Slovensko obchádza prízrak eura. Vládne ním ošiaľ slovenskej výnimočnosti a vládna hystéria v presadzovaní čo najskoršieho zavedenia európskej spoločnej meny, nepripúšťajúca akékoľvek pochybnosti o vhodnosti či výhodnosti tohto závažného kroku.
Je príznačné, že v atmosfére presvedčenia o vlastnej genialite a neomylnosti si nikto zo zodpovedných nepoložil ani také základné otázky, ako:
Prečo sa niektoré staré členské štáty EU zubami-nechtami bránia prijatiu spoločnej meny?
Aký bol doterajší vplyv menovej politiky z jedného centra (ECB) na národné ekonomiky členských krajín EÚ?
Aké sú vyhliadky budúceho vývoja a postavenia eura vo vzťahu k iným menám?
Aký je skutočný, teda neskreslený a neidealizovaný stav ekonomiky členských krajín EÚ a aké vzťahy vládnu vnútri EÚ?
Odpovede na tieto otázky nie sú, pochopiteľne, jednoznačné. Sú rozporné, ale nútia k zamysleniu, k hodnoteniu, zvažovaniu a sú -- varovné. Slovenský občan sa však o nanajvýš znepokojujúcom vývoji v EÚ z úst zodpovedných nedozvie takmer nič. Je hodné zamyslenia sa, či ide o úmysel alebo o trestuhodnú neznalosť skutočného stavu vecí.
Antidolárové ťaženie vo svete
Desiatky rokov trvajúci pokles hodnoty dolára oproti iným menám je neodškriepiteľným faktom a dnes o ňom rozprávajú už aj babičky. Tento proces sa však v našich zemepisných šírkach zredukoval na hodnotenie jediného menového páru EUR/USD a vyústil do propagandistických vyhlásení o eure ako o "najsilnejšej mene sveta".
Antidolárové nálady a množiace sa pokusy o odklon od slabnúcej meny sú vzhľadom na vývoj vcelku pochopiteľné. Často je však v pozadí silnejúca nevraživosť voči Spojeným štátom a šanca ešte viac tým uškodiť doláru a americkému hospodárstvu. Z nedostatku inej vhodnej alternatívy oproti doláru potom voľba často padá na euro.
Začiatkom tohto roka napríklad venezuelská štátna ropná spoločnosť Petroleos de Venezuela začala požadovať od svojich zákazníkov platby v eurách namiesto v dolároch. Oficiálne zdôvodnenie poklesom hodnoty dolára má svoju logiku, je však len čiastočne pravdivé. Venezuelskí politici totiž dobre vedia, že ak sa ujme obchodovanie s ropou v eurách namiesto v dolároch, mohlo by to spôsobiť kolaps dolára.
Trend odklonu od dolára pokračuje
Časy sa menia. Dolár už nie je tým, čím býval. Ak ste len pred troma rokmi navštívili napríklad Bangkok, mohli ste na každom kroku vidieť reklamy na tovar s cenami v dolároch. Dnes uvidíte tie isté reklamy, ale s cenami v eurách. Čoraz viac turisticky významných oblastí po celom svete dnes nasleduje tento príklad.
Avšak aj v samotných Spojených štátoch sa množia prípady podobného postupu. Európania si už nemusia v Amerike vymieňať eurá za doláre, aby sa po výstupe z lietadla najedli v reštaurácii či využili služby fotografa alebo krajčíra. V niektorých lokálnych pobočkách Bank of America dokonca akceptujú depozity v eurách bez zvláštnych poplatkov. To je na krajinu, kde odjakživa poznali jedinú menu, niečo neslýchané.
A tento trend sa nevyhol ani obchodu s drogami. Aj tam už obchodníci preferujú platbu v eurách. Celkom odlišné segmenty americkej spoločnosti (oficiálne i kriminálne) si začínajú uvedomovať, že svet sa k doláru obracia chrbtom.
Slabnúca dôvera investorov voči doláru nahráva rastu preferencií pre euro a tlačí vzájomný pomer EUR/USD do nebývalých výšok. No že by to bol dôvod k vyhláseniam o "najsilnejšej mene sveta" a k eufórii vo vzťahu k jeho skutočnej hodnote, o tom možno vážne pochybovať.
Fundamentálne analýzy stavu európskych ekonomík totiž svedčia o rastúcich problémoch a vážnych potenciálnych hrozbách. Vinu za mnohé z týchto, už dnes pociťovaných problémov a za nepriaznivý vývoj ohrozujúci samotné základy národných ekonomík, pripisujú niektoré členské štáty práve nekompetentnej a voči menším členom necitlivej politike Európskej centrálnej banky (ECB).
Vzájomné vzťahy sa začínajú vyostrovať, ekonomický vývoj vzbudzuje čoraz väčšie obavy a spoločná mena sa, napriek vonkajšiemu zdaniu, otriasa v samotných základoch.
Trend vývoja hodnoty eura sa čoskoro zmení
V stredu 2. júla sa obchodovanie s americkými akciami dostalo do teritória, ktorému sa hovorí "medvedí trh". Bolo to po prvý raz za posledných 5 a pol roka. V tom istom čase sa objavil signál začiatku iného medvedieho trhu, ktorému však väčšina investorov nevenovala prílišnú pozornosť.
Európska centrálna banka zvýšila vo štvrtok 3. júla úrokovú mieru o štvrť percentuálneho bodu. Bola to prvá zmena úrokovej sadzby za obdobie vyše jedného roka. Zvýšenie úrokovej miery znamená za normálnych okolností signál na posilňovanie meny, teda pre naštartovanie býčieho trhu. Euro napriek tomu "spadlo" v priebehu 24 hodín zhruba o 250 bodov.
Človek si zákonite musí položiť otázku: "Prečo takýto nečakaný vývoj?" Bolo to kvôli komentáru hlavného predstaviteľa ECB Jean-Claude Tricheta. Analytici to avizovali už pred zasadaním bankovej rady tvrdiac, že dôležitejší než samotné (všeobecne očakávané) zvýšenie úrokovej miery bude jeho sprievodný komentár.
Trichet v ňom jasne naznačil, že séria postupných zvyšovaní úrokovej miery nie je pravdepodobná a že -- čo je ešte závažnejšie -- banková rada nemá jasnú predstavu o ďalšom smerovaní prijímaných opatrení. Že je pripravená vyčkať, aký bude mať prijatý krok vplyv na ekonomický vývoj a konať bude až na základe jeho zhodnotenia.
To bolo všetko, čo potreboval trh počuť, aby ponechal euro napospas pôsobeniu ekonomických zákonov gravitácie. Bol to prvý náznak obratu, ktorý znalci devízového trhu očakávajú v súvislosti s tvrdením, že euro je -- na základe porovnania parity kúpnej sily (Purchasing Power Parity -- PPP) -- nadhodnotené o celú jednu tretinu.
Parita kúpnej sily (PPP) hodnotí, čo si môžete kúpiť za svoje eurá, jeny, doláre či franky v porovnaní s inými menami. Azda najjednoduchším príkladom využitia tohto porovnávacieho mechanizmu je známy Big Mac Index, vytvorený časopisom The Economist. Ten využíva celosvetovo známy product firmy McDonald a porovnáva jeho cenu v rôznych krajinách sveta, od Caracasu, cez Hongkong až po Moskvu.
Takže, keď stojí Big Mac v USA $ 3.10 a vo Fatralandii $ 4.00, potom vzájomný výmenný kurz by mal byť: jednotka fatralandskej meny = 1.29 USD (4:3.1). Ak sa však jednotka fatralandskej meny obchoduje za $ 1.55, potom je fatralandská mena nadhodnotená zhruba o 20 %.
Hoci je Big Mac Index istým, a nie nepodstatným zjednodušením, vystihuje v podstate princíp zisťovania skutočnej hodnoty meny. Žijeme totiž vo svete, v ktorom si všetci navzájom konkurujeme v boji o tie isté komodity -- od ropy, cez cement, až po potraviny. A na základe hodnotenia dostupnosti týchto komodít môžeme jednoznačne vyhlásiť, že euro je významne, až extrémne nadhodnotené.
A nielen to. Eurozóna sa nachádza vo veľmi zraniteľnom bode svojho ekonomicko-podnikateľského cyklu.
Vývoj na stavebno-realitných trhoch -- najmä donedávna v rýchlo rastúcom Írsku či Španielsku -- môže európske ekonomiky poškodiť oveľa viac, než sa pôvodne predpokladalo. Rastúca inflácia a problémy hypotekárneho trhu majú súčasne za následok spomalenie ekonomického rastu naprieč európskym kontinentom. Ekonomika eurozóny sa -- ako to nedávno napísali Financial Times -- dostáva do stavu stagflácie, charakterizovanej vysokou mierou inflácie a nízkeho rastu. Kombinácia stagflácie s fundamentálnym nadhodnotením spoločnej meny znamená pre euro vážne problémy.
Pripravte sa na pád silného eura
Nebývalý rast cien ropy a potravín postihuje európskych podnikateľov i spotrebiteľov podobne ako kdekoľvek inde vo svete. Dosah tohto vývoja však už začíname pociťovať aj na cenách iných produktov. Ako nedávno oznámila EÚ, inflácia v eurozóne prekročila v júni
4 %. Inflačné očakávania však naznačujú zvýšené nebezpečenstvo spočívajúce v požiadavkách odborárskych zväzov na dvojciferné zvyšovanie platov. Môže to viesť k deštrukčnému cyklu: vyššie ceny ako dôvod na zvyšovanie miezd, ktoré následne povedie k ďalšiemu rastu cien.
Európa však musí čeliť aj väčším hrozbám, ako je samotný rast inflácie. Podobne ako Spojené štáty, aj ona stojí pred potenciálnym kolapsom stavebného a realitného trhu a z toho vyplývajúcej hrozby výraznej recesie. V skutočnosti je totiž stavebno-realitná bublina v Európe podstatne väčšia, než tomu bolo v USA, kde to celé vlani začalo.
Potenciálny kolaps stavebno-realitného trhu
Ceny nehnuteľností vzrástli v USA od r.1996 do r. 2006, keď dosiahli svoj vrchol, o vyše
120 %. Je to viac než dvojnásobok priemernej dlhodobej miery zhodnocovania. Vo Francúzsku, v Dánsku, Holandsku a Grécku však za to isté obdobie vzrástli o 130 až 160 %. V Británii a Španielsku to bolo takmer o 200 % a v Írsku dokonca o vyše 280 %.
Rast cien nehnuteľností úzko súvisí s rastom objemu hypotekárnej zadlženosti vo vzťahu k celkovej výkonnosti ekonomiky. Tento pomer dosiahol v Británii rekordných 51 %, kým v Dánsku a "konzervatívnom" Švajčiarsku sa pohybuje až okolo 100 %.
Nákaza špekulatívneho investovania do nehnuteľností sa vďaka mimoriadne nízkym úrokom na hypotekárne úvery nezadržateľne šíri do ďalších európskych krajín. Objem spotrebiteľských dlhov dosahuje v Británii 1.4 trilióna libier. To je viac než v akejkoľvek inej krajine sveta vrátane USA, ktoré pritom majú päťnásobne vyšší počet obyvateľov. Britskí majitelia domov dnes majú dlhy vo výške 164 % ich disponibilných príjmov v porovnaní so 138 % v USA.
Európsky stavebno-realitný boom hlboko zasiahol aj finančné trhy. Kým v Spojených štátoch tvorila hodnota cenných papierov zaručených nehnuteľnosťami aj v časoch vrcholu menej než 1 % hrubého domáceho produktu, zatiaľ v Španielsku, Portugalsku, Írsku a Británii sa tento podiel pohybuje medzi 3 % a 7.5 %. Pritom Dánsko, Španielsko, Veľká Británia aj Írsko už zaznamenávajú pokles cien nehnuteľností.
V tejto situácii neprekvapuje, že Dánsko nedávno -- ako prvá európska ekonomika -- ohlásilo hospodársku recesiu. Ďalšie štáty, predovšetkým Írsko, Británia a Španielsko, ho zrejme budú čoskoro nasledovať.
Španielski bankári preklínajú chvíľu, keď krajina vstúpila do eurozóny. Španielska ekonomika na tom nikdy v novodobej histórii nebola horšie ako dnes. Hrozivou situáciou írskej ekonomiky sme sa na stránkach HN zaoberali prednedávnom. Francúzsko sa nikdy nedokázalo plne vyrovnať s prijatím eura a francúzski predstavitelia sú aj najostrejšími kritikmi politiky ECB. Nedávno sa na ich stranu otvorene postavilo aj Portugalsko. Údaje o talianskej ekonomike sú najhoršie od r. 2001 a Berlusconi môže za svoje znovuzvolenie vďačiť len nádeji obyvateľstva, že dokáže zvrátiť tento nepriaznivý vývoj. Nemeckí predstavitelia dostali od obyvateľstva mandát na vstup do eurozóny len pod podmienkou, že euro nebude dôvodom k rastu inflácie. Ako ľudia zareagujú teraz, keď sa aj výsledky nemeckej ekonomiky začínajú zhoršovať, nevedno.
Aj predstavitelia EÚ priznávajú, že jej členmi sú dve celkom odlišné kategórie národných ekonomík. Konflikty z toho plynúce sú na dennom poriadku a hrozia ďalším vyostrením. Viacero členských štátov sa dlhodobo nedokáže vyrovnať so splnením maastrichtských kritérií.
Dlhodobý trend vývoja európskeho stavebného, realitného, hypotekárneho a finančného trhu je nanajvýš znepokojujúci a avizuje dlhodobé ekonomické problémy. Z toho vyplývajúce postavenie eura nie je vôbec povzbudivé. Výstižne to vyjadril francúzsky prezident Sarkozy vo svojom nedávnom prejave vo francúzskej národnej televízii, keď povedal, že
"s Európskou úniou niečo nie je v poriadku".