V predchádzajúcej kapitole románu Krištof navštívil divadlo, v ktorom kedysi pracoval ako šepkár, a dostal istý zaujímavý nápad.
Lincoln prechádzal širokou chodbou parlamentu. Kolesá auta takmer nehlučne bežali po dláždení z čierneho a bieleho mramoru.
"Tu mi zastav!" zavrčal Berger.
Lincoln pribrzdil pri chrómovom zábradlí, o ktoré sa opieral muž s tvárou mopslíka trpiaceho bazedovou chorobou. Jeho vypúlené oči živo žiarili v prítmí. Mal lesklý zelený oblek a fajčil. Rozprával sa o niečom so svojimi dvoma spoločníkmi. Kari stlačil príslušné tlačidlo a dymové sklo začalo klesať.
Berger sa vyklonil a žmurkol na Krištofa.
"Okradli ste nás o svoju vzácnu spoločnosť!" zaševelil medzi perami šepkár.
"Okradli ste nás o svoju vzácnu spoločnosť!" žoviálne zopakoval Berger.
"Odpustite, ale mal som takú súrnu prácu, že slušnosť musela ísť bokom," povedal Mopslík a vyfúkol kúdol dymu.
Krištof spozornel. Nečakal takúto odpoveď.
"To vám uznám. Pri takej súrnej práci, ako čo ste vy mali, slušnosť musí ísť nabok."
"To vám uznám. Pri takej súrnej práci, ako čo ste vy mali, slušnosť musí ísť nabok," bodro hučal Berger.
Mopslík obrátil hlavu k Lincolnu.
"Prosím vás, na čo to zase myslíte?!"
"Na to, na čo aj vy!"
"Na to, na čo aj vy!"
"Nie celkom. Ja na slušnosť, vy na neslušnosti."
Krištof sa znepokojene pomrvil. Prezeral si postavu za mužovým chrbtom. Bol to malý chlapík s veľkými ústami. Tváril sa akoby nič. Krištofovi sa na tom celom niečo nezdalo.
"Ale čo?! Len vás ľutujem, lebo to aj zmorí človeka, tak sa celú noc ukláňať."
"Ale čo?! Len vás ľutujem," hlaholil ďalej Berger, "lebo to aj zmorí človeka, tak sa celú noc ukláňať."
Teraz sa mu zazdalo, že malý chlapík niečo povedal.
"Veru, od poklôn môžu zabolieť kolená," usmial sa Mopslík.
"Alebo kríže," vzrušene šepkal Krištof. Bol to teda súboj.
"Alebo kríže!"
"Ty sa v tom vyznáš, ako vidím!"
"No, veď ja som výkvet slušnosti."
Krištof hypnotizoval malého chlapíka, ten zas kdesi za dymovým sklom tušil Krištofa. Pátral po ňom pohľadom.
"No, veď ja som výkvet slušnosti!" hrdo opakoval Berger.
"Ak si ty kvet, tak iste klinec, Mercutio!"
"Klinec?"
Berger trochu pochybovačne hodil pohľadom nabok na Krištofa.
"Klinec?" zopakoval dôraznejšie šepkár.
"Klinec?" zobudil sa Berger.
"V topánke."
"Ty Romeo. Ty musíš tancovať!" žiadalo sa Krištofovi povedať nahlas, ale len to zašepkal.
"Ty Romeo...," nechápavo opakoval Berger. "Ty musíš tancovať..."
"Nemôžem ver. Vy máte ľahké nohy, aj srdcia," bľabotal Mopslík, znepokojene blúdil očami zo strany na stranu.
Malý chlapík sa tváril ako vo vytržení. Pery sa mu nepoznateľne pohybovali. Upretým pohľadom takmer zoškraboval dymový povlak na Krištofovom okne. Ten napäto počúval.
Mopslík zmätene pokračoval: "Mňa však olovený žiaľ pritláča k zemi... Kdeže tancovať..."
"Len poď. Mám úmysel s tebou dobrý!" stroho vystrelil Krištof. Išlo do tuhého.
"Len poď. Mám úmysel s tebou dobrý!"
"Hej, dobrý... Ale vravím ti, že niečo zle sa tu skončí!"
"Choď!" štekol Berger.
Auto prudko vyrazilo. Dymové sklo zapadlo do svojej drážky.
"Čo to bolo za blbosť?!!" kričal nepríčetne Berger a udieral tučnými päsťami do poťahov Lincolnu, ktorý so zasvišťaním prešiel cez koberec v prijímacej sále a opustil budovu parlamentu.
"A-a-asi sssom sa ne-nech... nechal u-uuniesť..."
"To si, kurva, nabudúce nedovoľuj, hej?! Odkiaľ to mohol vedieť on, čo?! Ako mi to vysvetlíš?!"
"Ča-ča-čarodej-ník dr-rruhe-j ka-ka-tegórie...!"
"Čože?!!"
"H-h-hneď mi bol pp-povedo... mý... Ten-t-ten s tými veľkým-mi ústa...ú-ústa-mi."
"Čo s ním?!"
"Mmm-má sss... svoj-ho ššš... šš-šep-kára!"
"To nie je možné!"
"Nuž, pane, človek nikdy nevie. To je moja životná zásada, ak dovolíte, aby som mohol mať zásady."
"Choď do riti!!"
Krištof zamyslene kráčal špinavou ulicou. Bol večer. Všade sa povaľovali pokrčené plagáty a odpadky. Mesto pripomínalo obrovský kotol. Ľudia radšej ani nevychádzali z domov. Na dnešný deň totiž ohlásili svoju demonštráciu Antišachisti. Ich cieľom bolo pôvodne na celom svete s okamžitou platnosťou zrušiť šach ako nemravnú a nanajvýš spoločensky nevhodnú hru, postupne však ťažisko svojho boja preniesli proti organizácii, ktorá sa začala nazývať Šachisti. Obzvlášť nenávidená bola frakcia Praví šachisti, ktorú z duše neznášali dokonca aj Šachisti. Ale nepriateľom číslo jeden pre Antišachistov boli Militantní antišachisti. Zvykli sa navzájom obviňovať z komunizmu a dávali o sebe vedieť šťavnatými nápismi na stenách budov v meste.
Dôvodom demonštrácie Antišachistov bol fakľový sprievod Šachistov, ktorí ho usporiadali na počesť narodenia Garyho Kasparova.
Na námestí vial prudký vietor. Z tribúny rečnil plešatý chlapík v typickej čierno-bielej Antišachistickej uniforme. Od vzrušenia rozhadzoval rukami, fŕkal z neho pot a sliny.
"Hlboká nemravnosť tejto hry tkvie už v neprirodzenej hierarchii jednotlivých figúr! Princíp nadradenosti a podriadenosti, stáročia hlboko zakorenený..."
Krištof sa sťažka predieral davmi ľudí, mnohí z nich utekali. Vrazil doňho chalan v roztrhanej koženej bunde. Práve keď tvrdo dopadol na zem, okolo hlavy mu presvišťal kameň. Za ním letel druhý, ktorý mieril presnejšie. Krištof nejasne videl nejaké dievča s pomaľovanou tvárou a zelenými vlasmi. Výklad za jeho hlavou sa zmenil na kopu skla a zviezol sa s rachotom na ulicu. Za sklom leteli aj figuríny ovešané šatami, takže Krištof sa zrazu ocitol zachumlaný v ružovej krinolíne. Na hlave mu pristál plstený klobúk s umelými karafiátmi. Dievčaťom, ktoré hádzalo kamene, bola Bijou. Videl ju len na zlomok sekundy, kým behom zmizla v dave.
"...zvrhlá metóda merania súperovho času typickými šachovými hodinami je do neba volajúce bohorúhačstvo, ba dokonca sa odvažujem tvrdiť..."
Krištofovi po tvári tiekla krv, ale rýchlo sa vyhrabal spod šiat, odkopol nahú figurínu s roztiahnutými nohami a rozbehol sa za Bijou. Predieral sa stenou tiel. Vládol tu nikým a ničím neriadený chaos.
"...a preto sa vás pýtam -- je to normálne a morálne korektné, aby kôň skákal do tvaru písmena L?! Žiadam vás iba o krátky ponor do svojho najhlbšieho vnútra... Čo tam vidíte...?!"
Niekto mu nastavil nohu, takže sa potkol a spadol. No znovu vstal a bežal ďalej. Sledoval mihajúce sa zelené vlasy v dave. Naokolo vybuchovali petardy, mladí ľudia postávali v hlúčikoch pri mihotavých svetlách sviečok a tvárili sa dramaticky.
"...nestačí, že tí najhorší zlosynovia, najväčší zvrhlíci, akých len nosila táto planéta, boli náruživými milovníkmi šachu?! Či už samotný fakt, že ich opantal, nesvedčí o fatálnej skazenosti tejto hry...?! Mohol by som spomenúť len niekoľko mien... Hitler! Stalin! Mussolini! Gilles de Rais! Diabolská rafinovanosť, s akou šach preniká do nášho vedomia..."
Už-už sa zdalo, že Bijou dobehne, ale stratila sa mu. Niekto totiž zapálil dymovnicu a námestie sa ponorilo do hustého tmavomodrého dymu.
Zablúdil. Žiadnu z tvárí, na ktoré narazil, nespoznával.
"...Oni nás nezastavia...! Náš boj víťazne vybojujeme! Aj keby nás to malo stáť holý život!..." zúrivo reval plešatý chlapík na tribúne.
Krištofa štípali oči a zvažoval, že to vzdá. Vtom sa Bijou vynorila priamo pred ním. Rozbehol sa a chytil ju za rukáv. Zreničky mala neprirodzene rozšírené. Najprv ho ani nespoznala. Len neprítomne žmurkala.
"Jé, ahój...! To si ty?! Čo tu robíš, ty kokšo?!"
"Nie je mi jasné, na čej strane bojujete, milá lady!"
"Čo ja viem... Neviem! Ja sa v tom fakt nevyznám. Je to jedno, nie? Hlavne, že je vzrušo...! A pivo zadarmo...! A zoznámila som sa tu s takým perfektným chalanom! A ty čo?"
"Neviem. Tak družní do poslednej chvíle a milí jak mladucha a ženích, keď idú na lôžko -- a potom zrazu, akoby náhle prišli o rozum, vytasia meče a sa bodajú v zúrivej zlosti! Jednoducho neviem, v čom korení tá nezmyselná bitka. Radšej som mohol v boji stratiť nohy, ako sem prísť a toto vidieť!"
"Ty kokšo, všetci, čo sú tu, ti povedia, že svet je tak príšerne nudný! Čo mám podľa teba robiť?"
"Pravda, ak uvážim čas, miesto a pomery tu v krajine, zo srdca by som si želal, aby k tomu nebolo došlo, ale keď sa už stalo, snažte sa to urovnať čo najlepšie pre seba. Kto bol ten chlap, ktorého ste hnali s vytaseným kordom? Bol to prízrak? Čo vám urobil?"
"Si magor! A daj ten klobúk dolu, vyzeráš jak debil! Čauko! Maj sa...!"
Krištof ju sledoval ako mizne v dave. Cítil, že jeho srdce je ako špongia, ktorou práve niekto umyl špinavý riad.
V PONDELOK V HN
V ďalšom pokračovaní príbehu nešťastný Krištof stretne šťastného Defa Lepparda a poslanec Berger sa za zvláštnych okolností stane premiérom.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk