Kto by si nepamätal Brook Shieldsa a Christophera Atkinsa, ako sa v legendárnom filme Modrá lagúna nahí potápajú v krištáľovo čistom mori a bláznia pod zeleným vodopádom. Kto by si nepamätal Toma Hanksa, ako zhodil pár kilečiek a prešiel na blond na čarokrásnom ostrove, kde bola jeho jediným kamarátom volejbalová lopta s krikľavočervenými ústami.
Ostrovy Fidži, lebo tak sa volajú tieto malebné ostrovy v Tichom oceáne, objavil v roku 1643 moreplavec Tasman. Neskôr medzi pirátmi ani ďalšími moreplavcami vrátane Jamesa Cooka nepatrili k obľúbeným zastávkam na ceste do Austrálie, podivne sa tam totiž strácali posádky...
Potomkovia kanibalov?
Riaditeľ cestovnej kancelárie Marco Polo Martin Záveský sa z Polynézie vrátil minulý mesiac. "Fidži je výnimočné jednak neuveriteľným počtom ostrovov a ostrovčekov -- presne ich je 332, z toho 105 obývaných -- a jednak ľuďmi. Sú veľmi optimistickí, priateľskí a veselí," hovorí o ostrovoch v Tichom oceáne. "Slovo Bula, ktoré má niekoľko významov -- od vitajte cez dobrý deň atď., počujete takmer všade."
Tzv. fudžíci, to znamená potomkovia kanibalov, si dodnes zachovali silné fyzické konštrukcie (dokonca aj ženy), ktoré v súčasnosti využívajú najmä pri najpopulárnejšom športe v krajine -- rugby. Súostrovie podľa jeho skúseností navštevujú skôr turisti v rámci návštevy Austrálie či Nového Zélandu a okrem toho sú tiež obľúbenou svadobnou destináciou.
Za gumenými pozostatkami...
Nebolo to tak však vždy. Dejiny osídľovania Tichomoria patria k veľkým drámam ľudstva. Nemým svedkom pohnutej histórie je aj Národné múzeum v hlavnom meste Suva, ktoré skrýva množstvo smutných, zato však takmer neuveriteľných ľudožrútskych historiek priťahujúcich množstvo turistov. Ako napríklad tú o reverendovi Thomasovi Bakerovi, ktorý sem v 60. rokoch 19. storočia prišiel s vrúcnym úmyslom šíriť myšlienky kresťanstva.
Aj tie najušľachtilejšie myšlienky však mávajú svoje obete a kresťanský pionier nebol výnimkou. V Národnom múzeu po ňom zostala len symbolická gumená podrážka.
Hlavička na kávičku?
Ako spomína Michal Jon v cestopise Pod oblohou južného kríža, kanibalské ceremoniály prebiehali vo svätyniach. Ľudožrúti najskôr obete umučili, potom im za zvuku bubnov a rituálnych tancov rozmliaždili lebku a mozog obetovali bohom. V podrobnostiach však zachádza ešte ďalej, kanibali vraj mŕtvolu aj pohlavne zneužili a až potom rozporciovali a zjedli. Väčšinou si na nej pochutili muži, ženy boli z pohostinstva vynechané.
Ešte "delikátnejšie" znie myšlienka, že v dobách "hojnosti" sa nejedli ruky, hlava a trup. Praktické bolo aj využitie lebiek ako hrnčekov na pitie kávy či stehenné kosti, z ktorých sa vyrábali ihly na šitie lodných plachiet. Vytrvalosť misionárov však nakoniec prispela ku skoncovaniu používania ľudských častí tiel na kuchynské nádoby.
Prechádzka po ohni
Dnes je hlavným zdrojom príjmov turistický ruch. Súostrovie však nie je známe množstvom atrakcií, Fidži sú zaujímavé ako celok. Je to jednoducho daždivý prales, nádherné more, fauna a flóra. Napríklad takého zavinutca kráľovského môžete vidieť výlučne tu. Vždy býval znakom panovníckej moci. Ak niekto túto vzácnu lastúru v minulosti našiel a neodovzdal ju kráľovi, hrozil mu trest smrti.
Vzhľadom na to, že tu žije etnicky rôznorodé obyvateľstvo, Fidži patrí ku krajinám s najväčším množstvom sviatkov. Jedným z najpôsobivejších je hinduistická slávnosť s chôdzou po ohni (v júni a auguste), ktorému predchádza pôst, zdržanlivosť, meditácia a priamo pred aktom rituálny tanec s prepichnutým jazykom, čelom a hruďou špeciálnymi ihlami. Jeho vyvrcholením je potom chôdza v tranze po rozžeravenom uhlí. Táto slávnosť má nesmierne mystickú atmosféru a patrí k najpôsobivejším zážitkom z krásneho tajomno-strašidelného súostrovia.