Nie je to tak dávno, keď sa v spoločnosti začalo čoraz hlasnejšie hovoriť o potrebe ozdravenia verejných financií. Strach z toho, že Slovensko je na gréckej ceste, sa prejavil aj v širšej verejnosti a impulz na zmenu už nevychádzal len z diskusií úzkeho kruhu makroekonómov.
O to väčšie sklamanie zrejme nastalo, keď sme zistili, že „konsolidačný“ balíček, ktorý predstavila súčasná vláda, je konsolidačný len v teoretickej rovine.
Nezávislé inštitúcie aj analytici verejne hovoria o kreatívnom účtovníctve a upozorňujú, že koalícia znásilňuje akékoľvek rozpočtové pravidlá.
Aj ratingové agentúry už poukazujú na to, že náš plán na šetrenie je nedostatočný. Sporný je pritom aj samotný spôsob, ako vláda hľadá peniaze do rozpočtu.
Celá konsolidácia je totiž postavená najmä na bankovej dani. Keď sa však o zdanenie v podobnej výške pokúšali v Taliansku a Španielsku, zasiahla Európska centrálna banka a pod jej varovne vztýčeným prstom tak štáty museli túto sadzbu znížiť.
Ak by sa tak stalo na Slovensku, vláde sa sen o konsolidácii rozplynie a s ním aj splnenie našich európskych záväzkov. Nehovoriac o tom, že každá krajina eurozóny má povinnosť ECB vopred nahlásiť legislatívu s potenciálnym vplyvom na finančnú stabilitu.
Ani v tomto prípade však vláda s európskymi autoritami nekomunikovala, na čo sme si zvykli aj na domácej pôde. Kým automobilky lákame stimulmi, banky, ktoré tvoria tisícky pracovných miest s vysokou pridanou hodnotou, trestáme najvyšším zdanením v Európe.
Pre materské spoločnosti tak už viac nemusíme byť atraktívny trh a Slováci sa stanú „spotrebiteľmi druhej kategórie“. Ostanú u nás len pobočky, ktoré neinvestujú do krajiny, nevytvárajú produkty pre náš trh ani spomínanú vyššiu pridanú hodnotu.
A čo naši klienti? Nechceme ich trestať za chyby vlády. Banky však musia z dôvodu nariadenia ECB všetky náklady vrátane tých daňových premietnuť do cenotvorby úverových produktov.
Úspešné konsolidácie obvykle hľadajú väčšinu prostriedkov na strane výdavkov. Slovensko sa však vybralo cestou zvyšovania daní, lavíruje na hraniciach zákonov, nariadení, zahráva sa s finančnou stabilitou a, čo je rovnako alarmujúce, siaha Slovákom na dôchodky.
Absurdnosť tohto kroku umocňuje aj to, že práve banky nakupujú slovenské dlhopisy a držia tak v rukách polovicu štátneho dlhu. Čo bude po zavedení zdanenia, môžeme zatiaľ len polemizovať. Slovensko si pritom bude požičiavať za úroky, ktoré tu neboli desaťročia, a refinancovať existujúci splatný dlh, ktorý spolu s aktuálnym schodkom vytvára zrejme najvyššie potreby na financovanie za poslednú dekádu. Dobré časy sú už nenávratne preč.
Autor je generálnym riaditeľom ČSOB a prezidentom Slovenskej bankovej asociácie