Pred rokom som predpovedal, že straty amerických finančných inštitúcií presiahnu sumu bilión USD a možno sa vyšplhajú na dva. Vtedy sa ekonómovia zhodovali, že je to prehnané, lebo si mysleli, že straty z podradných hypoték sú tak asi 200 mld. dolárov. Americké banky už odvtedy naozaj odpísali vyše bilióna dolárov (čo bol môj optimistický odhad) a inštitúcie ako MMF a Goldman Sachs dnes predpovedajú straty dva bilióny. Ak si však myslíte, že táto suma je dostatočne veľká, tak potom dnešné odhady mojej spoločnosti RGE Monitor naznačujú, že celkové straty sa vyšplhajú na 3,6 bilióna USD.
Americké banky a maklérske spoločnosti majú na "rováši" polovicu, druhú časť majú na pleciach iné finančné inštitúcie v USA a zahraničí. Objem kapitálu určeného na krytie aktív týchto bánk bol vlani na jeseň iba 1,4 bilióna USD, čo znamená, že americký bankový systém je v mínuse 400 biliónov aj po započítaní vládnej a súkromnej rekapitalizácie týchto bánk, a teda je blízko nuly.
Ďalších 1,5 bilióna dolárov bude treba na to, aby sa bankový kapitál vrátil na úroveň pred krízou, čo je nevyhnutné na obnovenie pôžičiek súkromnému sektoru. Americký bankový systém je teda v agregátnom meradle v podstate insolventný a podobne je na tom aj britský bankový systém a rad ďalších európskych bánk.
Existujú štyri základné prístupy, ako očistiť bankovú sústavu: 1. Rekapitalizácia bánk spolu s odkúpením ich toxických aktív vládnou "zlou bankou". 2. Rekapitalizácia spolu s vládnymi zárukami -- po prvej preukázanej strate -- na toxické aktíva. 3. Súkromné odkúpenie toxických aktív s vládnymi zárukami (súčasný plán americkej vlády). 4. Otvorené znárodnenie nesolventných bánk, ich očistenie a opätovný predaj súkromnému sektoru.
Prvé tri možnosti majú vážne nedostatky. V modeli "zlá banka" hrozí, že vláda preplatí zlé aktíva, ktorých naozajstná hodnota je neistá. Dokonca aj v prípade vládnych záruk môže nastať skryté preplácanie vládou (alebo k nadmerným vládnym zárukám, ktoré nebudú adekvátne ohodnotené v podobe odmeny vlády).
Vo vzore "zlá banka" musí vláda riešiť aj ďalší problém -- správu všetkých zlých aktív, ktoré nakúpila -- na túto úlohu jej chýba odbornosť. A veľmi zaťažujúci návrh amerického ministerstva financií, ktorý kombinoval odstránenie toxických aktív z účtovníctva bánk s poskytnutím vládnych záruk, bol taký neprehľadný, že trhy ho ihneď potopili.
Znárodnenie tak paradoxne môže byť najtrhovejším riešením: zasiahne bežných aj preferovaných akcionárov zreteľne nesolventných inštitúcií a prípadne aj nezabezpečených veriteľov, pričom daňového poplatníka spravodlivo zvýhodňuje. Okrem toho môže riešiť problém správy zlých aktív bánk opätovným predajom väčšiny aktív a vkladov -- s vládnou zárukou -- novým súkromným akcionárom po ich predchádzajúcom očistení (napríklad banka Indy Mac).
Znárodnenie tiež rieši problém dôležitých bánk, ktoré sú priveľké, než by mohli skrachovať. Preto ich vláda musí zachrániť aj na úkor daňových poplatníkov. Celý problém sa dnes ešte zhoršil, pretože slabé banky preberajú ešte slabšie banky. Fúzie bankových zombie pripomínajú situáciu, keď sa opilci vzájomne podopierajú, aby nespadli. Prevzatie Bear Stearns a Washington Mutual bankou JP Morgan, prevzatie Countrywide a Merrill Lynch ústavom Bank of America a prevzatie Wachowie bankou Wells Fargo tento problém podčiarkujú. Keby vláda tieto finančné obludy znárodnila, môže ich rozdeliť a predať súkromným investorom ako menšie zdravé banky. Švédi takto postupovali na začiatku 90. rokov, kým terajší prístup USA a Veľkej Británie by mohol skončiť vznikom bankových zombie na japonský spôsob -- tie tiež poriadne nereštrukturalizovali a iba zabetónovali zmrazením úverov. Kvôli tomu bolo potom Japonsko na hrane recesie jednu dekádu.
Nouriel Roubini , profesor New York University.