Patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov národného hnutia rusínskeho obyvateľstva na území dnešného Slovenska, ale aj Poľska či západnej Ukrajiny. Jeho meno nesie aj rusínske divadlo v Prešove.
Od narodenia Alexandra Duchnoviča, pedagóga, etnografa, folkloristu, spisovateľa, básnika, dramatika a publicistu, uplynie v pondelok 24. apríla 220 rokov.
Komenský Podkarpatska, ako prezývali Alexandra Duchnoviča, vydával učebnice, zakladal školy, knižnice, múzeá, rôzne spolky a organizácie. Na území dnešného východného Slovenska zriadil prvý internát pre deti z chudobných rodín. V polovici 19. storočia bol ústrednou postavou kultúrneho života veriacich prešovskej gréckokatolíckej eparchie.
Najväčší prínos pre pozdvihnutie národného povedomia Rusínov, ale aj Ukrajincov malo Duchnovičovo pedagogicko-osvetové pôsobenie v Prešove (1844 - 1865). Ako učiteľ na gréckokatolíckom gymnáziu, ale aj ako školský inšpektor či cirkevný hodnostár sa snažil zlepšovať život vidieckeho obyvateľstva.
V roku 1847 vydal prvý rusínsko-ukrajinský šlabikár Knyžycja čytaľnaja dľa načynajuščych, ktorý bol v roku 1852 cisárskym patentom zakázaný. O desať rokov neskôr v roku 1857 mu vyšla pedagogická práca Narodnaja pedagogija v poľzu učylyšč i učytelej seľskych, čo bola prvá príručka z pedagogiky a metodiky výučby na ľudových školách.
Alexander Duchnovič sa narodil 24. apríla 1803 v obci Topoľa v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Základné a gymnaziálne vzdelanie nadobudol v dnešnom ukrajinskom Užhorode. V rokoch 1821 - 1823 študoval filozofiu v Košiciach, potom teológiu v Užhorode. Za kňaza ho vysvätili v roku 1827. Krátko pôsobil v kancelárii gréckokatolíckeho biskupstva a potom odiešiel na tri roky (1830 - 1833) do Užhorodu, kde pracoval ako vychovávateľ detí podžupana Užhorodskej župy. Do Prešova sa vrátil v roku 1844.
Ako zástupca prešovského biskupstva sa Duchnovič zúčastnil na poslednom uhorskom stavovskom sneme, kde sa zoznámil s predstaviteľmi slovenského národného obrodenia, ktorí ho inšpirovali v jeho buditeľskej činnosti v prospech Rusínov. Spojil sa s členmi skupiny Adolfa Ivanoviča Dobrianskeho-Sačurova, ktorá v roku 1848 viedla ukrajinské národné a politické hnutie a vypracovala prvý národný politický program Ukrajincov v Uhorsku.
V roku 1850 založil Duchnovič vzdelávaciu a literárnu inštitúciu Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje (Prešovský literárny spolok 1850 – 1853), ktorá vydala prvý ukrajinský kalendár, tri ročníky almanachu Pozdravlenje Uhorskich Rusinov a 12 kníh.
Okrem zakladania knižníc, založil v roku 1862 spolu s ďalšími predstaviteľmi rusínsko-ukrajinského národného hnutia Obščestvo svjatoho Ioanna Krestitelja i Predteči (Spolok sv. Jána Krstiteľa a Zvestovateľa, 1862 – 1874). Spolok podporoval v štúdiu na stredných a vysokých školách chudobných rusínskych študentov. Zaisťoval im ubytovanie, stravu, učebné pomôcky i literatúru.
Rusínsky národný buditeľ Duchnovič zanechal po sebe nielen báseň Vručanie, ktorá sa stala rusínskou hymnou, ale aj ďalšie diela. V roku 1848 vydal prácu O narodach krajňanskych ili Karpatorosach uhorskych pod Beskydom v Zemplinskoj, Ungskoj i Šariskoj stolyci žyvuščych, ktorá mala etnologický charakter a opisuje dejiny osídlenia, faunu, flóru, poľnohospodárstvo a hospodárstvo, život Rusínov i Ukrajincov východoslovenského regiónu.
O päť rokov neskôr mu vyšla historická práca Instinnaja Istarija Karpato-Rusov ili Uhorskych Rusinov. Napísal divadelné hry Dobroditeľ prevyšajet bahatstvo a Holovnyj tarabanščik.
Alexander Duchnovič zomrel 30. marca 1865 v Prešove. Od roku 1990 je po ňom pomenované rusínske Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove.