Roman Stráňai študoval v Kodani aj v Taline a skúsenosti, ktoré za ten čas nadobudol, teraz zúročuje na Slovensku. Venuje sa filmu ale aj reklame, ktorá mu poskytuje nie len finančné zázemie – testuje si na nej aj svoju kreativitu, keďže mu dáva možnosť „vyhrať“ sa so zadaním a témou, na ktorú sa vždy snaží nájsť nové pohľady. Na Slovensku sa zúčastnil snáď každého Dúhového pochodu a keďže mu kamera akosi prirástla k ruke, nakopil za ten čas bohatú zbierku záznamov. Aktuálne žije so svojím priateľom na Slovensku a neplánuje sa sťahovať aj napriek nepriaznivej spoločenskej situácii. Tú sa vo svojej tvorbe snaží transformovať do niečoho zmysluplného.
Na Filmovom festivale inakosti bola po filme aj diskusia, ktorej sa zúčastnili hlavní protagonisti filmu – najvýraznejšie tváre slovenského queer aktivizmu. Aj napriek tomu, že film miestami vháňa slzy do očí, diskusia bola naopak uvoľnená a plná vtipu. Roman si na natáčanie pozval viaceré a viacerých, pozvanie zúčastniť sa prijali nakoniec štyria: Hana Fábry, zakladateľka prvého lesbického združenia Meseion, Róbert Furiel, zaklateľ Saplinq, o.z., riaditeľ PRIDE Košice a spoluzakladateľ Dúhového PRIDE Bratislava, Richard Fekete, člen tímu organizátorov a organizátoriek Dúhového PRIDE 2010 – 2013 a Jaroslav Gyurík, pôsobil v najstaršom hnutí za rovnoprávnosť gejov a lesieb - v Ganymedes, o. z.
Máš za sebou štúdium na zaujímavých školách v zahraničí, skús nám trochu viac predstaviť, na akých univerzitách si naberal skúsenosti …
Po strednej škole a 13-tich rokoch v systéme slovenského školstva som chcel zažiť niečo nové, tak som hľadal štúdium v zahraničí. Vtedy som ešte úplne nevedel či by som sa ako filmár uživil, tak som hľadal zameranie technicko-kreatívne.
Veľmi ma oslovil program Mutlimedia design & communication na KEA v Kodani, kde sa okrem programovania učila aj grafika, marketing, práca s videom. Bolo to super, učiteľ tam nebol „pán profesor“, ale človek z fachu, často podnikateľ, ktorý dával praktické skúsenosti a keď ste niečomu nerozumeli alebo potrebovali pomôcť, bol tam pre vás a pomohol vám.
V rámci štúdia v Kodani som potom išiel na Erasmus na filmovú školu v Tallinne, ktorá vo mne utvrdila vášeň pre filmovú tvorbu. Tam to už síce fungovalo tradičnejším spôsobom, no učili Vás ľudia zo zahraničia, otvorení a priateľskí. Cítil som sa tam ako doma a na každú hodinu som sa tešil.
Celé štúdium v zahraničí mi otvorilo oči a dalo príležitosť pre nové myšlienky a realizovať ich. Nabral som tam aj veľa skúseností do života a inšpirácie, z ktorej čerpám dodnes.
Nevenuješ sa len filmovej tvorbe. Vo svojom portfóliu máš aj reklamné spoty. Ako to u teba vlastne funguje – prijímaš komerčné zákazky, aby si mohol pracovať na svojich umeleckých projektoch alebo sú pre teba obe sféry rovnako zaujímavé?
Mam rád obe. Vášeň pre filmy ma priviedla do tejto brandže a vízia natočenia vlastného hraného filmu je vo mne od malička. Aktuálne pracujem na medzinárodnom filme, ktorého hlavnými postavami sú queer ľudia. Veľmi mi totiž vadí stereotypné vyobrazenie queer postáv v súčasných filmoch, chcel by som to napraviť.
Pri reklamných spotoch mám zase vždy šancu vyskúšať niečo nové, ponúknuť nový pohľad na koncept agentúry a zrealizovať ho. Samozrejme zárobok z nich mi potom dáva slobodu realizovať vlastné projekty.
Tým rovno nadviažem na otázku, či sa vieš na Slovensku ako filmár uživiť …
Momentálne ma živí len reklamná tvorba a je to obtiažne. Sme malý trh a tých pár veľkých zahraničných spoločností, ktoré tu máme čoraz menej točia na Slovensku. Aj preto veľa slovenských filmárov odchádza do zahraničia, kde sú lepšie príležitosti.
Prečo si vôbec začal dokumentovať slovenské dúhové pochody?
Vadilo mi, akým spôsobom ich zaznamenávajú médiá. Chcel som širšej verejnosti ukázať, že to nie je len o výstredných ľuďoch a tancovaní, ale že má pochod oveľa hlbší zmysel.
Opíš nám prvý Pride, ktorého si sa zúčastnil …
Môj prvý bol v roku 2013. Vtedy som poznal len jedného geja, ten tam však nechcel ísť, tak som išiel napokon sám. Všetko bolo pre mňa vtedy nové, takže som bol aj dosť nervózny, s čím mi však pomohol práve foťák, za ktorým som sa tak trochu skryl. Veľmi ma prekvapila pozitívna atmosféra, otvorení a priateľskí ľudia a aj osobnosti, ktoré vystupovali na pódiu. Najmä vtedajší primátor Bratislavy Milan Ftáčnik. Predtým som nič také nezažil a povedal som si, že tam budem chodiť každý rok.
Kedy sa začala formovať idea, že svoj materiál postriháš a spravíš z neho film?
Za tie roky som natočil kopu materiálu z dúhových pochodov, takže myšlienka spojiť zábery z viacerých ročníkov a vytvoriť dielo, ktoré by oslavovalo všetky ročníky, bola pre mňa lákavá. Chýbal mi však príbeh, tak som námet odložil do šuplíka. Minulý rok mi ale napísal Richard Fekete, že by chcel k premeškanému 10. výročiu spraviť video s aktivistami tímu Pride 2010. Predtým som sa o predchádzajúce ročníky až tak nezaujímal, tak som to bral ako skvelú príležitosť dozvedieť sa viac a v momente mi napadla myšlienka, že prečo to tu nebolo skôr a ako vlastne celé hnutie vzniklo? Na internete o tom bolo veľmi málo informácií, tak ma lákalo vypátrať viac a spraviť film, ktorý by nielen ukazoval začiatky Pride-u v 2010, ale začiatky slovenského queer aktivizmu v porevolučnom období.
Podľa akých kritérií si vyberal respondentky a respondentov? Poprípade boli aj také/í, čo pozvanie odmietli?
Roba a Riša som osobne poznal a vedel som, že majú čo povedať, oni mi povedali o Hane Fábry a tá mi zase povedala o Jarovi Gyuríkovi. Strašne ma mrzí, že sa mi do dokumentu nepodarilo presvedčiť aj Romanu Walter (Schlesinger).
Pre tých a tie, čo film nevideli – aké bolo posolstvo dokumentu …
Myslím, že film má viacero posolstiev a každý divák si v ňom nájde to svoje. Hlavná myšlienka bola ukázať ako vznikal queer aktivizmus na Slovensku od revolúcie až po súčasnosť a útrapy s ním spojené.
Bude film distribuovaný v kinách aj mimo Filmový festival inakosti? Poprípade na nejakých streamovacích platformách …
Áno, film je online na mojom YouTube kanáli.
Vnímaš rozdiel medzi tým, keď pochody pozoruješ cez kameru a keď pochoduješ bez nej?
Hlavný rozdiel je v tom, že keď mám v rukách kameru tak mi neustále beží hlavou, čo všetko potrebujem zachytiť, kde nájdem pekný záber, čo je zaujímavé. Počas pochodu tak aj niekoľkokrát obehnem dav od začiatku po koniec, aby som náhodou niečo nevynechal, je to taký maratón. Keď pochodujem, tak nič také neriešim, vtedy žijem pre moment, držím priateľa za ruku, som šťastný a snažím sa tú radosť šíriť ďalej.
Na diskusii si spomínal, že si sa zúčastnil takmer každého Pride-u na Slovensku. Sú niektoré z požiadaviek, ktoré sa tam každoročne spomínajú, vládou splnené?
Nie. Vláda nás úspešne ignoruje dlhé roky.
Ako veľmi sa za ten čas pochody zmenili – od prvého k tomu poslednému, ktorý sme zažili v lete?
Zmenili sa hlavne svojou účasťou, kým v roku 2013 prišlo asi dvetisíc ľudí, tento rok to bolo okolo 10 000, atmosféra ostala rovnako úžasná.
Cítiš sa na pochodoch bezpečne?
Áno.
Vnímaš pochod ako formu protestu či ako oslavu inakosti?
Oboje vnímam ako súčasť pochodu. Zároveň je to pre mňa aj miesto otvorenosti a rešpektu.
S priateľom žijete aktuálne na Slovensku. Aj v kontexte s nedávnym útokom na komunitu, aj s prihliadnutím na hlboko zakorenenú queerfóbiu: Nerozmýšľate nad životom mimo našu krajinu?
Už niekoľkokrát u nás síce padla myšlienka presťahovať sa do Čiech za kamarátmi a inšpiráciou, ale nedávny útok alebo queerfóbiu s tým nespájam. Takúto negatívnu energiu sa skôr snažím transformovať vo vlastnej tvorbe do niečoho pekného, zmysluplného, niečoho čo nás ako spoločnosť posunie ďalej. Ťažké by pre mňa bolo pred tým utekať.
Podeľ sa s nami o svoje obľúbené filmy, poprípade režisérov …
Vyrastal som na žánrových blockbustroch takže veľmi obľubujem tvorbu Spielberga, Lucasa, Camerona, Scotta, Tarantina a Wachowskich. Môj najobľúbenejší film je The Matrix.
