O stredných školách sa u nás príliš nerozprávalo, kým firmy nezačali biť na poplach. Prvotnou reakciou asi bola panika – ich argumenty mohli vydesiť každého, kto mal úžitok zo zachovávania status quo: štátnych aj neštátnych zriaďovateľov a ministerských úradníkov. Teraz sa chystá zmena, ktorá si vyžaduje zhodu aspoň na tom, že školy by v prvom rade mali slúžiť žiakom.
Pri návštevách okresov som si uvedomil, že máme mnoho potrebných škôl, zapálených riaditeľov a učiteľov, konkurencieschopné firmy a starostov, ktorí veciam rozumejú, ale systém je zaseknutý nečinnosťou tých, ktorí by ho mali riadiť. Lebo nedá sa len sypať peniaze a dúfať, že niečo užitočné z tých škôl vylezie; okrem frustrovaných žiakov aj rodičov totiž nevylezie nič. A diskusie o tom, že žiaci majú právo vybrať si takú školu, akú len chcú, je v skutočnosti len obhajoba toho, čo sa im dnes núka na trhu, čiže opäť status quo.
Myslím, že najprv si treba zodpovedať základné otázky – kto má stanoviť, čo sa má učiť; ako vybrať, čo sa má učiť, a ako vybrať, kto to má učiť.
Po prvé, školstvo je dôležitou súčasťou regionálneho rozvoja, v ktorom sa nám podarilo v zákone ustanoviť princíp partnerskej spolupráce sociálno-hospodárskych partnerov. Relevantné partnerstvá by mali komunikovať potreby firiem aj živnostníkov, krajov a vlády v rámci špecializovaných rozvojových klastrov a zástupcov učiteľov, ideálne podmienené dôkladnou analýzou. Takéto partnerstvá pre stredné školy vznikli v každom kraji a niekde vraj fungovali lepšie, niekde horšie.
Po druhé, ak nechceme vychovávať pre odliv mozgov alebo primárne pre miestnu ekonomiku, tak musíme dbať na kvalitu na zužitkovanie toho, čo máme doma: potenciál na inovácie, aplikovaný výskum, často potravinový priemysel, rôzne odvetvia priemyselnej výroby, cestovný ruch, začleňovanie vylúčených komunít, voľnočasové aktivity, starostlivosť o seniorov – to sú príklady odvetví, ktoré sa líšia z územia na územie. Povedzme si, v čom sme/chceme byť dobrí, a tomu prispôsobme učebné odbory tak, aby sme mali doma nie priemerné, ale špičkové stredné školy.
Po tretie, máme školy, ktoré vedľa seba niekedy učia to isté a bez potrebného vybavenia a zápalu, ale máme aj kvalitné školy a múdrych ľudí. Dnes asi nemáme údaje o pridanej hodnote konkrétnych škôl, ale máme kraje, ktoré svoje školy poznajú. A mohli by o nich budovať databázy – o úspešnosti absolventov, nie preinvestovaných peniazoch. A mali by sa o nich starať, aby nedopadli ako naše vysoké školy – všetci máme tituly, nízke platy a perspektívu nízkych dôchodkov.
Anton MarcinčinPeter Mayer
StoryEditor
Reforma stredného školstva po iksté
Nedá sa len sypať peniaze a dúfať, že niečo užitočné zo škôl vylezie.