Známe porekadlo vraví, že si máme dávať pozor na to, čo si želáme, lebo by sa nám to mohlo aj splniť. Napríklad pred rokom si prakticky celý slovenský komentariát vrátane autora tohto želal úpadok Smeru. Nuž, úpadok sa dostavil, ale cenou za slabší Smer je parlamentná prítomnosť Mariana Kotlebu, Borisa Kollára či samozvaného križiaka Milana Krajniaka, ktorí svorne pracujú na konci liberálnej demokracie. A opozičného lídra, ktorý veští, že Angele Merkelovej do konca roka nasadia klepetá, trúsi xenofóbne reči a excelovou logikou kádruje náboženstvá podľa kompatibility s Európou. Výsledkom je asi najbiednejšia úroveň verejnej debaty od čias mečiarizmu.
Ak si teda želáme nových, naozajstných lídrov, bude dobré, ak ich poučení minulosťou budeme špecifikovať. Želajme si lídrov, ktorých dopredu nebude hnať túžba politicky prežiť ďalšie štyri roky a koristiť, ale silná túžba reformovať Slovensko, aby z neho bola ešte prosperujúcejšia a slobodnejšia krajina – pre všetkých, vrátane menšín. Zároveň by mohli mať predstavu, ako to dosiahnuť. Dobré by tiež bolo, keby si láskavo všimli, akú úroveň dosiahla debata, povedzme pod pohľadom na svoju facebookovú stenu, a nechceli do nej prilievať vitriol. Mohli by tiež chápať, že ako politici si toho budú musieť veľa vytrpieť a vypočuť, ale svoj verejný obraz budú chcieť tvoriť vlastnými činmi a slovami, nie súdnymi rozhodnutiami.
Takému vysnívanému lídrovi by ani nenapadlo ísť pred súd dokazovať, že nie je psychotický libertarián ani trápnučký fašista. Napríklad preto, že vníma, čo je to hyperbola a keď vie spakruky druhých obviňovať z vlastizrady, sám dokáže ranu aj prijať. Ale aj z toho prostého dôvodu, že si ho s fašistom nikto nepomýli.