Tridsiateho novembra zomrel v úctyhodnom veku 94 rokov George Bush, pre mňa posledný veľký americký prezident. Skoro sa mi zdá zbytočné dodávať "Bush starší". Jeho nasledovníkov Clintona, Busha mladšieho a Obamu (hovorím o minulých prezidentoch) za porovnateľne veľkých prezidentov považovať nemôžem. Bol prezidentom starej školy, slúžil (toto slovo používam opatrne, pretože je často používané veľmi neopatrne) primárne americkému ľudu, nie sám sebe. Nesnažil sa o to byť mediálnou celebritou, jeho hlavným záujmom nebolo štylizovať sa a predvádzať. To sa dnes už nenosí.
Prežil toho v politike veľa. Veľa sa toho okolo neho udialo (od jeho aktívnej účasti v II. svetovej vojne do roku 1993, kedy skončil vo verejných funkciách), ale nemyslím si, že zmenil dejiny. O to mu však ani nešlo. Taký ambiciózny nebol. Bol americkým prezidentom v čase, keď Amerika vyhrala studenú vojnu. Vďaka tomu bol v čase svojho prezidentovania - len krátku dobu trvajúcom okamihu unipolárneho sveta - lídrom, ktorý nemal konkurenciu.
Bol svedkom konca komunizmu a zrodu nových demokratických režimov. V tom prvom bol naozaj skôr svedkom. Takú veľkú úlohu ako Ronald Reagan alebo Margaret Thatcherová nezohral, aj keď sa dá špekulovať o tom, akú úlohu hral v rokoch 1981-1989 ako Reaganov viceprezident. V tom druhom bol jedným z mála, ktorý sa zo zrodu slobody na Východe úprimne radoval. Zažil som to ako pri prvej návšteve vtedy ešte československej politickej delegácie v Bielom dome vo februári 1990, tak pri jeho prvej návšteve Prahy v novembri toho istého roku (nikdy nezabudneme na jeho slávny prejav na Václavskom námestí).
Predtwitterový prezident
George Bush bol prezidentom v čase, keď boli hlavy štátov v spoločnosti ešte rešpektované, a on k tomu prispieval aj tým, že nerobil nič, z čoho by mohol žiť bulvár. Bol prezidentom v ére politiky, keď ešte nedominoval internet a Twitter, teda v čase, keď ešte neexistovala dnešná totálna rozpoltenosť spoločnosti.
Bol veľmi milý a srdečný, každý rok sme si posielali vianočné (či novoročné) želanie, vždy bol na svojej Christmas Card - po americky - obklopený svojou veľkou rodinou vrátane nedávno zosnulej Barbary Bushovej. Stretol som sa s ním veľakrát.
V Prahe, vo Washingtone, na rôznych veľkých pohreboch (vo Washingtone pri pohrebe prezidenta Reagana, v Jeruzaleme pri pohrebe premiéra Rabina, v Ríme pri pohrebe pápeža Jána Pavla II.). Stretli sme sa napríklad pri otvorení olympijských hier v Aténach v roku 2004 a nikdy nezabudnem na večeru v jeho (od nejakého gréckeho magnáta zapožičanej) jachte v aténskom prístave, kedy si evidentne užíval pozíciu "older statesman".
Nezabudnuteľné pre mňa je úplne náhodné stretnutie v čínskom Pekingu v obrovskej budove Veľkého paláca ľudu na námestí Nebeského pokoja. Bol som tam na oficiálnej štátnej návšteve a v tej neskutočne veľkej budove, symbolizujúcej čínsku moc, som ho stretol "blúdiaceho" úplne samého. S čínskymi lídrami si viditeľne dobre rozumel, vedel s nimi rokovať. Deň potom sme obaja boli hlavnými zahraničnými rečníkmi na veľkej konferencii v juhočínskom Hainane, ktorú usporiadal čínsky prezident.
Určite som všeličo zabudol, ale nemôžem nespomenúť stretnutie posledné, ktoré bolo v roku 2007 v jeho Presidential Library v texaskom Houstone. Jeho prezidentská knižnica bola v mnohých ohľadoch predlohou mojej dnešnej prezidentskej knižnice, ktorou je Inštitút Václava Klausa. Vo svojich Zápiskoch z juhu USA som 6. marca 2007 napísal tieto vety.
"V južanskom Houstone už je jar. Teplomer ukazuje viac ako 20 °C, všade sú farebné kvetiny nám známych i neznámych tvarov, v umelom jazierku pod oknami postprezidentskej kancelárie Georgea Busha staršieho sa na kameňoch vyhrievajú korytnačky. Najväčším zážitkom bolo stretnutie s Bushom, ktorý si naplno, ale veľmi pracovne užíva svoje postprezidentovanie. Dokonale sa mu darí túto rolu hrať. Má na to úrad, skoro so všetkými rekvizitami prezidentského úradu, má na to nadhľad, rozhľad, pokoj v duši. Pozerá sa na veci dlhodobejším pohľadom, premýšľa, počúva, vidí skôr trendy a tendencie než posledné udalosti, porovnáva Čínu, kedy tam bol v 70. rokoch veľvyslancom, s Čínou dnes, Rusko, keď bol šéfom CIA, s Ruskom dnes, teší sa, že Sarkozy, ak vyhrá, uberie z francúzskeho antiamerikanizmu, spomína na návštevy Prahy aj na to, ako hovoril pred plným Václavským námestím. Nesmierne milá a priateľská schôdzka - ako ostatne všetky predchádzajúce - sa z plánovanej polhodiny pretiahla na trojnásobok. Mňa má celkom rád. Novinárom povedal: "Som veľmi potešený, že tu prezident Klaus bol, veľa som sa od neho dozvedel o Európe aj o ďalších veciach. Poznáme sa už dlho a stále ma udivuje svojou silou aj vodcovskými schopnosťami, otvorenosťou a priateľstvom k Amerike. A to pre mňa, ako pre otca súčasného prezidenta, znamená veľa." (citované podľa iDNES) "Ochotne sa odfotografoval, jednotlivo, s každým členom delegácie. Iba po operácii oboch bedrových kĺbov horšie chodí. Asi už nebude skákať padákom, ako pred 3 rokmi pri svojich 80. narodeninách. Ale chválil sa mi, že musel skočiť dvakrát, pretože prvýkrát to televízia nestihla zabrať."
Prezident Bush bude nám, Amerike, ale aj celému svetu chýbať. Jeho umiernená politika, zásadové postoje, ale neskĺznutie do extrému (tak demonštrované víťazstvom v prvej irackej vojne, presne sledujúcej mandát BR OSN, teda nedobytie Bagdadu) je niečím, čo si dnešní svetoví politici už ani nevedia predstaviť. Tohtoročný novoročný pozdrav už teda nepošlem.
Text vyšiel v stredajšom vydaní Mladej fronty Dnes.