HIV je pri správnej liečbe neinfekčné. Málokto to však na Slovensku vie, pretože osveta je biedna a stigma obrovská. Adela Vinczeová sa rozhodla jeden z mýtov o infekčnosti liečeného HIV vyvrátiť a v relácii sa napila z Jánovho pohára. My sme Jána oslovili už dávnejšie na rozhovor.
Ako sa žije s HIV? Dá sa viesť intímny život? Dostáva sa HIV pozitívnym na Slovensku potrebná zdravotná starostlivosť?
Ľudia často nevedia rozlíšiť HIV od AIDS. Chýba osveta a málo sa na Slovensku testuje. Mnohí majú mylné predstavy spred 30-tich rokov o tom, čo vírus a choroba vlastne sú. Prezradil v rozhovore pre Brainee Ján Koller z HIV/AIDS Slovensko, ktorý je aj spoluzakladateľom prvého komunitného centra v Bratislave, ktoré sa venuje (aj) HIV pacientom.
Pred piatimi rokmi si sa dozvedel, že máš HIV. Ako sa vírus na začiatku prejavoval? A čo nasledovalo po tom zistení?
Žijem s maminou, máme super vzťah. Tá si na mne všimla, že nie som v pohode. Trvalo to asi rok, kedy sa prejavovali rôzne symptómy. No a na svoje narodeniny, to bolo v novembri, som sa dozvedel, že som HIV pozitívny. Prvé, čo som po vyšetrení a zistení urobil bolo, že som zavolal mamine. Stretli sme sa aj so sestrou u nás doma, tá vtedy plakala, ja som si ani neuvedomoval, čo sa vlastne deje. Na druhej strane, padol mi kameň zo srdca, keď som konečne zistil, čo mi je, prečo som tak zle cítil. Aspoň som sa včas mohol začať liečiť.
Vieme, že HIV a AIDS sú úplne odlišné veci. Ale veľa ľudí to stále netuší.
Viacerí si myslia, že je to to isté. Opak je však pravdou. HIV je taký ten začiatok vírusu. Neliečený vírus HIV prepukne do AIDS, to je už horšie štádium vírusu. Takto môže skončiť človek, ktorý keď má HIV sa na to nelieči.
Ako vyzerá tvoja liečba? Čo si musel v živote obmedziť, alebo naopak pridať do každodennej rutiny?
Každý deň beriem lieky. Samotná liečba na HIV, hlavne na začiatku, je dosť turbulentná. Je to hlavne preto, lebo telo bojuje a zvyká si na liečbu. S odstupom času sa to ale zmierňuje. Ja napríklad už nemám žiadne závažné vedľajšie účinky. Dôležité je aj správne stravovanie a fyzický pohyb.
Čo je taký ten tvoj ventil, alebo psychohygiena?
Kone. Pri nich úplne vypnem. Tiež sú to meditácie, ktorým som sa kedysi dávno venoval. Meditácie ma v podstate dostali aj z tých úzkostí a depresií, ktoré som mal. Momentálne mám ventil – vypnem si telefón a nič ma nezaujíma. Skúšal som týždeň a pol bez telefónu. Asi by si to mohol vyskúšať každý bez ohľadu na to, či mu niečo je alebo nie je.
HIV predstavuje dlhodobo spoločenskú stigmu. Ako sa dá podľa teba zmeniť pohľad spoločnosti na sexuálne prenosné choroby?
Na Slovensku všeobecne je povedomie o tejto chorobe niekedy až nulové. To je presne to, že keď niekomu povieš, že máš HIV, tak automaticky máš podľa nich AIDS. Na druhej strane – ľudia za tú nevedomosť v podstate nemôžu. Majú nejaké predstavy spred niekoľkých rokov a nevenujú pozornosť aktuálnemu stavu. Chýba tu osveta. Nielen HIV ale aj ostatné sexuálne prenosné choroby netreba brať na ľahkú váhu. Aj keď liečba je už teraz účinná, hlavne treba byť zodpovedný. Napríklad aj tým, že sa treba dať testovať, to je veľmi dôležité. Rozumiem, že ľudia sa boja, ale keď sa choroba zachytí v skoršom štádiu, tak potom aj liečba je úplne iná, teda rýchlejšia a efektívnejšia.
Pristupuje podľa teba slovenské zdravotníctvo k pacientom s HIV správne, ľudsky?
Keď to mám zobrať tak všeobecne, ide vždy o chorobu. Každý lekár bez ohľadu na špecializáciu by mal k pacientovi pristupovať rovnako. Dôležitá je aj edukácia tých lekárov a zdravotníckeho personálu. Keď príde do nemocnice HIV pozitívny človek, neznamená, že mu hneď zavriem pred nosom, ako to niektorí bohužiaľ robievajú. Ľudskejší prístup k pacientom by nemal chýbať, pretože sme ľudia bez ohľadu na diagnózu. Lekár je ten prvý kontakt s pacientom, a keď ti zavrie dvere pred nosom alebo začne na teba kričať na celú chodbu, tak to je veľmi zlé. Ja som sa s tým našťastie nestretol, no bohužiaľ, stáva sa to často.
