Je leto a na Slovensku sú najväčším hitom kandidátky politických strán. Náš volebný systém dáva obrovskú moc politickým stranám, veď kandidátka určuje na 80 percent aj tých, ktorí sa dostanú do parlamentu. Keďže okrem všeobecných pravidiel ako občianstvo, vek a bezúhonnosť neexistujú pravidlá, ktoré by obmedzili výber kandidátov, je v rukách vedení strán, koho budeme vidieť ďalšie roky v televíznych debatách.
Pričom existuje veľa povolaní, kde aj samotné zákony predpokladajú kritériá na výkon funkcie, ako napríklad lekár môže byť len človek so vzdelaním a s praxou, na výber politika, ktorý môže zmeniť všetky pravidlá fungovania štátu, však neexistujú žiadne kvalifikačné kritériá. Hovorí sa tomu široká demokracia a je výdobytkom druhej polovice 20. storočia.
Na Slovensku je to ešte o to horšie, že je iba jeden volebný obvod a neexistujú jednomandátové volebné obvody. Poslanec nemá žiadnu kontrolu a nemusí mať ani spätnú väzbu, volia ho všetci, ktorí dajú svoj hlas politickej strane. Keďže voľby sú tajné, poslanci sú potom už celkom nezávislí, robia si to, čo im napadne. Kandidátky sú postavené tak, že na prvých miestach sú ešte tie známejšie mená, ale potom už na ostatných miestach sú ľudia, ktorých nepozná ani vlastné vedenie strany. Pri absurdite situácie, ak by sme všetci volili jednu stranu a do parlamentu by sa dostali všetci stopäťdesiati z kandidátky, tak sa stavím, že neexistuje v žiadnej strane človek, ktorý by poznal všetkých na svojej kandidátke. Kandidáti politických strán by si mali spraviť zoznamovací večierok, aby sa vôbec spoznali.
Skutočnosť je taká, že kandidátov ponúkajú nám, máme ich voliť bez toho, žeby sme ich vôbec poznali. Obyčajný volič, žijúci v dobe marketingu a sietí a komunikačných platforiem, môže byť taký manipulovaný, že by volil do parlamentu aj koňa, keď ho politická strana navrhne na kandidátku, lebo poznať tých, ktorých mená sa objavujú na volebnom lístku, nemá šancu. Môžete byť volení tak, že živého voliča ste ani nemuseli vyhľadať.
Doteraz som riešil otázku, či máme šancu vôbec poznať tých, ktorých volíme, neriešil som otázku, akí sú to ľudia v skutočnosti, aké majú hodnoty, psychické vlastnosti, záujmy, minulosť. Keď sa niekto prihlási na pozíciu vrátnika, musí o sebe povedať viac ako kandidát na poslanca. Politológovia povedia, no áno, ale nikto nevolí stranu, kde nie sú známi ľudia, ale na to môžeme kričať, nie je to pravda, veď sme ich tu mali tri roky. Stačia videá, slogany a sú zvolení, následne ich tu trpíme.
Som presvedčený, že súčasný volebný systém nám nedáva ochranu od bláznov, psychopatov a ďalších úchylákov. Nestabilita politickej moci, ktorú tu prežívame už desaťročia, sa začína práve volebným systémom, ktorý umožňuje, aby medzi voličom a poslancom nebol žiadny vzťah, a preto aj zodpovednosť poslanca je nulová. Ak treba niekde začať prebudovávať Slovensko, je nutné začať volebným systémom, avšak treba dodať, že politické strany o to nemajú záujem, lebo pre ne je súčasný politický systém najpohodlnejší.