Zrazu som cítila niečo na kolenách. Myslela som, že sú to medúzy, ale bol to piesok na francúzskej strane a ja som sa ocitla na brehu. Neverila som, že som to dala. Bol to neskutočný pocit, hovorí pre Brainee historicky druhá Slovenka, ktorá sa zapísala do dejín preplávaním kanála La Manche. Ako sa k tomuto športu dostala, ako vyzerajú jej tréningy ale aj o tom, ako sa takmer utopila, keď zachraňovala malého chlapca, sa dozvieš v rozhovore.
Kedy si vlastne začala plávať?
To bolo nejakých 4-5 rokov dozadu. Myslím, že 2018 som začala ale nie plávať, ale otužovať. Vtedy všetci otužovali tak, že stáli v tej studenej vode, ale mne to prišlo také nudné. A potom mi niekto povedal, že čo nejdeš na súťaž v plávaní. Tak som išla a skončila som druhá. Potom znovu súťaž a zasa umiestnenie. Po tej zime mi to chýbalo, tak som si povedala, že budem plávať aj v lete. Išlo to postupne kilometer, dva, tri, ...
Nakoniec som dala aj päť kilometrov. Prihlásila som sa potom na prvé diaľkové preteky, a tam som bola tretia. Začala som teda plávať dlhšie trasy, že či to zvládnem. Tak som išla plávať cez priehrady a už vtedy som začala rozmýšľať nad kanálom La Manche. Nakoniec ma zavolali plávať štafetu. Potom sa udiala séria malých zázrakov. Posúvalo ma to ďalej a ďalej, všetko to išlo tak prirodzene, tak som si povedala, že to musím preplávať. Prvý pokus bol v júli, tam to nevyšlo kvôli počasiu. Zostala som z toho zaskočená. Koľko úsilia som do toho dala a zrazu som to nemohla preplávať, nechápala som prečo sa to deje. Vtedy mi to strašne zobralo energiu. Bála som sa nadchnúť ďalší raz, aby to zasa nevyšlo nazmar.
Okúsila si aj novinársku profesiu. Veľa Slovákov ťa pozná práve z tohto obdobia. Ako na to spomínaš ty?
To bolo moje najkrajšie obdobie. Bola to prvá práca. Venovala som sa školstvu.
Čo sa ti honilo hlavou tesne pred štartom? Pred prvým skokom do vody?
Stále som si hovorila, že ja fakt idem, že to je tu. Bolo to skôr nadšenie. Len ten začiatok bol trochu hektický. Loď meškala a ja som si to potom ani nestihla uvedomiť, kedy sa to celé začalo. Pripadalo mi to ako taká naháňačka, keďže som sa musela držať pri lodi. Neskôr sme už chytili spoločné tempo a potom to už bolo dobré.
Sledoval som tvoj výkon aj na sociálnych sieťach. Videl som, že si plávali aj celkom blízko nákladných lodí, ktoré teda spôsobujú veľké vlny.
Vlny mám rada, aj sa ich bojím. Asi pred desiatimi rokmi som zachraňovala takého chlapca, ktorý sa topil vo vode. Otočila som sa chrbtom k vlnám a tie zalievali mňa aj jeho. Vtedy som si fakt myslela, že sa utopím. Našťastie si to všimol manžel a vytiahli nás z tej vody. Minimálne rok som sa po tejto nepríjemnej skúsenosti bála zvuku vĺn. Môj tréner samozrejme vedel, že mám strach z tých vĺn. Chcel mi ukázať, že to nie je problém. Každý deň sme teda niekoľko hodín plávali tam, kde boli vlny naozaj veľké. Nakoniec som si to užívala. Ešte mi tie vlny aj pomohli, keďže majú energiu. Takže takto som sa cez to preniesla.
Nad čím si premýšľala, keď si zdolávala La Manche?
Najprv to šlo strašne rýchlo. Tešila som sa, že budem plávať po tme. Potom vychádzalo slnko, tak som si užívala východ slnka. Keď teda vyšlo, povedala som si, že to bude horšie. Lebo keď budem končiť, musí byť na druhej strane.
Ako dlho si vlastne plávala?
14 hodín 43 minút som bola vo vode. Vôbec som si to ale neuvedomila. Hlavne prvá polovica mi celkom rýchlo zbehla. Tá druhá sa vliekla, hlavne ku koncu. Je to hlavne tým, že vás prúd pri pobreží odnáša a nie a nie sa dostať k cieľu. Keď mi nakoniec posielali sprievodný čln, tak som si uvedomila, že ja to fakt dám, ja to fakt doplávam. To bol taký naozaj dobrý pocit.
Prišla aj kríza počas plávanie?
Keď som videla Francúzsko, tak som si hovorila, že super. Ale išli sme veľmi dlho popri brehu, to ma znepokojilo a začala som byť trochu nervózna. Neuvedomila som si vtedy, že je to vlastne kvôli tým prúdom. Je to ťažké, keď vidíte cieľ a nie a nie k nemu prísť. Mesiac predtým sa v tých miestach utopil plavec a už ho nenašli. Raz sa dokonca stalo, že jeden plavec na Novom Zélande doplával a zomrel. Aj som trénerovi o tom hovorila a dostala som od neho jednoznačnú odpoveď. Je to extrémne plávanie, s tým sa počíta. Povedala som si, že no dobre, hádam nebudem ten prípad.
Aký to bol pocit, keď si sa dotkla piesku na anglickej strane?
Ku koncu mi vymenili okuliare, cez ktoré som nič nevidela. Takže ja som vôbec nevedela, kde je ten breh. Navyše bolo tam veľa medúz a pri každej som sa strašne mykala. Tým pádom som dostávala kŕče do nôh. Boli všade, veľa z nich ma aj popŕhlilo. Nakoniec som si povedala, že musím plávať aj keď ma popŕhli hlavne sa nesmiem mykať. Zrazu som cítila niečo na kolenách, myslela som, že sú to zas medúzy. Opak bol pravdou, neboli to medúzy, to už som pod kolenami cítila francúzsky piesok. Nádherný pocit. Vyšla som na pieskovej pláži. Hľadala som kamienok pre šťastie. Jeden tam bol. Prechádzala som sa a neverila som tomu, čo sa práve stalo. Vítali ma na pláži miestni, majú taký zvyk, že vítajú tých, čo doplávajú. Nesmú sa vás ale dotknúť, lebo by sa anuloval celý výkon a neuznali by mi to. Čaká sa na loď, ktorá musí zatrúbiť. Tým sa to vlastne celé ukončí. Nevedela som po tomto zážitku zaspať, stále som cítila ten adrenalín.
