Niekde inde by to bola vážna správa: tretia najsilnejšia politická strana sa na jeseň chystá zmnohonásobiť členskú základňu! V prípade Obyčajných ľudí táto informácia však vyvoláva len otázku, ktorá hnutie sprevádza od jeho vzniku: Kedy to Igora Matoviča prestane baviť? Veľkolepých plánov ohľadne fungovania OĽaNO sme totiž počuli habadej a výsledok bol vždy nulový.
V mysli sa preto vynárajú slová priekopníka slovenskej literárnej kritiky Alexandra Matušku. Vraví, že najslabšou stránkou ambiciózneho Slováka býva organizácia: plánuje vo veľkých celkoch a líniách, krásne to vyzerá, vidno, takpovediac, geniálnosť, no prevedenie býva žalostné. Podrobnosti ho nezaujímajú – „to sa spraví,“ vraví. A – nespravilo sa.
Azda si spomeniete, že keď Matovičov ansámbel prvýkrát prešiel do parlamentu a získal nárok na päť miliónov eur od štátu, jestvovali plány rozdať ich vo forme podpory verejnoprospešných projektov. Nespravilo sa. Neskôr prišiel návrh na vypísanie megareferenda, pred ktorým by obyčajní navštívili všetky domácnosti, aby navarili referendový dotazník všetkým po chuti.
Tiež sa nespravilo. Následne (je to temer rok) sme počúvali, že pre OĽaNO budú snemom parlamentné voľby a zvolení poslanci sa stanú členmi hnutia. Tiež to akosi nevyšlo. Človek vskutku nevie, prečo by to malo byť teraz inak.
Príznačné azda je, že jediný, kto chcel hnutiu dať ideologickú tvár a úprimne volal po rozšírení členstva, bol Alojz Hlina. Netrvalo dlho a jeho krátka spoločná cesta s Matovičom dospela k záveru.
Poučenie? Buď Matovič nie je schopný splniť, čo sľubuje, alebo sa nás vedome pokúša ťahať za nos. V oboch prípadoch platí, že ak sme ho niekedy brali vážne, už by sme mali prestať.