Čo spôsobí globálna inflácia -- celosvetové hospodárske spomalenie? Alebo ešte horšie -- oživí stagfláciu, teda zničujúcu kombináciu rastúcej inflácie a záporného ekonomického rastu?
Rastúcu infláciu pozorujeme dlhšie obdobie a sú viditeľné kontrakcie ekonomiky vo vyspelých štátoch (USA, V. Británia, Španielsko, Taliansko, Írsko, Portugalsko a Japonsko). Na rozvíjajúcich sa trhoch sa donedávna inflácia "družila" s rastom, ba až s ekonomickým prehrievaním. Ekonomické kŕče v USA a ďalších vyspelých ekonomikách však na rozvíjajúcich sa trhoch nemusia spôsobiť stratu väzby na rast, ale na premenu, lebo americká kontrakcia spomalí rast a stúpajúca inflácia donúti menové orgány, aby sprísnili menové a úverové politiky. Mohli by potom čeliť "stagflácii light" -- rastúcej inflácii zviazanej s prudko klesajúcim rastom.
Stagflácia vyžaduje negatívny šok na strane ponuky, ktorý zvyšuje ceny, ale súčasne znižuje výstup. Stagflačné šoky spôsobili v posledných 35 rokoch tri recesie: v r. 1973 -- 1975, keď po jomkipurskej vojne a embargu OPEC vyleteli ceny ropy, v r. 1979 -- 1980, po iránskej revolúcii, a v r. 1990 -- 1991 po vpáde Iraku do Kuvajtu. Dokonca aj recesiu v roku 2001 -- z veľkej časti vyvolanú prasknutím bubliny hi-tech -- sprevádzalo zdvojnásobenie cien ropy, ktoré prišlo po začiatku druhej palestínskej intifády.
Dnešný stagflačný šok by mohol byť vyprodukovaný izraelským útokom na iránske jadrové zariadenia. Toto riziko v poslednom čase narástlo, pretože Izrael sa iránskych agresívnych zámerov začal báť. Takýto útok by vyvolal prudký nárast cien ropy -- určite nad 200 USD za barel. Dôsledkom takéhoto skoku cien by nastala výrazná globálna recesia, podobná tým citovaným. Priblíženie sa cien ropy tesne pod hranicu 150 USD/barel čiastočne zapríčinilo zvýšenie pravdepodobnosti tejto rizikovej prémie.
Je však možná globálna stagflácia, ak nenastane spomínaný šok na strane ponuky? Medzi rokmi 2004 až 2006 bol globálny rast výrazný, inflácia však nízka, a to pod vplyvom pozitívneho šoku globálnej ponuky -- nárastu produktivity a výrobnej kapacity v Číne, Indii a na rozvíjajúcich sa trhoch.
Po tomto kladnom šoku na strane ponuky nasledoval od roku 2006 pozitívny šok na strane globálneho dopytu: rýchly rast "Čindie" a ďalších rozvíjajúcich sa trhov vytlačil ceny mnohých komodít. Silný globálny rast v roku 2007 poznamenal začiatok vzostupu globálnej inflácie, čo je fenomén, ktorý s niekoľkými výstražnými javmi (prudkým spomalením v USA a v niekoľkých ďalších vyspelých ekonomikách) pokračoval aj v roku 2008.
Ak nenastane rýdzi negatívny šok na strane ponuky, globálna stagflácia je teda nepravdepodobná. Nedávne zvyšovanie cien ropy, energií a ďalších komodít reflektuje celú škálu faktorov: 1. Veľký rast dopytu po rope a ďalších komoditách v rýchlo rastúcich a urbanizujúcich sa ekonomikách rozvíjajúcich sa trhov nastáva v čase, keď kapacitné hranice a politická nestabilita v niektorých produkčných štátoch obmedzujú ich ponuku. 2. Oslabujúci sa dolár tlačil (a ešte drží) dolárovú cenu ropy hore, pretože kúpna sila vývozcov ropy v nedolárových regiónoch klesá. 3. Investori objavili komodity ako triedu aktív, čo zobúdza špekulatívny i dlhodobý dopyt. 4. Prevod pôdy na produkciu biopalív obmedzil rozlohu pôdy, ktorá sa dá využiť na produkciu potravinových komodít. 5. Umiernená menová politika USA a následné menové úľavy v krajinách, ktoré predtým viazali svoje výmenné kurzy na USD (napríklad štáty v Perzskom zálive) alebo svoju menu držia podhodnotenú, aby si zabezpečili exportom ťahaný rast (Čína a ďalší neformálni členovia tzv. dvojdolárovej brettonwoodskej zóny), vyvolali novú bublinu aktív v oblasti komodít a prehriatie ekonomík daných štátov.
Väčšina týchto faktorov sa podobá pozitívnym šokom globálneho agregátneho dopytu, čo by malo spôsobiť ekonomické prehriatie a vzostup globálnej inflácie.
Kľúčové sú politiky výmenného kurzu. Veľké prebytky bežného účtu a/alebo rastúce výmenné relácie spôsobujú, že rovnovážny reálny výmenný kurz (pomerná cena zahraničného tovaru oproti domácemu) v krajinách ako Rusko a Čína sa zhodnocuje. Ozajstný reálny výmenný kurz sa teda postupom času prostredníctvom reálneho zhodnocovania so silnejšou rovnovážnou hladinou bude zbiehať.
Ak nie je nominálnemu výmennému kurzu dovolené, aby stúpala jeho cena, reálne zhodnocovanie môže nastať iba zvýšením domácej inflácie.
Najdôležitejším spôsobom, ako držať infláciu pod kontrolou -- pri súčasnom opätovnom získaní autonómie menovej a úverovej politiky, ktorú na riadenie inflácie potrebujeme -- je dovoliť menám týchto ekonomík, aby sa výrazne zhodnocovali. Táto potreba zhodnocovania mien a menovej reštrikcie na prehriatych rozvíjajúcich sa trhoch prichádza, bohužiaľ, práve v čase, keď krach nehnuteľností, úverová tieseň a vysoké ceny ropy spôsobujú na vyspelých trhoch prudké spomalenie, v niektorých prípadoch dokonca až recesiu.
Svet obišiel celý kruh. Po priaznivom období pozitívneho šoku globálnej ponuky smeroval pozitívny šok globálneho dopytu k celosvetovému prehriatiu a rastúcim inflačným tlakom. Teraz prevládajú obavy z nástupu stagflačného šoku na strane ponuky -- napr. vojna s Iránom -- v kombinácii s deflačným šokom na strane dopytu, ktorý bude dôsledkom krachu bublín nehnuteľností. V ekonomikách, ktoré sa zmenšujú, by sa mohli ujať deflačné tlaky. Naproti tomu v ekonomikách, ktoré ešte stále rýchlo rastú, posilnia sa inflačné tlaky.
Centrálne banky v mnohých vyspelých a rozvíjajúcich sa ekonomikách teda stoja pred scenárom ako zo zlého sna, keď musia menovú politiku sprísňovať (kvôli boju s infláciou) a súčasne uvoľňovať (aby znížili riziko negatívneho vývoja rastu). Pretože inflácia a ohrozenie rastu sa v rôznych ekonomikách preplietajú rôznorodými a komplikovanými spôsobmi, centrálni bankári to budú mať pri žonglovaní s týmito vzájomne protichodnými príkazmi ťažké, aby sa nepotkli,
Nouriel Roubini, profesor na New York University, C: Project Syndicate, 2008, www.project-syndicate.org