Nielen riaditeľ, každý primár sa musí stať manažérom. Kým nebude, nijaký riaditeľ nedokáže pohnúť s celou nemocnicou - lebo taký kolos môže utiahnuť len šéf s tímom lekárov, ktorí majú ekonomické myslenie. Tvrdí to kardiológ Juraj Vančík, riaditeľ prvej súkromnej nemocnice Košice-Šaca, ktorá začala na privátnej báze pred 10 rokmi a už dlhší čas ukazuje, že zdravotnícke zariadenie môže fungovať s vysoko prebytkovým rozpočtom. Vlani mala obrat 600 miliónov korún, zisk 8 miliónov a ročne dáva okolo 20 - 30 miliónov do obnovy zdravotníckej techniky. Jej 930 zamestnancov vlani "obslúžilo" 15-tisíc hospitalizácií a asi pol milióna ambulantných pacientov. Keď sme požiadali dve štátne nemocnice, Rooseveltovu a nemocnicu na Kramároch, o ich porovnateľné údaje, odpovede sme sa nedočkali.
Riadi ten, kto to vie
Vančík sa drží ekonomickej teórie, že ak sa správne vyrieši 20 percent problému, stačí to na to, aby sa správne usporiadal aj zvyšok. Svojich primárov posiela na dvojdňové školenia, lebo povinne im zaviedol manažérske vzdelanie. Väčšinou ide o lekárov okolo 43 rokov. "My nevyhadzujeme starších a dlhoročne pôsobiacich odborníkov, tí u nás špičkovo operujú. Ide len o to, že ak niekto nemá manažérske myslenie, nemôže byť primárom kliniky. Ale lieči."
V súkromnom zdravotníctve, kde sa sleduje úžitok od prístroja až po poslednú ihlu, si nepochybne každý myslí, že také postupy by bolo treba nariadiť všetkým zdravotníckym zariadeniam, je jedno, či súkromným alebo štátnym. Lenže kým súkromné bez takejto filozofie neprežijú, štátne sa vždy budú spoliehať, že ich štát nenechá padnúť. A zotrvačne fungujú na dlh - slabo prehodnocujú organizáciu práce, často neefektívne zaobstarávajú prístroje, materiál či servis, pred súťažou o nákup drahých zariadení si nerobia podrobné analýzy. Podľa Vančíka skresľujú aj počty výkonov.
(Ne)vyrovnané rozpočty
Na Slovensku je pritom 15 fakultných nemocníc a desiatky ďalších štátnych ústavov a liečební, z ktorých len päť sa za bývalej vlády transformovalo na štátne akciové spoločnosti s dnes už transparentným a vyrovnaným hospodárením. Pomimo nich tu pôsobí i niekoľko nemocníc na celkom privátnej báze, okrem Košíc-Šace aj Nemocnica U milosrdných bratov či Onkologický ústav sv. Alžbety. Ich hospodárenie sa so štátnymi nedá porovnať. Podľa svedectva riaditeľa Vančíka, keď nedávno aj s kolegami zo svojho manažmentu navštívil nemenovanú štátnu nemocnicu, "za dve hodiny sme dokázali nájsť racionalizačné kroky, ktorými by ušetrili 13 až 14 pracovníkov. Obyčajnou reorganizáciou práce",
Pripomeňme, že podľa najčerstvejšej informácie ministerstva zdravotníctva sa len za prvý polrok 2007 vyhupol dlh v rezorte, okrem iného aj vinou hospodárenia štátnych zariadení, o vyše pol miliardy korún. Celkove už dosahuje 5,23 miliardy.
Na rozdiel od často zotrvačne riadených štátnych zariadení musia vedieť vyrovnane hospodáriť aj súkromné ambulancie a ďalšie súkromné centrá. A nie že by sa to každému darilo. V Košiciach napríklad nedávno jedno zo zariadení skrachovalo. "Stalo sa to s Ergomedom. Ale nedá sa tvrdiť, že by boli krachy nejaké masové," hovorí Jozef Poništ, riaditeľ súkromného Medicínskeho centra v Košiciach, ktoré pôsobí na východe vyše desať rokov. "Súkromníci to nemajú ľahké. Nakúpili prístroje, zadlžili sa, potom im napríklad ubudli pacienti, lebo rastie konkurencia. Ale veritelia sa hlásia a prístroje treba splácať."
Dodatočná úhrada výkonov
V Humennom si pred pol druha rokom otvorili pracovisko jednodňovej chirurgie ortopéd Peter Sinaj a chirurg Andrej Bega. Prevádzku s dvoma sestrami zatiaľ kryjú len z platieb poisťovní. Operujú jeden deň v týždni, mesačne 12 až 16 operácií. "Od poisťovní máme mesačne 60- až 90-tisíc korún," hovorí Bega. Z nich splácajú lízing 3,5-miliónového prístroja, servis, prevádzku ambulancie, platy sestier. "Môj plat je zatiaľ skôr symbolický, tritisíc korún. Ale verím, že možno o pár rokov budem mať práve z tohto hlavný príjem." Aj preto si zachováva úväzky ešte v dvoch iných ambulanciách. Hodnotiť hospodárenie budú komplexne až koncom roka. Hoci od niektorých poisťovní nemajú uhradené všetky výkony, napríklad od Spoločnej zdravotnej poisťovne alebo od Apolla, spoliehajú sa aj na vzájomné dodatočné rokovania. Vlani im poisťovne napokon takmer všetko splatili.
Poisťovne majú vlastné indikátory kvality a svoje informačné systémy, ich revízny lekár si preveruje od pacienta, koľkokrát bol na preväze, či rana nezahnisala. Ak sa operuje dobre, pooperačná liečba je bez komplikácií - poisťovne si bedlivo sledujú, či musí byť pacient znova operovaný a tomu prispôsobujú i platby lekárom.
Na humenskej jednodňovej chirurgii zatiaľ pacienti nemusia sami uhrádzať nič. Na rozdiel od nej sú však ambulancie, napríklad košická mikrochirurgia oka, v ktorej pacient priamo platí 5- až 7-tisíc korún za 20-minútový výkon. Prax ukáže, či takéto poplatky unesie dostatočne široká klientela.
Ja tebe, ty mne
Súkromné pracoviská majú mnohé špecifiká. Napríklad konkurenčný boj. "Rôzni lekári sa dokážu veľmi nečestne ohovárať. Trebárs cez známych rozšíria fámu, že k tamtomu by si nedal liečiť ani mačku," vykladá riaditeľ Poništ. Ďalší zase pracujú štýlom - ja tebe, ty mne - a posielajú si pacientov zásadne len medzi sebou (bez ohľadu na kvalitu lekára), teda manželke či spolužiakovi. "Možno sa dočkáme aj súdnych sporov za poškodenie mena," myslí si Poništ. "No ten hlavný vstup právnikov do zdravotníctva nás ešte len čaká. A bude bolestivý. Predsa nie je možné, aby mal niekto vo vrecku štyri rôzne nálezy a oháňal sa slovami - u vašej konkurencie mi povedali, že mi nič nie je, a vy hovoríte, že mám rakovinu." Vo svete sa podľa Poništa takéto dilemy riešia cez oficiálne určené referenčné pracoviská.
Vo veľkom sa praktizuje aj takzvaný obchod s obvodmi, teda to, keď odchádzajúci praktický alebo iný lekár predá svoj obvod i s pacientmi nastupujúcemu kolegovi. Poništ, ktorý zapochyboval, či je to správne, hovorí, že sa takto inkasuje od 350- do 700-tisíc korún. Vančík naproti tomu tvrdí, že prax predávania bázy klientov je bežná všade vo svete.