V predchádzajúcej časti šepkár Krištof spolu so svojou matkou spomínal na staré časy a zistil, že história vôbec nie je to, čo sa naozaj stalo, ale to, čo si pamätáme.
Do toho lietadla sa Lincoln, napriek všetkým obavám, pohodlne zmestil. Bola noc. Berger spal. Mesiac svietil na biele oblaky. Krištof sa pozeral von okienkom. Často trpel nespavosťou, hlavne na takýchto nezvyčajných miestach, niekoľko kilometrov nad zemou.
"Poďte, niečo vám ukážem!" potiahol ho za rukáv tajomník Felix. Viedol ho do prednej časti lietadla, do oddelenia, ktoré mala vyhradené pre svoje potreby hlava štátu. Krištof sa zháčil.
Tajomník odhrnul záves.
"Pozrite... Starý!"
Na sedadle z modrého zamatu, celkom pri okne, sedel prezident. Neprítomne pozeral von na čudesné plynúce krajiny oblakov. Za ním stál zástup letušiek, ktoré sa vzrušene usmievali. Jeden z pilotov držal polaroid. Blesk ožiaril miestnosť práve keď letuška sediaca vedľa prezidenta vyčarila neodolateľný úsmev a chytila ho za nehybnú stareckú ruku posiatu hnedými pigmentovými škvrnami. Vstala a na jej miesto si sadla ďalšia. Zbežne si upravila účes a celé sa to zopakovalo. Vzrušene si medzi sebou šepkali.
Dotyk rúk. Úsmev. Blesk. A ďalšia.
Ospalý bodyguard prijímal bankovky. Prezident sa ani nepohol. Ktovie po akých planétach v celkom iných svetoch sa túlali jeho myšlienky.
Krištof to nestačil domyslieť, lebo záves sa prudko zatiahol.
"Poďte. Videli sme dosť!" povedal tajomník a postrkával ho pred sebou, naspäť k spiacej limuzíne.
"To je vzdúšik!" rozplýval sa Berger s cigarou v ruke.
Lincoln stál na panensky čistej lúke vysoko v horách, vyniesol ho tam vrtuľník. Na veľkolepej poľovačke mala byť prítomná celá vláda. Obďaleč sedel v kolieskovom kresle Starý obklopený svojou suitou. V tvári mal blažený výraz, hoci sa nedalo celkom rozoznať, či sa kochá rozkošnou krajinou, alebo je to len dôsledok vysokých dávok liekov. V posledných mesiacoch si totiž v kuloároch vyslúžil rozkošnú prezývku Chemický Ali.
Hlava takto na horách pracuje inakšie, pomyslel si Krištof. Keď sa prvýkrát nadýchol, mal pocit, že mu mrazivý kyslík, ostrý ako žiletka, prereže pľúca. Kopovy, mastify a pitbuly sa trúsili po tráve šťastné, veselé a krvilačné. Šantili, narážali hlavami do seba a chniapali po oranžových vysokohorských motýľoch. Vyžly a stavače dôstojne oddychovali, umyté a vykúpané. Vytrénované a pripravené na lov stále vetrili svojimi hnedými nosmi.
Muži vynášali zbrane a ukladali ich do trávy. Pušky a brokovnice celú cestu odpočívali v trezoroch, pekne zabalené v puzdrách s poľovníckymi motívmi.
"Tak čo? Tak čo?" hlaholil A.C.F.V.I.L.CH.A. von Himmelscheiss a každého žoviálne potľapkával po chrbte. Rozhodol sa na poľovačku zobrať iba jedného koncipienta, lenže ten, bohužiaľ, nemal práve najväčšiu fantáziu.
"Tak čo? Tak čo?" strčil hlavu aj do Bergerovho auta.
Ministri a štátni tajomníci v zelených poľovníckych plášťoch postávali v skupinkách a diskutovali. Na golieroch a kravatách sa im leskli zlaté poľovnícke šperky. Boli v nich vsadené zuby rozličných zvierat.
"A toto sú moje vlastné, hen!"
"Fakt?"
"Tento je pradedov a henten otcovej tety."
"Ferlach je lepší než Meckel, kamoško. To ti je puštička! Zlaté kovanie, gravírovanie... Paráda! Robili mi ju na mieru v Berlíne! Hlaveň vydrží osemdesiattisíc výstrelov!"
"Vzal som so sebou aj laptop. Na posede si môžeme pozrieť moje úlovky! Sú tam aj nejaké zvieratá, ktoré som fakt ešte nikdy predtým nevidel."
"Kto bude zastupovať tých, čo nie sú organizovaní v žiadnej strane?" filozofoval minister vnútra polohlasom. Myšlienky na prácu ho neopúšťali ani uprostred divokej prírody. Chodil nervózne dookola: "Nezostáva nám nič iné, len prinútiť ich, aby si založili stranu, ktorá bude všetkých združovať!"
Krištof pozeral dolu, do tmavnúceho údolia. Myslel na Bijou. Od ich posledného stretnutia v TETANUSE ju nevidel. Otec zrejme doma zaviedol tvrdý režim. Sledoval hustú hmlu, v ktorej boli zavesené len nejasné mihotavé svetlá vzdialených večerných domov.
Cítil sa ako Boh, keď zastal na kopci nad mestom, mávol rukou a povedal:
"Zatopiť!"
"Pripomína mi to moju mladosť!" usmieval sa Berger, šťastný ako malé dieťa. Lincoln sa veľkou rýchlosťou šinul po tmavej lesnej ceste s vypnutými svetlami.
"Máš to prepnuté na nočné videnie?" kričal cez mikrofón na šoféra.
Palubný počítač blčal modrými a zelenými svetielkami, na obrazovke sa mihali stromy a kamene. Noc bola čierna, mesiac sa ani neunúval ukázať svoju uhrovitú tvár. Počasie ako stvorené na riadnu poľovačku. Aspoň tak to tvrdil Berger.
"Kedysi sme si takto občas vyšli na vojenskom džípe, potme, bez svetiel... Kamarát raz v noci skolil medveďa! Havarovali sme, ale bol náš! Volali sme to Ruleta. Kurva, staré zlaté časy!"
Bergerovi po tvári tiekla slza, v poslednom čase sa dosť ľahko rozcítil. Aj keď to tak na prvý pohľad možno nevyzeralo, bol to vlastne milý a vnímavý človek.
"Som už strašne starý...!" smoklil Berger. "Spomínam si na moju dobrú mamičku. Vždy mi na poľovačku zabalila rezne... Toto s autom ma naučil tatko. Sem-tam trochu pytliačil. To boli časy! Nočné poľovačky sú zakázané, ale keď vám niečo vbehne pod kolesá... Nič sa nedá robiť!"
Kdesi v lese húkala sova a prechádzali sa v ňom neviditeľné zvieratá.
"Kurva! Ja jednoducho zbožňujem prírodu, nevedel by som bez nej žiť!"
Na prednom skle sa so slabým puknutím rozprskol nočný motýľ. Nalepený ešte chvíľu vial vo vetre, až kým sa nezošmykol niekam k stieračom.
Lincoln pracoval bezchybne. Zrazu šofér skrútol volant. Všetkých odhodilo nabok. Berger si oblial nohavice šampanským. Brzdy škrípali. Auto nadskočilo a prudký náraz ho prinútil zastaviť.
"Konečne!" mädlil si ruky Berger. "Podľa zvuku by to mohol byť aj dvanástorák!"
Všetci okrem Bergera sa vyhrnuli von.
Neďaleko auta skutočne ležalo nejaké zviera. Zmietalo sa na zemi a pokúšalo sa postaviť na nohy. Felix sa k nemu priblížil s puškou a zamieril. Zviera sa v tme, akoby v nejasnej predtuche, vzoprelo a z posledných síl vyrazilo. Felixa nárazom vrhlo do trávy a zmizlo v temnej noci.
"Čo je, kurva, čo sa deje?!" kričal Berger z auta.
Kari so samopalom len mykol plecami a obrátil sa naspäť. Ešte pokropil porast jednou preventívnou dávkou a nasadol dnu.
"Hneď zajtra dáme vyklepať plechy!"
Krištof sa obzeral okolo seba. Les bol zlovestný a tmavý. Pohlcoval a skresľoval všetky zvuky. Takto v noci vyzeral tajomne a divoko. Ale predovšetkým úplne neskutočne.
Pripomínal mu les z Rusalky, keď raz zaskakoval v opere.
Bolo skoré ráno.
Možno až príliš skoré, lebo Bergerovi kľuckala hlava vo vlhkom vzduchu. Na limuzíne mal otvorené dvere a opieral sa o veľkú naleštenú pušku, na krku sa mu hompáľal ďalekohľad a rytmicky narážal do jeho mäkkého brucha obaleného kaki košeľou. Tmavozelenú kravatu zdobila ihlica vykladaná briliantmi, s výjavom z poľovačky na líšku -- presne ten moment, keď statočný pes, vodca veľkej svorky, schmatne toto ľstivé zviera za krkom a mykne mu prudko hlavou.
"Môj pane, už je čas...!" zašepkal mu do ucha Krištof.
"Čo, kurva...! Kde som to?!" Berger sa zmätene obzeral spuchnutými očami dookola.
Za dverami auta stál štíhly psovod so svorkou šiestich stavačov, na druhej strane nabíjač s nábojmi. Brokovnica bola plná. Psy nepokojné.
Z lesa sa ozývali hlasy honcov, ktorí obkolesili terén. Kričali a hnali bažanty smerom k Lincolnu.
Vo vzduchu sa objavili prvé vtáky. Berger vystrelil, broky skončili kdesi v korunách stromov, ďalší výstrel tiež. Aj nasledujúce štyri.
"Kurva! Kurva!" kričal Berger. Tvár mu celá sčervenela od zúrivosti.
Vtákov bolo čoraz viac, dvíhali sa k nebu ako ťažké mračná. Leteli ponad limuzínu. Už-už sa zdalo, že preletia bez ujmy. Keď vtom sa konečne ozvala dlhá dávka z kalašnikova.
Berger ďalej strieľal z brokovnice ako o dušu. To, čo nezvládol on, dokončil Kari. Psi sa rozbehli do lesa. A už prinášali prvé bažanty.
Kládli ich na zem a bežali po ďalšie.
Zaznel zvuk poľovníckeho rohu. Niesol sa ďaleko do krajiny. Po štyroch kolách lovu sa Berger šťastne usmieval. Pred Lincolnom ležali v nekonečnom obdĺžniku naukladané telá mŕtvych vtákov obložené smrekovými vetvičkami.
Berger sa na pol zadku zošuchol zo sedadla a špičkou topánky štuchol do jednej čiernočervenej hlavy.
"Tak to máte, chlapci! Dostali ste, čo vám patrí!!!" Rehotal sa. Zrazu sa zháčil a obzeral si topánku. "A toto je, kurva, čo?!!"
"K... krv..." lakonicky prehodil Krištof a potiahol si z cigarety.
"Fuj!!" odvrátil sa zhnusene Berger. "Kurva! Dajte to preč!"
Kari vytiahol vreckovku a sklonil sa k Bergerovej topánke.
"Už to je?!!" pozeral Berger opatrne, po očku, dolu.
Kari vstal a skladal látku. Skvela sa na nej tmavočervená škvrna.
"Toto mi, kurva, nerobte!" kričal Berger na psovoda. Jeho psy boli strhané a odpočívali v tráve.
"Áno, pane!"
Správca revíru si niečo poznačil do notesa a s úsmevom kráčal k limuzíne.
"Tisíctristodvadsaťdva kusov! Presne!"
Bergerova tvár sa rozžiarila.
"Neni to zlé... Fakticky. Neni to špatné!"
Pritiahol si cípy poľovníckeho plášťa a striasol sa.
"Nejako sa schladilo...!"
Krištof vo svojej obľúbenej Telovede od MUDr. Karola Weignera, ktorú neustále nosil so sebou, čítal o tom toto:
"Zdravotné dôvody, nepriaznivé poveternostné vlivy nás donucujú k tomu, aby sme telo chránili pred prílišnou tepelnou ztratou vhodným prádlom a šatami. Prádlo a šatstvo má byť voľné a vzdušné, aby nebránilo odparovaniu potu. Žiadna složka odevu nesmie tlačiť: tesný šat okolo pásu obťažuje dýchanie, obeh krvi a trávenie, mení polohu bruchových útrob (jatár a ľadvín), tesná punčocha a obuv zaviňujú otlaky, zarastené nechty a znetvorujú kostru nohy. Odievajme sa teplejšími a tmavšími šatami, keď je zima, užívajme ľahkých a svetlých šiat v teplom období roku.
Účinok studenej vody je prenikavejší než vzduchu, poneváč voda odníma telu viac tepla než vzduch, pobyt vo vzduchu 25°C je príjemný, vo vode 25°C nás čoskoro začne zima prechádzať, keď sa nepohybujeme."
ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní príbehu objavíte krásy horskej poľovačky a zistíte, ako nádherne sa dá stráviť večer na poľovníckom zámku Nimrod.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk