Každý by si mal ceniť, čo má. No keď niečo máme od narodenia, často si vôbec neuvedomujeme, čo obetovali naši predkovia, aby nám to zanechali. Teroristický útok na redakciu časopisu Charlie Hebdo – ako väčšina útokov v nadväznosti na politicky či sociálne citlivé témy – vyvoláva otázku o hodnote slobody slova.
Rovnako tak, či by táto sloboda nemala ísť do úzadia vzhľadom na jej často smrteľné dosahy. Sama táto otázka je však desivým dôkazom toho, že pod tlakom okolností sme čoraz viac ochotní sa postupne vzdať jednej z najcennejších vecí, čo máme.
Sloboda slova totiž patrí medzi základné piliere slobodnej spoločnosti. Právo vyjadriť svoj názor bez hrozby trestu zo strany štátnej autority alebo zvyšku obyvateľstva býva jedným z najčastejších kritérií pri hodnotení krajín z hľadiska ich politickej slobody. Sú krajiny, a nie je ich na svete málo, kde sú ľudia vo väzení (alebo by mohli byť) za kritiku alebo vtipy na adresu kráľa či vlády. Ľudia v týchto krajinách bojujú za to, aby sloboda slova a vyjadrovania im dovolila dať najavo svoje presvedčenie a vieru akýmkoľvek smerom.
Strážcovia hraníc slobody
V Európe však čoraz viac prevláda názor, že sloboda slova nemá byť absolútna, ale má mať hranice, za ktoré by ísť nemala. Otázkou však je, kto má byť autoritou, ktorá určí tú hranicu a na základe čoho tá hranica má vzniknúť. Tieto dve otázky by mali stačiť na to, aby sme túto myšlienku zavrhli skôr, než stihne napáchať veľké škody. Pokiaľ totiž uznáme, že rozhodovanie o tom, čo sa smie a nesmie povedať, má byť v rukách vlády alebo parlamentu, mali by sme si byť vedomí, komu túto moc dávame. Tým istým ľuďom, ktorým sme toto právo dlhodobo chceli odobrať a tým istým ľuďom, ktorí v časoch nedávno minulých držali ľudí s „nebezpečným názorom“ vo väzení.
Ešte horším riešením by bolo dať toto právo a rozhodovanie do rúk väčšiny, ktorá by mala možnosť umlčať menšinové hlasy. V našej histórii máme obdobia, ktoré nám dokazujú, že sloboda povedať niečo nahlas bez strachu z represií vlády, cirkvi či zvyšku spoločnosti je niečo výnimočné, čoho by sme sa nemali dobrovoľne vzdať.
Právo nebyť urazený
O to väčší problém je následne určiť hranicu, kam by sloboda slova už nemala zájsť. Táto hranica sa totiž zrazu začala meniť a za posledných štrnásť rokov sa neustále hýbe smerom k obmedzeniu. Čoraz viac sa totiž presadzuje právo „nebyť urazený“, ktoré si však v súčasnosti prisvojili už nielen náboženské skupiny, ale začali ho presadzovať aj západné univerzity. Zašlo to tak ďaleko, že komik Chris Rock tam odmieta vystupovať, pretože povedal, že „ich všetko uráža“. Univerzity však zvykli byť miesta, kde práve snaha o hľadanie pravdy a odpor voči tradičným dogmám vytvorili podhubie pre rozvoj diskusií a osvetu, ktorá nás posunula ďalej.
Pokiaľ chceme obmedzenie slobody uplatniť pri urážkach viery, tak nie len jednej, ale všetkých. Až vtedy si možno uvedomíme, že sa vraciame stáročia dozadu. Postupne sa vzdáme tejto slobody pod silnejším tlakom a násilie sa stane zbraňou, ako nás k tomu dotlačiť. Krásny príklad obmedzenia slobody za posledných 14 rokov vidieť v seriáli South Park, ktorý dva mesiace pred útokmi na dvojičky zobrazil proroka Mohameda a nikomu to neprekážalo. Dnes je tento diel cenzurovaný.
Zbraň extrémistov
Dávame zbraň do ruky extrémistom? Samozrejme, existujú aj extrémne názory, založené na nenávisti alebo klamstve a reálnej snahe ublížiť ľuďom. Avšak čím viac slobody si necháme vziať, tým viac budú konšpirácie a nenávisť narastať, a tým viac ľudí im bude veriť. Pohodlné riešenie zákazu názoru či jeho vytesnenia pomôže iba na chvíľu a nevyrieši to dôvody, prečo sa tie názory šíria. Sloboda a diskusia je to jediné, čo môže pomôcť. Každá sloboda však má svoje riziká a čoraz viac sme ako deti, ktoré sa ich boja. Nemali by sme zabúdať, že iní ľudia vo svete by za ňu dali všetko.