Minulotýždňová diskusia o programovom vyhlásení vlády miestami pripomínala scény z pera majstra absurdity Franza Kafku. Absurdné bolo, že poslanci frontálne útočili raz na premiéra, inokedy na jednotlivých členov vlády, aby si vzápätí urobili červené súkno z celého kabinetu. Absurdný, bizarný a nelogický bol aj základný rámec tejto diskusie, keď sa pod paľbou kritiky ocitli ctihodní muži a ženy z nedávno vymenovanej vlády, ktorí sú v nej vlastne len preto, že za profesionálnych politikov sa odhodlali ťahať horúce gaštany z ohňa.
Vďaky sa nedočkali. K nijakému prekvapeniu v parlamente neprišlo. Programové vyhlásenie vlády schválené nebolo. Jeho písanie je nevďačná disciplína. Viem, o čom hovorím, sám som písal niektoré časti v marci 2020. Je to skrátka literárny útvar, za ktorý jeho autori nikdy nedostanú Nobelovu cenu za literatúru.
Napriek výhradám som predložený program tejto vlády podporil. A to najmä preto, lebo jej hlavnou úlohou je preklenúť obdobie do predčasných parlamentných volieb. Aj po nich bude platiť jedna z téz v jej programe: „Spoločnosť vie byť len taká silná a odolná, ako jej najzraniteľnejšie skupiny.“ Ale po voľbách bude rovnako platiť, že to je len jedna strana mince. Tá druhá, od ktorej sa odvíja všetko ďalšie, je: spoločnosť musí mať v prvom rade silnú a odolnú ekonomiku.
Rozsiahla modernizácia krajiny a naštartovanie opätovného približovania k najvyspelejším krajinám EÚ, to budú dve kľúčové výzvy pre víťazné strany. Tie sa nedajú zvládnuť bohapustým rozdávaním. My sme preto vytvorili Radu pre dobiehanie EÚ. Odbornú platformu pre diskusiu o najlepších podmienkach pre tvorbu bohatstva. A sme pripravení súťažiť s ostatnými, pokiaľ ide o riešenia pre silný ekonomický rast, prosperitu a blahobyt na Slovensku.