Keď 19. apríla 1774 Edmund Burke vystúpil v britskom parlamente v rámci diskusie k zavedeniu nových daní určených najmä pre americké kolónie, jeho reč nepadla na úrodnú pôdu.
Jasne argumentoval, že daňová politika kolónií by mala byť v ich rukách. A hoci aj súhlasil s tým, že britský parlament má právo kolónie zdaniť, toto právo by mal využiť iba a výhradne ako poslednú možnosť v prípade ohrozenia celého impéria.
Tamojší parlament sa vtedy rozhodol inak, dane ponechal a dnes už vieme, čo nasledovalo. Kontinentálny kongres vyhlásil nezávislosť 4. júla 1776 amerických kolónií od Veľkej Británie a po rokoch vojny za nezávislosť, ktoré kolónie v roku 1781 vyhrali, vznikli následne
Spojené štáty americké. Nová krajina adoptovala federalistické princípy, ktorými argumentoval Edmund Burke vo svojej reči, ako základné princípy zdanenia novej federácie. Politika Veľkej Británie ku kolóniám sa po prehratej vojne následne zmenila a nakoniec akceptovala princípy, ktoré boli v roku 1774 najprv odmietnuté.
Historické korene „dobrých a zlých daní“
Už Adam Smith sa vo svojej práci Bohatstvo národov (1776) venoval tejto téme a jeho pozorovanie viedlo k definícii „dobrých daní,“ ktoré musia spĺňať štyri základné podmienky. Po prvé, dane by mali byť proporčné k príjmu a schopnostiam platiť ich. Po druhé, dane by mali byť zrejmé, nie svojvoľné.
Po tretie, dane by mali byť splatné v čase a spôsobom, ktorý vyhovuje daňovníkovi. A po štvrté, dane by mali byť lacné na administráciu a výber. Tieto základné podmienky, ktoré by mali spĺňať dane a daňový systém, sú platné aj dnes. Akýkoľvek odklon od nich vedie k „zlým daniam,“ ktoré nielen poškodzujú ekonomickú aktivitu, ale zároveň môžu viesť až k odmietnutiu ich platby....
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.