Viacerí si mysleli, na čele s ruským medveďom, že bezočivý februárový vojenský akt bude rýchla záležitosť. Dnes je to však už 246 deň, čo žlto-modrí urputne bránia svoju zem, a dokonca odvážne strhávajú ruské trikolóry v protiofenzíve. Utopická predstava ruskej hlavy štátu o Ukrajincoch hrajúcich na harmonike kazačok a Ukrajinkách ponúkajúcich vodku ruským tankistom sa nevyplnila. Ukrajinky síce koláče Rusom núkali, ale otrávené.
Genocídy na nevinnom obyvateľstve, bombardovanie nestrategických a civilných cieľov a niekedy až smiešne umelá propaganda Ruska. To všetko v ukrajinskom národe vybičovalo nevídanú silu, s ktorou „veľkého brata“ držia na dištanc až do teraz. Naschvál hovorím až do teraz, pretože sa do vojny zamieša tretia strana. Každý o nej vedel a dúfal, že sa prikloní na jeho stranu. Matka príroda totiž môže markantným spôsobom rozhodnúť o tomto zbytočnom konflikte.
Rasputica je pojem, na ktorý v krajine východného bloku spomínajú s úsmevom. No každý agresor, ktorý sa rozhodol v minulosti zabrať pôdu východne od Karpát, šliapol do poriadneho bahna. A to myslím doslova. Prvý na to doplatil Napoleon Bonaparte v roku 1812. Bahno vtedy natoľko spomalilo ich postup, že ich v nehostinnom kraji zastihla krutá zima. Počas zimy v roku 1941 zase rasputica spomalila postup Adolfa Hitlera pri útoku na Sovietsky zväz, a prispela tým k prvej porážke Tretej ríše. Do tretice sa zrejme modlia obe strany, aby sa k nim tento silný spojenec pridal. Vo väčšej výhode však sú Ukrajinci. Nie oni, ale ich súper má v pláne obsadiť tisíce kilometrov krajiny, ktorá sa v tomto období mení na bahenný cintorín.
Rasputica sa na Ukrajine, ale aj v Rusku a Bielorusku, vyskytuje pravidelne dvakrát do roka, na jar a na jeseň. Na jeseň cesty v rovinatých regiónoch znepriechodňujú prívaly dažďa, na jar to potom býva topenie snehu. Tieto nehostinné podmienky sú zdrvujúce pre celú pozemnú vojenskú infraštruktúru. Ťažká technika sa v hlbokom bahne zahrabáva a vojaci zapadnutý po kolená v blate musia čeliť nepriaznivému počasiu, ktoré niekedy býva rovnako smrteľné ako guľka nepriateľa.
Jesenné prívalové dažde síce nespôsobujú také rozmáčanie pôdy ako topenie snehu na jar. Sú však predzvesťou ďalšieho, pre vojakov v prvej línii veľmi skľučujúceho obdobia. Zimy. Nie je to tá pravá sibírska zima kde počas celých mesiacov nestúpne teplota nad -30 stupňov Celzia. Avšak plaziť sa a bojovať v napoly zamrznutom bahne, v ľadovom daždi a silnom studenom vetre na morálke isto nepridá žiadnej strane.
Keď už byť teraz vojakom v tomto konflikte, tak asi na tej žlto-modrej strane. Predsa sa lepšie bojuje v novom zimnom vojenskom vybavení, ktoré NATO plánuje zabezpečiť ukrajinským spojencom. V kanadských teplučkých rukaviciach sa bude určite jednoduchšie držať zbraň ako v ruskej uniforme, ktorá práchnivela v skladoch od čias Lenina. Katastrofická logistika v podaní bývalej červenej armády sa ukázala v plnej kráse aj za teplých letných dní. A čo ešte, keď sa k ukrajinským raketám pridajú aj bahenné míny či ľadové guľky.
Aj s najlepším vybavením sú zimné poľné podmienky v týchto častiach vyčerpávajúce. Pokusy o údržbu alebo opravu vozidiel, čistenie pušiek a dokonca aj obyčajné státie na stráži sú so zmrznutými rukami ťažké. Preto si musia obidve strany žiaľ vrátiť pod zem do roku 1941. Zákopy budú totiž rovnako dôležité teraz ako boli v tedy. Ani tie sa však či už v premočenej alebo zamrznutej pôde nekopú ľahko. Aj napriek dnešnej modernej technike, na ktorú každú chvíľu môže zaútočiť dron, či pristáť bezpilotné lietadlo.
Takže zatiaľ čo „Generál Zima“ môže priniesť zaujímavé rozuzlenie, nervozita medzi oboma armádami z toho, na ktorú stranu sa postaví nebezpečne narastá.
