a zároveň zdroje súčasného feminizmu, ktoré sa rozvinuli na konci osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia. Prvým z nich je radikálny feminizmus, ktorý sa objavil v USA a vo Veľkej Británii ako pôsobenie žien v sociálno-reformnom a morálnom hnutí protestantských náboženstiev a usiloval sa najmä o nápravu morálne narušených žien - prostitútok.
Liberálny feminizmus, jasne identifikovateľný s prácou liberálneho mysliteľa Johna Stuarta Milla, sa sústredil na vysvetľovanie rozdielov medzi mužmi a ženami vplyvom sociálneho okolia v kontraste k všeobecnému presvedčeniu, že tieto rozdiely sú dané vrodenými dispozíciami. Toto poznanie viedlo americké feministky k úsiliu, ktoré ovplyvnilo legalizáciu práv žien. V roku 1882 získali ženy právo na majetok a plat a do konca storočia tiež možnosť vzdelávať sa rovnako ako muži. Jedna z hlavných požiadaviek tejto fázy ženského hnutia - volebné právo žien - bola v západných krajinách splnená až v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia.
Kým liberálny feminizmus sa usiloval o možnosti sebarealizácie žien v platenom zamestnaní a v slobodnom podnikaní, tretí feministický zdroj - sociálny feminizmus - šiel ešte ďalej. Proletárske ženy totiž mali na trhu práce rovnaké možnosti ako muži, ale nezískali nič v iných, sociálnych oblastiach. Klasický sociálny feminizmus formuloval svoje základné premisy v kontexte emancipácie a triedneho vedomia proletariátu, čím sa z požiadaviek rovnoprávnosti žien stala len jedna z požiadaviek proletárskeho hnutia. Ako sa vplyv sociálneho feminizmu postupne zväčšoval, ukázalo sa, že nie všetci socialisti sú ochotní prijať ho. Objavili sa odlišné názory na dôležitosť tohto hnutia a na riešenie jeho cieľov prostredníctvom revolúcie.
Nový nástup
Po roku 1920 zažilo svetové feministické hnutie niekoľko desaťročí úpadku. Jednou z príčin bola skutočnosť, že v mnohých krajinách ženy dosiahli volebné právo i niektoré sociálne práva. Dosiahnutie politickej rovnoprávnosti však malo len malý vplyv na nerovné postavenie žien v iných sférach verejného i súkromného života.
Historickým predelom vo vývoji ženského hnutia bol druhá svetová vojna, ktorá priniesla masovú účasť žien na trhu práce. Časť žien zostala zamestnaná i po skončení vojny a ich zapojenie vyžadoval tiež povojnový ekonomický boom. To viedlo k značným zmenám v postavení žien v modernej spoločnosti, ktoré však zo strany feministiek neboli vždy vnímané ako pozitívne. V šesťdesiatych rokoch sa ženské hnutia opäť ocitli v popredí a odvtedy zohrávajú významnú úlohu po celom svete. Oživenie feminizmu sa začalo v Spojených štátoch pod vplyvom hnutí za občianske práva černochov a vtedajšieho študentského radikalizmu. Mnohé ženy sa zúčastňovali na politických aktivitách, ale často pritom zisťovali, že ich mužskí kolegovia aj tu udržiavajú v podriadenom postavení. Ich nové nezávislé organizácie sa začali zaoberať prevažne feministickými otázkami.
Prvá vlna neofeminizmu sa objavuje v podobe tzv. Hnutia za oslobodenie ženy, ktoré v mnohých názoroch vychádzalo z ľavicových i marxistických konceptov. K interpretácii vzájomných vzťahov medzi mužom a ženou v spoločnosti slúžila teória triedneho boja a o domácnosti sa začalo hovoriť ako o zmenšenej podobe spoločnosti, v ktorej dochádza k vykorisťovaniu ženy mužom. Druhá vlna prišla v sedemdesiatych rokoch a bola založená na racionálnom prístupe k možnostiam zlepšiť postavenie žien v spoločnosti. Neskôr sa vo feminizme objavujú trendy zdôrazňujúce odlišnosť žien od mužov, ich špecifické vlastnosti a možnosti.
Podriadenie
Feminizmus dnes predstavuje snahu o zápas proti panskému postoju spoločnosti. Ženy zápasia nielen o svoje rovnoprávne postavenie, ale bojujú proti samotnému princípu nerovnoprávnosti. Podľa mnohých feministiek totiž poroba žien nie je len jedným z mnohých prípadov útlaku, ale je základom všetkého útlaku.
Podľa tohto presvedčenia prvotná ľudská spoločnosť nepoznala útlak. Ten vstupuje medzi ľudí až mužskou vzburou proti ženskému princípu v nás všetkých. Niektorí psychológovia, najmä Carl Gustav Jung, totiž poukázali na to, že nikto z nás nie je len muž alebo žena. Každý z nás má v sebe prvky oboch princípov - mužského - konajúceho a ženského - prijímajúceho. Vzbura mužského princípu proti ženskému tak nie je len základom útlaku žien, ale útlaku všetkých ostatných.
Útlak sa prejavuje v oblastiach, ktoré považujeme za samozrejmé a dané. Ako tvrdí český filozof Erazim Kohák, sami osebe sú utlačujúce napríklad i mnohé pojmové sústavy - najočividnejšie sa to prejavuje v jazyku. Napríklad to, že k menám žien pripojujeme koncovku -ová, ktorá znamená vlastníctvo, naznačuje, že muž je samostatný, kým žena je závislá a má niekam patriť.
Boj o slová
Útlaková pojmová sústava sa podľa americkej feministky Karen Warrenovej vyznačuje tromi črtami. Jednou z nich je hierarchické myslenie, ktoré automaticky zoraďuje ľubovoľné dve skutočnosti ako "lepšiu" a "horšiu" a nie je schopné chápať pojem "rôzny". Druhou črtou útlaku je dualizmus hodnôt, ktorý rôzne skutočnosti chápe ako konfliktné, a nie komplementárne. Klasickým príkladom je neschopnosť uznať, že cit a rozum sa vzájomne dopĺňajú, že jedno nevylučuje druhé. Tretím faktom je, že do jazyka je zabudovaná logika útlaku, ktorú jazyk ospravedlňuje. Táto logika je známa už od čias loveckých spoločenstiev. V nich to boli muži, ktorí mali prví prístup k potrave, pretože ju ulovili a museli ju loviť ďalej. Feministky, stotožňujúce sa s názorom, že tento (ako sa nám to veľakrát zdá) "prirodzený" stav, je len návyk a nič nebráni tomu, aby to nemohlo byť aj naopak, zastávajú názor, že najdôležitejšou úlohou feminizmu je práve boj proti utlačujúcej patriarchálnej pojmovej sústave.
Prínos
Ženské hnutia sa dnes zaoberajú ďaleko širším spektrom problémov než tie pred nimi. Požadujú okrem iného tiež rovnoprávnosť na ekonomickom poli, právo na potrat či dôslednejší boj proti domácemu násiliu. Okrem významných praktických dôsledkov mala činnosť feministiek tiež dosiaľ nevídaný intelektuálny dosah.
Podľa jednej koncepcie vznikajú sociálne hnutia tam, kde ľudia nemajú šancu, aby ich bolo počuť a nemôžu svoje zámery presadiť zvyčajnými prostriedkami. Ženské hnutia v tomto prípade nie sú výnimkou. V prvej fáze rozvoja hnutí sa ich predstaviteľky snažili predovšetkým dať ženám hlas v politike. Druhá fáza potom priniesla dosiahnutie rovnoprávnosti žien v širšom zmysle - teda nielen politickej, ale aj ekonomickej.