Tento text píšem po zrelej úvahe a je o mojej pozícii v trestnom procese a mojom majetku. Síce to spolu nesúvisí, ale časti médií a žalobcom sa podarilo navodiť dojem, že áno.
Najprv k môjmu prípadu. Ten je podľa zjednocujúceho výkladu Kolégia Najvyššieho súdu SR premlčaný a podľa sudcu Špecializovaného trestného súdu Milana Cisárika zase nie. Vitajte v právnom štáte.
Ono je to i tak jedno. Keby aj premlčaný bol, ja by som ho za premlčaný nepovažoval. Premlčať sa nedá niečo, čo sa nikdy nestalo. A ja som Františkovi Imreczemu žiadny 48-tisícový úplatok nedal a žiadneho korupčného trestného činu som sa nedopustil.
Celé je to výmysel tohto univerzálneho udavača a miláčika niektorých médií, ktoré ho adorujú ako pilier boja proti korupcii. Pritom je to iba zbabelec a korupčník, ktorému lož najprv pomohla z kolúznej väzby a neskôr ho zbavila aj obvinení z miliónových korupčných zločinov.
Okrem tohto klamára nenašiel prokurátor Peter Mikuláš za viac ako tri roky ani jedného svedka, alebo dôkaz, ktorý by toto klamstvo potvrdzoval. V trestnom spise je to čierne na bielom.
Zaujatí sudca a prokurátor ma napriek tomu chcú odsúdiť. Prokurátor dokonca na nepodmienečný trest. Tento človek mi pritom na úvod tejto frašky úlisne núkal, že keď sa priznám, zaplatím pokutu 20-tisíc a vypracem kanceláriu guvernéra NBS, vec bude vybavená. Neskôr som dostával ponuky, že keď poviem niečo na bývalých kolegov zo Smeru a ideálne na Róberta Fica alebo Petra Pellegriniho, budem v pohode a nič sa mi nestane. Tri roky o tom mlčím, ale tomu je už koniec. Podobných odporností som za ten čas zažil oveľa viac.
Teraz k môjmu majetku, kde je aktuálna najmä moja údajná vila vo Francúzsku. Poďme po poriadku. Vlastním v Bratislave dvojgeneračný rodinný dom. Nie vilu pod Slavínom, ale dom na Kalvárii. Pred jeho kúpou som predal v Bratislave dva byty a zobral si hypotéku. Splácať budem do 70, ale netvrdím, že som chudobný. Pred vstupom do politiky som podnikal v Česku aj na Slovensku. Napríklad len výnosy z mojej českej podnikateľskej kariéry presiahli dva milióny eur.
Stokrát som všetko zdokladoval a podrobil sa kontrolám (aj mediálnym). Ale najmä – celý majetok a všetky finančné a majetkové transakcie (10 – 15 rokov dozadu) detailne preveril prokurátor Mikuláš. V trestnom procese na to mal právo a nenašiel nič nelegálne.
Nemám žiadnu vilu vo Francúzsku, ani nikde inde v zahraničí nevlastním inú nehnuteľnosť. Dom a hypotéka v Bratislave mi bohato stačia. Dom, o ktorom tu je reč, patrí rodine matky mojich detí a nikdy to netajili. Jeho kúpu riešili aj pôžičkou a tá je podľa mojich vedomostí stále platná. To je všetko, čo o tom viem.
O mojom majetku má verejnosť detailný prehľad. Ako verejne činná osoba som ho vždy priznával a zverejňoval. Často ďaleko nad rámec zákona. V roku 2016 som napríklad detaily majetkových pomerov vysvetlil Nadácii Zastavme korupciu a dvom médiám. Neviem o inom verejnom funkcionárovi, ktorý by to v takejto miere urobil. Zmysel to malo iba pri nadácii. Boli tvrdí, ale fér. Dve nemenované médiá nie. Dodnes ma v pohode očierňujú.
A na záver ešte niečo. Vždy, keď sa blížil nejaký míľnik môjho procesu, spustila sa mediálna kanonáda o mojom majetku. Vždy bolo úplne jedno, že všetko som dávno pred tým vysvetlil a zdokladoval. A keďže môj bratislavský dom zrejme prestával byť zaujímavý, perimeter sa rozšíril na Francúzsko a mojich blízkych.
Bol som informovaný, že počas tohto leta pred spomínaným domom vo Francúzsku istý denník po mne aj pátral. Neskôr som od neho dostal aj otázky týkajúce sa domu.
Nasledovali mesiace ticha, ale presne v deň môjho vtedy posledného očakávaného pojednávania sa zjavila titulka o „mojej“ vile vo Francúzsku. Potom znovu ticho a druhýkrát sa dom stal zaujímavým v deň, keď rozhodovalo Kolégium Najvyššieho súdu o otázke premlčania.
Náhody, však? Investigatívna reportérka ani ICJK nemajú inokedy čas. Svoje „zistenia“ publikujú iba vtedy, keď to dáva zmysel. Keď treba nabudiť verejnosť tak, aby sudca a prokurátor mohli „dobre“ odviesť svoju prácu. A domnelého korupčníka bez pardonu odsúdiť.
A úplne na záver. Nemám nič proti novinárskej investigatíve. Pokiaľ je to férový ring, kde argument je argument a dôkaz je dôkaz, dá sa s tým žiť. Žijem v tom roky.
Počas nich som stretol viacero naozajstných strážnych psov demokracie. Sú tvrdí, chyby neodpúšťajú, ale hrajú fér. Majú moju úctu. Spoznal som však aj takých, ktorí hryzú na rozkaz. Presne ako kedysi dávno ich predchodcovia v komunistických plátkoch, keď bolo pred odsúdením potrebné zničiť verejný obraz „triedneho nepriateľa“. Tými pohŕdam.
A píšem o tom všetkom iba z jedného dôvodu. Viac ako tri roky som sa bránil výlučne právnymi prostriedkami a strpel všetky poníženia, ktorým som bol vystavený. A už sa skrátka nemienim nechať bezdôvodne verejne opľúvať.