Rád by som pochopil spôsob myslenia politikov. Lebo kým o zvýšení potravinovej sebestačnosti Slovenska hovorí takmer každá garnitúra so železnou pravidelnosťou, v skutočnosti sa ani jedna nepodpísala pod (aspoň minimálne) zlepšenie stavu. Fakty v tomto prípade hovoria samy za seba. Na naše územie sa ročne dovezú stovky tisíc ton ovocia i zeleniny, ktoré by sme si bez problémov vedeli dopestovať a tiež spracovať, no potravinová sebestačnosť našej krajiny tu aj tak z roka na rok klesá.
Dotácie kazia trh
Je na mieste povedať, že za tragický stav nedostatku slovenskej zeleniny si môžeme predovšetkým sami. Po vstupe do EÚ sme sa všetci húfne vrhli nakupovať len tú zahraničnú. A slovenskí farmári tak museli tú našu zaorávať na poliach, lebo ju nikto nechcel. Zásadným spôsobom sa oň však pričinila aj samotná Európska únia. Spôsob prideľovania poľnohospodárskych dotácií jednotlivým krajinám Únie je totiž nastavený výrazne v náš neprospech. Aj preto je neférové obdivovať napríklad také Holandsko ako krajinu ovocinárov a zeleninárov, pretože nielenže na jeden hektár pôdy spotrebuje najväčšie množstvo umelých hnojív, ktoré my následne skonzumujeme, no zároveň je najväčším poberateľom dotácií. A to voči Slovensku, ktoré dostáva piatu najnižšiu podporu v EÚ (a to sa bavíme len o priamych dotáciách na poľnohospodárstvo, skryté proexportné podpory sú asi samostatnou kapitolou), a zároveň sa radíme ku krajinám s najnižším podielom spotreby hnojív, napríklad na úrovni s Dánskom.
Čakanie na úrodu
To, že si nie sme schopní zabezpečiť zeleninu – hoci v minulosti sme ju dokázali do okolitých krajín ešte aj vyvážať –, je dnešných časoch, keď čoraz častejšie dochádza k extrémnym výkyvom počasia, pre nás o to väčším problémom. Krajiny, z ktorých zeleninu dovážame, bojujú často, ako aj teraz, s extrémnymi suchami alebo, naopak, povodňami. Vo výsledku to pre Slovákov znamená raz za tri či štyri roky nedostatok zeleniny a jej rapídny cenový nárast, ktorý pretrvá až do ďalšej úrody – čo sa deje aj v súčasnosti.
Zabezpečiť si vlastnú zeleninu by pritom pre nás nemuselo byť ťažké – práve naopak. Na pestovanie kvalitnej zeleniny máme na Slovensku veľký potenciál. Máme dostatok šikovných farmárov, dobrú klímu aj kvalitnú pôdu. Mimochodom, práve pôdy by sme na pestovanie zeleniny nepotrebovali veľa. Na to, aby sme v zelenine dokázali Slovensku zabezpečiť sebestačnosť, totiž postačuje, aby sme ju pestovali na zhruba 40-tisíc hektároch ornej pôdy. To je z celkovej plochy ornej pôdy u nás (zhruba dva milióny hektárov) zanedbateľná cifra. A hoci by naši farmári aj chuť pestovať zeleninu mali, vysoká investičná náročnosť, neexistujúca garancia v tom, že vypestovanú úrodu dokážu predať, no predovšetkým mizivá podpora štátu im v tom bráni a radšej sa väčšina venuje pestovaniu plodín s nižšími nárokmi na balenie a skladovanie.
Budem úprimný. Najlepším riešením by bolo, keby Únia definitívne zrušila dotovanie poľnohospodárstva alebo zrovnoprávnila výšku dotácií pre všetky krajiny na rovnakú úroveň tak, aby mali všetci rovnaké podmienky. A to nielen kvôli pestovaniu zeleniny. Štáty by tak boli na rovnakej štartovacej čiare a výrazne by sme znížili uhlíkovú stopu, denne k nám totiž prúdia stovky kamiónov so zeleninou z Holandska či zo Španielska. V neposlednom rade by sme podporili slovenskú ekonomiku, keďže väčšina predávaného ovocia či zeleniny by bola od lokálnych producentov. Ide však len o zbožné želanie, keďže zrušením podpory by sa spotrebiteľom zásadne zvýšili ceny. A to je politicky i ekonomicky nepriechodné.
Odborníci do čela
Poľnohospodárstvo sa tak nachádza v začarovanom kruhu, do ktorého na jednej strane vstupujú dotácie ako nástroj, ktorý kriví celý európsky trh (pričom pri pestovaní zeleniny a ovocia ide o najvypuklejší problém) – no zrušiť ich nevieme. No a na strane druhej spotrebitelia, ktorí vyvíjajú tlak na nízke ceny.
Pre našu krajinu je preto nevyhnutné, aby sa do jej čela postavili odborníci, ktorí chápu, ako agrosektor funguje, a na slovenskej i európskej úrovni budú realizovať kroky k zlepšeniu jeho stavu.
Holanďanom, Rakúšanom, Nemcom či Talianom je v tomto smere čo závidieť. A nie sú to len vyššie dotácie a dostatok domácich paradajok alebo jabĺk.
Autorom komentára je Tomáš Kohút, generálny riaditeľ spoločnosti SANAGRO.