Známy vtip z leta 2008 o zaručenej predpovedi „dennej teploty“ na 30,1260 stupňa má síce s realitou málo spoločné, avšak ako východisko pre komentár k danej téme sa celkom hodí. Pri sfukovaní piatej sviečky na našej symbolickej eurovej torte sa totiž teraz hovorí najmä o tom, kde by sme boli, keby sme euro pred tými piatimi rokmi nezaviedli a či nám spoločná mena viac dala alebo vzala.
Národná ekonomika nie je laboratórna myš, takže sa nedajú skúmať dva paralelné procesy – jeden s eurom a jeden s národnou menou. Dá sa len spoliehať na kvalifikované odhady, dostupné údaje, prípadne sa pozerať na vývoj v porovnateľných podmienkach u susedov.
Pre solídny odhad možného vývoja BEZ eura je veľmi dôležitý najmä moment, v ktorom by hypotetický verdikt podržať si korunu dlhšie padol.
Ak by to boli roky 2003 až 2004, keď sme klady a zápory vstupu do eurozóny iba zvažovali, záver neponáhľať sa so spoločnou menou by vtedy zrejme žiadne fatálne dôsledky nemal. Kurz koruny oproti euru by sa nepochybne oslabil, priemysel by dočasne dostal pohodlný vankúš, avšak doviezli by sme si vyššiu infláciu, ktorú by brzdila centrálna banka. To je tá svetlejšia stránka. Tou tienistou by bol nárast ceny, za ktorú by štát financoval svoj dlh a popri tom určite aj „ležérnejšia“ (rozumej menej zodpovedná) fiškálna politika každej z nasledujúcich vlád. Summa summarum – k štátom PIIGS by sme sa síce zrejme (hneď) nezaradili, ale ani žiaden veľký profit z predĺženia korunovej éry by sme si pripísať nemohli.
Horší by asi bol scenár po prípadnom odskočení od plánov na euro až v roku 2008. V tom čase sme mali korunu fixovanú v ERM II, firmy, banky, inštitúcie mali europrojekty vo finálnych štádiách, menová politika aj verejné financie boli nastavené na konverziu. Keby sa toto zrazu spochybnilo, resp. priamo zastavilo, náklady by boli obrovské. Nie len zmrazené mnohomiliónové priame investície na konverziu systémov v tisícoch firiem, ale tiež strata dôveryhodnosti štátu vyjadrená najmä nárastom prirážky na štátne bondy a – dostávame sa k tomu, čím sme začali – nevyhnutným oslabením kurzu koruny. Viď forint, zlotý, česká koruna v rokoch 2008 až 2009. Kým v ERM II naša mena dva roky plynulo silnela odrážajúc náš vtedajší prudký ekonomický rast a dôveru investorov aj trhov, po spochybnení záväzku zaviesť euro by sa veľmi rýchlo pohla naspäť – k vyšším „teplotám“. V spojení s vtedy už gradujúcou globálnou krízou, pádom trhov a zahraničného dopytu by to už žiadne terno pre export neznamenalo. Isteže, neskladali by sme sa síce na grécke, cyperské a španielske banky, ale kde by dnes bol náš dlh, deficit...?! A to euro by stálo asi o tretinu viac než pred piatimi rokmi. Povedané slovami z úvodného vtipu – potili by sme sa tu teraz pri nejakých 40 – 50 stupňoch.