Pri hodnotení nápadu Igora Matoviča poskytovať za účasť vo voľbách voličom 500-eurovú odmenu, čo by štátny rozpočet mohlo stáť až dve miliardy eur, sa dá všeobecne zhodnúť asi na tom, že ide o nápad originálny a kolosálny.
Originálny preto, že nikde na svete nič takého nemajú. A pokiaľ ide o tú kolosálnosť, z môjho pohľadu spočíva v kolosálnom premrhaní kolosálneho množstva finančných prostriedkov. Zároveň s týmto nápadom sa vynorilo niekoľko právnych otázok, na ktoré sa pokúsim načrtnúť odpovede.
Prvá právna otázka je, za čo vlastne volič má dostať peniaze, aká je za to protihodnota a či to nutne musí prispieť k väčšiemu počtu platných hlasov. Tu treba povedať, že výkon volebného práva je tajný, čo patrí medzi základné ľudské práva garantované aj ústavou. Teda volič príde, tajne upraví hlasovací lístok, buď ho vloží do obálky, alebo ho do obálky nevloží a obálku vhodí do urny. Aj vhodenie prázdnej obálky do urny je prejavom voličovej vôle, na ktorý má právo. Odovzdá takzvaný protestný hlas, ktorým vyjadruje, že podľa jeho názoru vo voľbách nekandiduje nikto, kto by stál za jeho dôveru. Právne však odovzdá len neplatný hlas. Výsledok takéhoto postupu by bol, že za odovzdanie neplatného hlasu volič musí dostať 500 eur, ale počet platných hlasov, ktoré rozhodujú o výsledkoch volieb, to nezvýši. Otázka je, prečo by to mal volič robiť? Keďže nie som jediný, kto považuje tento nápad Igora Matoviča za kolosálny nezmysel, pokojne sa môže stať, že vznikne nejaká internetová iniciatíva, nabádajúca na takýto postup práve frustrovaných a inak o voľby záujem nejaviacich voličov, ktorí k voľbám prídu len kvôli 500 eurám, ale keďže sú frustrovaní z politikov, radi recesisticky zvolia práve takýto postup. A to masovo. Takže cieľ sledovaný Igorom Matovičom sa vďaka sociálnym sieťam a znechuteniu vôbec nemusí dostaviť.
A aká je protihodnota tohto Matovičovho opatrenia? Čo štát dostane za tie dve miliardy? Samotná volebná účasť v parlamentných voľbách nemá vplyv na platnosť ich výsledkov (na rozdiel od referenda), nuž zvyšovanie účasti na nich finančnou odmenou nemá právny ani ekonomický význam, takže z tohto uhla pohľadu ide o nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami štátu. A ešte treba podotknúť, že volebné právo je právo, rovnako ako právo vlastniť majetok či právo slobodne sa vyjadrovať. A štát mi predsa neplatí ani za to, že vlastním byt či auto, ani za to, že prezentujem svoje názory. Štát mi vlastne neplatí za žiadne uplatňovanie môjho práva. Tak prečo by to mal robiť práve za volebné právo?
Druhá právna otázka spočíva v tom, či sa Matovič nedopúšťa náhodou korupcie tým, že chce ľuďom platiť za to, aby prišli k voľbám. Pojem korupcia môžeme chápať v dvoch významoch. V právnom a v spoločenskom. Z toho spoločenského hľadiska je samotná demokracia tak trochu postavená na podobných základoch ako korupcia, pretože vyspelí voliči volia na základe programu, teda volia politika preto, aby ten urobil to, čo im sľúbil (princíp niečo za niečo). Avšak politika je presne o tom, o dohode voličov s politikmi (prostredníctvom volieb), kto a čo bude pre verejný život robiť. Preto bežné sľuby typu zvýšime výdavky do sociálnych vecí, do školstva, zdravotníctva, obrany... patria do úplne elementárnej politickej kultúry všade vo svete a nemôžeme ich chápať ako korupciu ani v spoločenskom zmysle slova. Nápad Igora Matoviča je však iný, pretože sľubuje peniaze za to, že ľudia prídu k voľbám, a jedným dychom dodáva, že tak robí preto, aby zamedzil nástupu mafie a fašistov, čím myslí konkrétnu opozíciu jeho politiky. Teda to celé robí preto, lebo chce, aby určité politické strany získali menej percent hlasov a tie politické strany, ktoré mu vyhovujú, zasa viac percent hlasov. V spoločenskom význame slova sme tu väčšiu korupciu v moderných dejinách Slovenska ešte nemali. A to od šéfa hnutia, ktorý prakticky celú svoju politickú kariéru vybudoval na boji proti korupcii. Bravo!
Z právneho hľadiska pojmu korupcia však treba povedať, že by v prípade prijatia tohto zákona trestný čin volebnej korupcie spáchaný nebol a úprimne, aj keď ma láka bližšie sa zamyslieť nad výkladom trestného činu podplácania podľa § 333 Trestného zákona, ktorý spočíva v poskytnutí, ponúknutí alebo sľúbení úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu (čo voľby rozhodne sú), nemôžeme v tejto veci postupovať ani podľa tohto ustanovenia, pretože trestné právo pozná inštitút takzvaného výkonu práva a povinnosti (v tomto prípade by to bolo vyplácanie peňazí za účasť na voľbách), ktorý spočíva v tom, že ak niekto vykonáva svoje právo, respektíve povinnosť, nemôže tým zároveň páchať trestný čin. A Igor Matovič chce spoločenskú korupciu realizovať formou zákona, teda právne teoreticky čisto. Aj keď, nemusí to tak byť úplne...
A s tým súvisí tretia právna otázka. Totiž Matovič chce peniaze získať extrémnym, až 70-percentným zdanením jednej firmy, Slovnaftu. Odhliadnime teraz od toho, že vzhľadom na energetické plány Európskej únie na najbližšie roky bude musieť Slovnaft investovať obrovské prostriedky do technologickej aj odberateľskej reštrukturalizácie, a teda, ak nechceme, aby sa v budúcnosti značne zredukoval či úplne skrachoval (čo by bola pre slovenskú ekonomiku katastrofa), nemali by sme ho oslabovať. Pozrime sa však na to, že v krajinách s mierou daňového zaťaženia približne na našej úrovni ide o extrémne vysokú a neprimeranú daň, ktorá je navyše zameraná proti jedinému subjektu, čo je vlastne diskriminačné. Matovič to chce opäť urobiť zákonom, a preto je to z hľadiska trestného práva opäť teoreticky v poriadku, aj keď je to asi protiústavné, a teda protiprávne, čo v konečnom dôsledku môže znamenať, že štát raz bude musieť tieto peniaze Slovnaftu vrátiť aj s úrokmi. Ak by sa však Igor Matovič chcel dostať k peniazom Slovnaftu akýmkoľvek iným spôsobom, nutne by tým páchal buď trestný čin krádeže, alebo trestný čin vydierania, a to zrejme v súbehu s trestným činom zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ale keďže to robí zákonom, je to O. K.
Naozaj je to O. K.? Predstavte si, že by sa v parlamente schválil zákon, ktorým by sa umožnilo len tak zavraždiť jediného človeka alebo ho doživotne uväzniť. Áno, znie to absurdne. Ale práve touto absurdnou situáciou chcem ilustrovať jednu zásadnú vec: vážne si myslíme, že ak by poslanci hlasovali za takýto zákon, vyhli by sa trestnému stíhaniu za účasť na trestnom čine vraždy či pozbavenia osobnej slobody? Zjavne nie, ani výkon práva a povinnosti nemôže obchádzať účel zákona, a to vrátane ústavných práv. A tým je aj právo vlastniť majetok konkrétnej firmy a je ním aj právo občanov tohto štátu na hospodárne nakladanie s verejnými zdrojmi, ktorými by sa výnosy z týchto drvivých daní jednoznačne stali. A rozhádzať ich za „úplatok“ za voľby sa rovná skôr trestnému činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku než rozumnej celospoločensky prospešnej redistribúcii zdrojov.
Právo sa neustále vyvíja vzhľadom na vývoj spoločnosti. Dnes sa možno zdá právne nemožné odsúdiť niekoho za prijatie zákona, právne nemožné sa však ešte pred pár rokmi zdalo aj zrušenie amnestií a realita je napokon iná. Preto by bolo príliš odvážne jednoznačne povedať, že za prijatie zákona, ktorý brutálne zdaní jedinú firmu a zároveň rozhádže dve miliardy na nezmysel, nebude nikto trestne zodpovedný. Naopak, som presvedčený, že takýto trestnoprávny postih umožňuje aj náš právny poriadok v súčasnom nastavení. Čím viac bude takýchto nezmyslov pribúdať, alebo čo aj jednotlivo budú výrazne zasahovať do práv fyzických osôb, právnických osôb či skutočných záujmov štátu, tým je pravdepodobnejšie, že sa právo vrátane toho trestného aplikačne prispôsobí a urobí poriadok tam, kde nezodpovední a na pohľad neohrození politici zasiali chaos.
Autor je dekan PF UK.
