Ostýchavosť, niekedy až chorobná, je dlhodobejším problémom japonskej spoločnosti, uvádza sa na postáli iDnes.cz.
Lektorka obchodnej etikety Keiko Kawanová začala kurzy úsmevov organizovať v roku 2017. Jej cieľom bolo pomôcť klientom a klientkám získať lepšie možnosti na pracovnom trhu a v milostnom živote. Jej zručnosti využívali opatrovateľské domy aj veľké korporácie typu japonskej pobočky technologickej firmy IBM.
Teraz k nej chodí nová a trochu prekvapivá sorta záujemcov. Bežní Japonci, ktorí sa počas covidovej pandémie odnaučili to, akým spôsobom zapojiť tvárové svaly, aby sa im na tvári rozlial pekný úsmev.
Na rozdiel od mnohých západných krajín nebolo používanie rúšok počas pandémie v Japonsku nikdy úradne nariadené, ľudia ale ich používanie považovali za „zdravý rozum“. Nevyslovený spoločenský nátlak bol taký, že veľa Japoncov neodložilo rúšky ani vo chvíli, keď vláda začala opatrenia zmierňovať.
„Vzhľadom na to, že sa nosenie masiek stalo normou, mali ľudia stále menej príležitostí sa usmievať a stále viac ľudí z toho má komplex,“ myslí si Kawanová.
K podobnému záveru dochádza jedna z účastníčok kurzu, sedemdesiatštyriročná Kjoko Mijamotová. „Myslím si, že okolo snímania rúšok panuje určitý strach a ostych. Ľudia navyše nosia masky tak dlho, že už možno aj zabudli, ako vyzerajú tváre ich priateľov. A niekedy, keď niekoho vidíte a on si po nejakej dobe rúšku zloží, je spodná polovica taká nečakaná.“
V Japonsku sa okolo rúšok vyvinula celá špecifická kultúra krásy. Niektoré ženy sa domnievali, že so zakrytou časťou tváre sú oveľa atraktívnejšie, a obávali sa, že ak rúško zložia, nastane „sklamanie z tváre“. U žien sa tak vyvinula úzkosť, že bez rúšok sa stanú terčom posmechu mužov, ktorí by ich inak obdivovali. Tento fenomén sa nazýva „závislosť na rúške“.
Lekcie trvajú 45 minút. Začínajú uvoľnením tvárových aj krčných svalov. Účastníci používajú ručné zrkadlá, v ktorých kontrolujú, či majú čo najústretovejší a najprirodzenejší výraz.
Kawanová zaznamenala až trojnásobný nárast záujmu o jej lekcie po tom, čo vláda odporúčanie nosenia rúšok uvoľnila. Pomohlo jej, že sa často objavovala v médiách a na sociálnych platformách.
Lektorka naučila umenie usmievania sa viac ako 4-tisíc ľudí. Niektorí sa stali certifikovanými „špecialistami na úsmev“. Ona sama dohliada na dvadsať trénerov, ktorí organizujú jej kurzy naprieč Japonskom.
Kurzy sú populárne primárne u žien, ktoré tvoria väčšinu klientov. V japonskej konzervatívnej a prísne hierarchickej kultúre sa očakáva, že ženy budú zakrývať svoje ústa, keď sa smejú. A vo všeobecnosti v Japonsku má dôležitejšiu úlohu ukláňanie sa než usmievanie, uvádza denník The New York Times.
Podľa vedcov nie sú žiadne štúdie, ktoré by dokumentovali účinok dlhodobého nosenia rúšok na tvárové svaly. Expertka na mimiku z Telavivskej univerzity v Izraeli Yael Haneinová ale uznáva, že s nimi je možné rôzne pracovať. „Tvárové svaly je možné trénovať ako iné svaly, aj keď takýto tréning môže byť náročný kvôli veľkej variabilite medzi jednotlivcami,“ hovorí.
Japonská sociálna úzkosť
Pandémia prehĺbila úzkosti a strach zo sociálneho kontaktu, ktorý je v japonskej spoločnosti veľmi široko rozšírený. Už pred prepuknutím pandémie covidu sa Japonsko stretávalo s fenoménom takzvaného hikikomori, ktorý označuje neochotu mladých Japoncov odísť zo svojho domu do spoločnosti.
Odhaduje sa, že takto izolovaných Japoncov je asi 1,5 milióna. Pandémia môže za asi dvadsaťpercentný nárast.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
