Odišiel z korporátu, prácu si našiel v zahraničí. V Kanade si prešiel všeličím, najmä spoznal sám seba. Svoje skúsenosti zo života pretavil do podcastu Mozgová atletika, ktorý sa dnes radí medzi najobľúbenejšie na Slovensku. Originálne a hlavne vtipne sa v ňom venuje vedeckým, psychologickým a edukačným témam.
Denis, prečo si vlastne odišiel z korporátu?
Pracoval som tam asi tri roky. Vždy som však chcel tvoriť a robiť nejaký svoj projekt. Vytvoriť si prostredie, kde by som bol ja sám sebe pánom. Taký bol aj pôvodný plán, že po škole nepôjdem hneď do práce, ale začnem makať na niečom svojom. Realita však bola nakoniec celkom iná. Nevedel som si po škole predstaviť, že budem riešiť svoje podnikanie. Dostal som teda ponuku ísť pracovať po škole do korporátu, a tak som si povedal, že to idem skúsiť. Nakoniec som tam zostal trochu dlhšie. Bola to brutálna škola, no celkom dosť roboty sa nahromadilo a prestal som to zvládať. Jednoducho som stratil motiváciu.
Zistil som, že niečo sa musí zmeniť. Kamoška mi v tom čase povedala, že je možnosť sa prihlásiť do žrebovania o víza do Kanady. Tak som to skúsil a podarilo sa to. Ja som taký typ, že najskôr riešim to rozhodnutie, až potom premýšľam, čo tam budem robiť a či budem mať z čoho žiť a kde vlastne budem bývať. Je to trochu taká panika, že vlastne do čoho som sa to pustil, no už bolo neskoro vycúvať.
Čo si vlastne robil v tej Kanade?
Začalo to čistením striech. Pracoval som pre kamoša, ktorý tam má firmu. Také práce okolo domu – čistenie okien, čistenie striech, chodníkov ... Toto som robil nejaké tri mesiac. Aby toho nebolo málo, bál som sa výšok. To bola ďalšia vec, ktorú som musel prekonať. Prišlo obdobie dažďov a začal som pracovať ako podomový predajca. Až toto bola tá pravá škola. Podomový predaj v inej kultúre, v inom jazyku, to bolo niečo, čo pracovalo na dennej báze s mojim diskomfortom. Bol som nútený vrhnúť sa do situácií, do ktorých by som za iných podmienok nikdy nešiel.
Kedy vlastne prišla tá myšlienka - idem robiť podcast?
Podcast vznikol v Kanade. Mal som veľa voľného času popri práci. Počúval som väčšinou audio knihy alebo podcasty. Prišiel deň, keď som sa zamyslel, či existuje nejaký slovenský podcast, ktorý by riešil filozofiu ako napríklad rieši Sam Harris. Zistil som, že také vzdelávanie na širšej úrovni u nás chýba, napríklad popularizovanie vedy, psychológie a edukácie. Uvedomil som si, že to je asi diera na trhu a postupne som to aj s bratom rozbehol.
Ako to berieš teraz s odstupom času, čakal si taký úspech?
Vtedy som to vnímal úplne inak. Neskôr som sa spojil s tými správnymi ľuďmi, a tí ma nasmerovali. Začínalo to ale skôr ako koníček, napadli mi nejaké témy a tie som spracoval do nahrávok. Ani som vlastne nevedel, či sa to niekomu bude páčiť a už vôbec som neveril tomu, že mi to môže zarobiť nejaké peniaze.
A teraz ťa to živí?
Áno, z veľkej časti áno. Samozrejme, trvalo to nejaký čas, je to cesta na niekoľko rokov. Osobne si myslím, že ak by niekto išiel robiť podcast iba preto, že na tom chce zarobiť, tak je to vopred odsúdené na neúspech. Keď ale dávaš seba do toho podcastu, tak si ťa nájdu ľudia podobní tebe, a to je to tajomstvo úspechu.
Čo je gro toho, čo chcú tvoji poslucháči počúvať?
Myslím si, že veľa ľudí má vo svojom živote veľa zbytočného utrpenia. Necítia sa tak dobre, ako by sa mohli cítiť. Spôsobené to môže byť napríklad horšou životosprávou, zlým spánkom, absenciou športu. Po mojom podcaste ľudia úplne inak začnú nazerať napríklad na konzumáciu alkoholu, na potrebu spánkového režimu alebo na drogy, ale aj rôzne problémy vo svojom živote.
Jeden z tvojich prvých podcastov bol o tom, že si rozoberal tému aktívneho počúvania. O čo ide?
Je to niečo, čo si väčšina ľudí myslí, že vie robiť, ale v zásade to nevie robiť skoro nikto. Je to v podstate o tom, že keď idem do komunikácie s nejakým človekom, tak mi chce samozrejme niečo povedať a ja sa sústredím na to, aby som sa dostal čo najhlbšie k jadru veci, o ktorej mi chce povedať. Čo my väčšinou robíme, keď sa s niekým ideme rozprávať. Naša prvá myšlienka je, ako na to nadviažem tým, čo sa stalo mne, alebo ako teraz poviem niečo o sebe. To nie je ale aktívne počúvanie. Keď rozprávam ja, tak sa nedozviem nič nové, ale keď rozpráva iný, tak sa toho dozviem oveľa viac.
V jednom z tvojich videí na Instagrame ma zaujala informácia o našom mozgu, ktorý nás niekedy vie ťahať pekne za nos, myslím, že to bol imposter syndróm?
Áno, je to tak. Mozog častokrát preháňa, pretože jemu nejde o to, aby sme sa cítili dobre, ale o to, aby sme prežili. Väčšinou sa to prejavuje, keď máme ísť do nejakej novej situácie alebo prostredia, do toho diskomfortu ako hovorím. Mozog ti povie: ale hej, toto ťa môže zabiť. My ho nepočúvneme, urobíme ten krok a zrazu zistíme, že sa nič nedeje. Niekedy je to aj pocit, že všetko, čo som dosiahol je nejaká náhoda, nemám kompetenciu na to, to robiť. Častokrát to mávajú aj doktori a rôzni ďalší úspešní ľudia.
