Pred svitaním na Veľký piatok 24. marca 1785 sa v domčeku učupenom v tieni kostola v Borskom sv. Mikuláši narodil katolícky kňaz, prekladateľ a spisovateľ Ján Hollý. 

„Narodil sa ako tretie dieťa zo štyroch súrodencov, mama bola Alžbeta a otec sa volal Vavrinec. Rodina žila vo veľmi skromných podmienkach, ale aj napriek tomu, že boli chudobní želiari, zachovávali si významnú autoritu v obci,“ začína rozprávanie lektorka Rodného domu Jána Hollého Oľga Cintulová s tým, že už od spisovateľovho narodenia akoby stáli nad jeho životom tri symbolické „hviezdy“, ktoré predznamenali jeho ďalší osud.

„Narodil sa na Veľký piatok, najvýznamnejší kresťanský sviatok, a on sám sa stal neskôr kňazom. Narodil sa do obdobia, keď bola uzákonená bernolákovčina, a Ján Hollý celý život zasvätil bernolákovčine. A narodil sa v období, keď sa zrušilo nevoľníctvo – kým dovtedy o tom, či dieťa môže ísť študovať alebo nie, rozhodoval panovník, keď to bolo nahradené poddanstvom, o tom, či pôjde študovať, rozhodoval rodič. Vďaka tomu Ján Hollý získal vzdelanie.“

   

Obyvatelia obce podporovali jeho štúdium

Už od detstva sa u Jána Hollého prejavovala výnimočná vnímavosť a pozorovací talent. 

„Bol to šikovný, zručný chlapec, o ktorom sa píše, že sa neponevieral s ostatnými deťmi, ale skôr sledoval okolitý ľud, prírodu a život. Bol veľmi vnímavým poslucháčom,“ približuje Oľga Cintulová. 

Vyrastal v prostredí, kde mal blízko k vzdelaným ľuďom – neďaleká fara bola miestom stretávania miestnej inteligencie, ktorá mohla formovať jeho názory a pohľad na svet.  

Objavilo sa množstvo hier, ktoré predchádzali moderným športom. Pravidlá väčšinou nebývali také prísne, na nejakú tú zlomeninu a občas i úmrtie sa natoľko nehľadelo, tak či onak bolo nasadenie a zápal hráčov porovnateľné, rovnako ako nadšenie divákov.

Ľudia sa potrebovali uvoľniť vždy. Historik Jean Verdon v knihe Voľný čas v stredoveku opisuje časté prípady, keď sa dedinčania bavili jednoducho tým, že sa triafali do hydiny. Ďalšou obľúbenou kratochvíľou bolo vziať kosáky a pokúsiť sa za kriku prizerajúcich sa zabiť utekajúceho barana alebo prasa. S obľubou sa hádzalo nožom, napríklad do prevráteného koša. 

Zápasy, kolky, divadlo, tancovačky, lukostreľba, sokoliarstvo, lov, živé obrazy, hudobné produkcie, vystúpenia kazateľov i šarlatánov, šach, dáma, kocky, mariáš, rozprávanie strhujúcich príbehov... Bolo toho mnoho, čím sa mohol stredoveký človek baviť. A niekedy mu stačilo len sledovať hostinu alebo popravu.

   

Stredovekým športom číslo jeden boli, čo do prestíže, bezpochyby rytierske turnaje vo všemožných variantoch, od súbojov na koni po zrážanie prilieb protivníkov. 

Problém bol v tom, že na účasť na turnajoch bolo potrebné značné imanie – kôň, zbroj, postroj, vybavenie, pážatá a náklady na cesty neboli zadarmo a turnaje si vyžadovali mnohodňové hýrenie vo víre hostín, hudby, farieb a nekonečných sprievodov vrátane voľby favorita dámskej časti publika.   

Asi 300 kilometrov severovýchodne od kanadského Quebecu, zhruba v polovici plavby po prúde k oceánu, kde jej šírka dosahuje až 50 kilometrov, je miesto, ktoré na potápačov – výskumníkov i dobrodruhov – pôsobí ako magnet. Zostup pod hladinu je však výsadou len tých najskúsenejších. Voda je tu aj uprostred leta mrazivá a silné prílivové prúdy spolu s kalom znižujú viditeľnosť takmer na nulu.

Práve tu odpočíva v štyridsaťmetrovej hĺbke vrak zaoceánskeho parníka Empress of Ireland. Leží naklonený v ostrom uhle a pokrytý vrstvou bahna.

„Pravá strana každej miestnosti je ním zanesená spolu so všetkými predmetmi, ktoré sa uvoľnili, keď sa loď potápala. V jedálni sa zdá, že dubové stoličky a stoly sa vznášajú v bahne ako naplavené drevo a zo strmého stropu visia zvyšky svietidiel,“ opisuje ho v knihe Stratené parníky známy oceánograf Robert Ballard, ktorý vrak kedysi skúmal.

Spomína aj príbeh potápača, ktorý v útrobách objavil škatuľu s úhľadne zviazanými novinami. Hoci ich voda uväznila na dlhé veky, papier bol stále biely a písmo čitateľné.   

Hneď na úvod to uveďme na pravú mieru – nebola to železná maska (tú zrodila až neskoršia legenda), ale kukla z čierneho zamatu, ktorú mal ten čudný väzeň na hlave. A spolu s ním dorazil v júli 1669 do juhofrancúzskej väzenskej pevnosti Pignerol aj list. 

„Nikdy, za žiadnych okolností nesmiete vyhovieť žiadnej jeho prosbe. Musíte mu pohroziť smrťou, ak by prehovoril o niečom inom ako o svojich momentálnych osobných potrebách. Je to obyčajný sluha a veľa toho nepotrebuje,“ napísal jeden z najbližších spolupracovníkov francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., mi...

Tisíce žoldnierov cisárskej armády a Katolíckej ligy ho dňom i nocou ostreľujú, no hrdá protestantská bašta napriek obrovskej prevahe nepriateľa stále vzdoruje. Mesto drží nad vodou jediná viera – pomoc je blízko, musíme vydržať.

V pondelok 19. mája 1631 napätie vrcholí. Posol prináša na radnicu ďalšiu výzvu na kapituláciu, tentoraz už aj s tvrdým ultimátom do nasledujúceho rána.

Hoci sa medzi vyčerpanými ľuďmi čoraz hlasnejšie ozývajú návrhy na otvorenie brán, magistrát opäť kapituláciu odmieta. Necháva si však otvorené zadné dvierka. Radní páni schvaľujú vyslanie delegácie, ktorá má rokovať o prímerí, a mestský úradník Daniel Friese v tomto zmysle píše odpoveď.

Za súmraku sa vracia domov. Spoločnosť mu robí dvanásťročný syn Johann Daniel. Chlapec upiera pohľad za hradby, na nepriateľský tábor.

„Budeme s nimi rokovať, uvidíš, že všetko dobre dopadne,“ upokojuje ho otec. Sám však bojuje s pochybnosťami, keď tichým hlasom dodáva: „Švédsky kráľ nám príde pomôcť, len musíme získať čas.“

V magdeburských uliciach platí v tento večer najvyššia pohotovosť. Na hradbách a baštách nervózne hliadkujú unavení vojaci i dobrovoľníci z radov mešťanov. Ostatní sa po západe slnka ukladajú na spánok. Nik z nich netuší, že je to posledná noc v relatívnom bezpečí a už o niekoľko hodín sa ich domovy premenia na dymiace ruiny.   

Prízemný barokový kaštieľ pôsobí nenápadne. Kedysi však stál na okraji mestečka, obklopený rozľahlým parkom, záhradami a hospodárskymi budovami. V rokoch 1720 – 1722 ho dal postaviť biskup Pavol IV. Forgáč a sídlo sa stalo novým domovom rodu Forgáč. 

Forgáčovci tu žili až do konca druhej svetovej vojny. Dnes v jeho priestoroch sídli Múzeum rodu Forgách, ktoré od roku 2009 približuje príbehy jednej z najvýznamnejších šľachtických rodín spätých s naším územím.

Kaštieľ počas stáročí menil svoju podobu. Z pôvodnej barokovej kúrie sa postupne rozrástol na trojkrídlový objekt v tvare písmena U s vnútorným nádvorím. Súčasťou sídla bola aj súkromná kaplnka, reprezentačné siene prepojené s parkom a priestory pre služobníctvo. 

   

Park mal kedysi úctyhodné rozmery – pretínali ho chodníky, mostíky ponad vodný kanál a nechýbali ani tienisté zákutia anglického parku. V interiéroch viseli vzácne obrazy, steny zdobili lovecké trofeje a miestnosti zapĺňal nábytok prenesený zo starobylého Hradu Gýmeš, najstaršieho rodového sídla.

Dvadsiate storočie však prinieslo zásadné zmeny. Po roku 1945 bol majetok rodu zoštátnený. Kaštieľ slúžil ako škola, sklad či klub dôchodcov a necitlivé zásahy sa podpísali na jeho stave.    

Väčšina snímok, ktoré vytvoril v 20. rokoch 19. storočia, už neexistuje. Doslova sa vyparili. 

„Až rozmazaný obraz holubníka a strechy stodoly dobre reprezentuje jeho umenie. Aby vytvoril to, čo nazýval ‚heliograf‘, čiže ‚slnečná kresba‘, použil Niépce expozičný čas dlhší ako osem hodín. Fotografia, aj keď ešte nebola praktická, bola už vynájdená,“ upozornil časopis Life v komentári k vzácnemu obrázku.

Niépce ho urobil z okna svojej pracovne na statku Le Gras vo francúzskom Saint-Loup-de-Varennes, le...

Na začiatku bola rodinná kríza. Abrahám so Sárou odišli z rodnej Mezopotámie do Zasľúbenej zeme s vyhliadkou na vlastnú zem i početné potomstvo, lenže ani po desiatkach rokov nemajú syna a starnúca Sára si musí pripustiť, že svojmu manželovi už dieťa nedá. 

Považuje to za svoju chybu, ale prichádza s riešením: „Vojdi k mojej otrokyni, azda budem mať syna z nej.“ Náhradnou matkou sa stala Sárina egyptská slúžka Hagar. „Abrahám Sárinu radu poslúchol.“

Vďaka nálezom mezopotámskych zákonníkov vieme, že náhradné materstvo nebolo neobvyklé. Táto inštitúcia však mala jasné pravidlá: neplodná žena sama vyberie náhradníčku, zvyčajne svoju slúžku, ktorá zostáva v podriadenom postavení, nestáva sa „druhou manželkou“ a jej biologické dieťa sa z právneho hľadiska stáva potomkom neplodnej ženy. 

   

Slúžka má povinnosť svoju pani naďalej rešpektovať, ale nesmie byť predaná ani vyhnaná. Nič z toho sa však nesplní. 

Hagar situáciu neustála a svoju „starú“ pani začala znevažovať. Azda dúfala, že ju nahradí. Ponížená Sára začala svoju slúžku trápiť, až napokon dosiahla, že bola aj s jej synom vypovedaná. Svojho „syna“ Sára za svojho nikdy neprijala.   

Smrť iste rozosmial, presnejšie sa k nej vyslovene prerehotal Martin Aragónsky, vládnuci značnej časti Španielska i Sicílii. Skutočne sa tvrdí, že zomrel od smiechu. Je to pravda, ale nie je to celkom presné, lebo veselosť ho zabila roku 1410 v Barcelone ruka v ruke s prejedaním. 

Najprv zjedol celú hus, priťažilo sa mu, a tak zaľahol do postele. Rozveseliť ho prišiel jeho obľúbený šašo a bol v ten deň taký vtipný, že kráľ dostal nekontrolovateľný záchvat smiechu, začal sipieť, a už bolo neskoro. Hus plus humor je istá smrť.

Zjedený premiér

Zostaneme pri jedle, hoci oveľa hrôzostrašnejšom. Totiž pri skonzumovaní najmocnejšieho politika krajiny. Možno si myslíte, že niečo také sa mohlo stať len objaviteľom kedysi dávno a kdesi ďaleko medzi domorodými kmeňmi. Ale nie, sme v najbohatšej krajine vtedajšej Európy. 

Johan de Witt síce nebol kráľ, pretože za Republiky spojených nizozemských provincií v 17. storočí to akosi nešlo, no zastával v dobe najväčšej slávy a moci holandských dejín úrad veľkého penzionára, čo bol najvyšší úradník, niečo ako premiér. Bol nesmierne inteligentný, vzdelaný a bohatý, no jeho koniec bol absolútne bizarný a desivý.

   

Vtedajší hlavný veliteľ nizozemských vojsk Viliam III. Oranžský ho nemal rád, pretože mu de Witt stál v ceste k moci. A tak ho aj s jeho bratom uvrhol do väzenia. To sa stávalo. Lenže čo prišlo potom, už nie.    

Keď mám opísať panteón vzdialených vikinských bohov na čele s Ódinom, hravo to zvládnem, ale keď dôjde na tunajších slovanských bohov, som v koncoch.

Je totiž otázka, či vôbec existoval jediný slovanský panteón. Väčšina bádateľov sa prikláňa k tomu, že ich bolo viac a miestne sa líšili. Napríklad u Polabských Slovanov mal každý kmeň alebo kmeňový zväz svojho božského hegemóna, ktorého uctievali ako hlavné božstvo, a okolo neho boli ďalší bohovia. Na stredovekej Rusi zase knieža Vladimír vykonal reformu a postavil na návrší päť modiel okolo šiesteho Perúna ako hlavného boha, čím vytvoril východoslovanský panteón.

A čo u nás?

O tom, akí bohovia boli známi tu, vieme veľmi málo. Skoro nič. Až v neskorostredovekých a novovekých prameňoch sú zmienky o nejakých bohoch, čo však nič neznamená. Máme tu horu Radhošť, ktorá sa spája s božstvom Radegast, známym práve u Polabských Slovanov, je tu Mokošín, ktorý by mohol pripomínať bohyňu Mokoš, alebo vrch Velíz na boha Velesa. To sú však všetko len špekulácie, ktorých sa dopúšťali romantici a obrodenci v 19. storočí, ktorí kvôli pramennej núdzi hľadali aspoň nejaké stopy po slovanských bohoch. Na tých miestach sa však nič nenašlo, maximálne sú tam dnes drevené novopohanské sochy.

   

To je práve s pohanstvom dosť spájané miesto.

Existuje len séria nepriamych dôkazov, ako napríklad že kostol tam stojí zvláštne na úpätí kopca mimo dediny. Meno Velíz je známe veľmi dlho, pretože už Kosmas ho spomína v súvislosti so zápasom Přemyslovcov a Vršovcov, ktorí tu mali mučiť knieža Jaromíra. Priviazali ho na zem, skákali cez neho na koni a strieľali okolo neho, čo občas niekto odvážnejší interpretuje tak, že to mohlo mať nádych pohanských obetí. Ale prianie je otcom myšlienky, keď chceme za nejakou zvláštnou udalosťou vidieť hneď dôkaz nejakého kultu. Všetky ranostredoveké pramene hovoriace o pohanstve to robia len veľmi všeobecne. Napríklad že tu bol kult démonov, s ktorým skoncoval knieža Václav a zbúral pohanské svätyne.   

Hneď po smrti spisovateľky v januári 1862 sa zišli davy a začalo sa o nej hovoriť ako o čítankovo vzornej „našej pani“ Božene Němcovej. To pretrvalo až do 20. storočia.

Tento mýtus mal zakryť všetko, čo prekážalo jej súčasníkom. To znamená jej slobodomyseľný život vrátane najrôznejších partnerov, priateľov a milencov. Bolo to pokrytectvo, aj akýsi oficiálny vlastenecký postoj, pretože už na pohrebe ľudia naozaj zabudli, čo všetko jej ako malomeštiaci vyčítali. Z pohľadu malomeštiactva bola zlá gazdiná, často závislá od pôžičiek a darov. Väčšinou nevarila, takže chodila sama do krčiem a napríklad jej priateľ Vojta Náprstek, ktorý ju v posledných rokoch života podporoval finančne, píše, že k nim do pivovaru chodila po rum a punč.

A nemala ho pre manžela?

Nie, vtedy s ním už dávno bola na nože, takže by mu radšej namazala schody, než aby ho zásobovala kvalitným alkoholom. Keď sme u tých nerestí, tiež dosť fajčila a fajčili všetky jej deti vrátane Hynka, ktorý umiera vo veku necelých šestnástich rokov. Ona bola nonkonformná aj v tom ohľade, že keď išla napríklad v Nymburku s miestnymi meštiankami k Labe, povedali si, že sa vykúpu. Všetky si trošku odložili, ale ona sa vyzliekla donaha, vliezla do Labe a takmer sa utopila, pretože nevedela plávať.

   

Prečítali ste všetko, čo sa z jej korešpondencie a ďalších dokumentov zachovalo. Ako na vás pôsobila?

Bola to prirodzene talentovaná žena, ktorá mala veľmi nepatrnú školskú dochádzku, iba štyri roky, napriek tomu sa dokázala etablovať ako literátka. A nielen to. Dokázala byť levicou spoločnosti a dokonca dokázala z toho malého ihriska vytlačiť lepšie postavené dámy, hoci boli veľmi pekné a vzdelanejšie.   

Prenasledoval ho policajt na bicykli, ktorý ho obvinil z porušenia zákona v štyroch bodoch: použitia lokomotívy bez koňa na verejnej komunikácii, obsluhy lokomotívy v počte menšom ako tri osoby, jazdy rýchlosťou vyššou ako dve míle za hodinu a neuvedenia svojho mena a adresy na lokomotíve,“ pripomína kniha rekordov údaje z denníka London Daily News.

Nedisciplinovaný britský motorista bol predvedený pred miestneho sudcu.   

Nedávno ste robili archeologický výskum vo Vrábľoch, v rámci ktorého bolo zatiaľ objavených osemdesiatpäť tiel bez hláv, čo vyvolalo veľkú senzáciu nielen na Slovensku. Prečo práve Vráble?

Archeologický ústav SAV priebežne vykonáva prieskumy po celom Slovensku. Napríklad sa robievajú povrchové zbery na pooraných poliach – archeológ prejde po poli, pričom sa poriadne pozerá pod nohy, či jeho trénované oko nezachytí nejaký nález – napríklad črep, kamenný nástroj alebo jeho časť a podobne. Tak sa dá zistiť, či sa na konkrétnom mieste môže nachádzať nejaká lokalita. Alebo nám takéto nálezy nahlasujú aj samotní ľudia. Následne sa potom často vykoná výskum pomocou georadaru, čo je niečo ako taký röntgen zeme, vďaka ktorému vidíme, či sa pod povrchom nachádzajú nejaké archeologické objekty alebo nie.

Čo viete zistiť pomocou bioradaru?

V princípe ide o to, že tieto objekty – napríklad jamy po koloch, priekopy, hroby – majú inú výplň zeminy než ich pôvodné okolie, do ktorého boli vyhĺbené. Vďaka tomu ich vieme georadarom zachytiť. Keď sa potom celý záznam premietne v počítači, vieme, kde a ako sú jednotlivé objekty a štruktúry situované. A tým pádom vieme aj identifikovať, či tam niečo kedysi bolo, napríklad domy, priekopa a podobne. Čo sa v objektoch nachádzalo – a podobne – ale zistiť nevieme, to zistíme potom až počas výskumu. Takto sme vlastne v roku 2009 odhalili aj to, že pri Vrábľoch je neolitické sídlisko.

   

Zaujímavé je, že na druhej strane cesty je tiež veľká a významná lokalita z doby bronzovej, ktorá bola odkrytá už skôr. Nie každé nálezisko, o ktorom vieme, sa ale dá skúmať hneď – na to potrebujete jednak financie, jednak personálne obsadenie. Aj vrábeľskú osadu z neolitu – mladšej kamennej doby – sme začali skúmať až pár rokov po jej potvrdení georadarom, konkrétne v rokoch 2012 a 2013, v rámci letnej školy archeológie pre nemeckých študentov z Kielskej univerzity. Takmer každý rok tam chodievali na niekoľko týždňov v rámci praxe.

Našli tam aj niečo iné než ľudské kostry?

Napríklad práve jamy okolo neolitických domov, kolové jamky, odpadové jamy a v nich bežné sídliskové nálezy ako zvieracie kosti, kamenné a kostené nástroje, keramiku a iné. V rokoch 2016 až 2017 sa začali objavovať prvé ľudské kosti, niektoré priamo na sídlisku a niektoré v oblasti neolitickej priekopy, ktorá ho obkolesovala, alebo priamo v nej.   

Jedlo nielen prehĺtal, ale aj vychutnával, hodnotil a premýšľal o ňom. „Zvieratá sa sýtia, ale človek je,“ napísal vo svojej knihe Fyziológia chuti alebo Meditácia o transcendentálnej gastronómii, ktorej názov nenecháva nikoho na pochybách, že ide nielen o kulinárske, ale aj filozofické dielo. 

„Spôsob, akým si človek dokáže vychutnať jedlo, je veľmi dôležitý pre životné šťastie,“ píše v ňom Brillat-Savarin o zmysle ľudského stravovania sa.

Mal pre neho oveľa viac rovín, napríklad aj sociálno-etickú: „Pozvať ľudí na večeru znamená urobiť sa zodpovedným za ich blaho po celú dobu, počas ktorej budú pod našou strechou.“   

Vzhľadom na veľkosť svojho územia má Slovensko jednu z najhustejších sietí hradov na svete. Hovorí to veľa o tomto regióne v stredoveku, keď boli tieto hrady postavené. 

Pravdou však je aj to, že väčšinu tých hradov dala postaviť uhorská šľachta. Či už uhorskí alebo slovenskí šľachtici, všetci sa vedeli zabávať. Dlho a intenzívne. 

Poďme sa pozrieť, ako stredoveké hostiny na našich hradoch vyzerali, a na pomoc si prizveme aj odborníčku – kunsthistoričku Dášu Uharčekovú Pavúkovú.

   

Stolovanie v tých časoch povýšili na komplexný spoločenský rituál, v ktorom sa spájali politická moc, reprezentácia, náboženské predstavy, kultúrne zvyklosti i každodenný život šľachty. V časoch, keď boli neúrody, hladomory a epidémie bežnou súčasťou života, znamenala schopnosť usporiadať bohatú hostinu dôkaz stability panstva a Božej priazne.    

Píše sa 8. marec 1886, keď mu Gottlieb Daimler zadáva objednávku. Na pohľad ničím výnimočnú, potrebuje od neho nový kočiar typu Americain. Iba on však v tejto chvíli vie, že ho nebude ťahať konský záprah.

Aby pred okolím zamaskoval skutočný účel voza, tvrdí 52-ročný konštruktér, že ide o dar pre manželku k jej blížiacim sa narodeninám. Lenže skutočnosť je iná. Vo svojej dielni už má pripravený motor, ktorý skonštruoval a dal si vlani patentovať, a práve ten má voz namiesto konského záprahu ťahať.

Verí svojej vízii, ktorú zhrnul do motta: „Buď to najlepšie, alebo nič.“

Lenže kým on v Cannstatte ladí detaily uchytenia hnacieho mechanizmu k podvozku kočiara, o sto kilometrov ďalej v Mannheime už dejiny nabrali nezvratný smer.

Na patentovom úrade leží žiadosť istého Karla Benza na jeho trojkolesový Motorwagen, čiže motorové vozidlo. Daimler o existencii rivala ani o jeho technickom náskoku v tejto chvíli ešte nič netuší.   

Manželka Jozefa Gregora Tajovského, Hana, spomínala, že keď ju Jozef prvýkrát priviedol do Tajova, povedal jej: „A teraz ti ukážem svoj rodný dom.“ 

V našej novej sérii o rodných domoch a pamätných izbách slovenských osobností sa tentokrát vydávame práve sem, po stopách spisovateľa, ktorý miloval svoje rodisko celým srdcom. Tajov preňho nebol len dedinou, kde vyrástol – často o ňom hovoril ako o najmilšom a najkrajšom mieste na svete, ktoré mu navždy zostalo blízke a stalo sa inšpiráciou pre jeho diela.

Jozef, ktorému doma hovorili aj Pepko, bol najstarší z desiatich detí. A keďže vieme, že kedysi sa nerodilo v nemocniciach, ale doma, inak to nebolo ani v tomto prípade. 

„Jeho mama bola prvorodička, a tak sa uchýlila k svojej mame, aby jej s pôrodom pomohla. Tajovský sa narodil 18. októbra 1874 práve v tomto dome, ktorý jeho starí rodičia Štefan a Zuzana Greškovci kúpili len dva mesiace pred jeho narodením. Starých rodičov mal veľmi rád a prežil u nich najkrajšie roky svojho detstva,“ hovorí múzejná pedagogička Jana Lašáková, ktorá nás rodným domom sprevádza.

   

Samotný dom leží na pravom brehu Králického potoka, postavený bol v roku 1799, má teda viac ako 225 rokov a skladá sa z dvoch častí – z hospodárskej a z obytnej. Práve v nej je zriadená expozícia, ktorá vás prevedie životom tohto spisovateľa a dramatika.    

Umiera mladý, sotva štyridsaťročný, a náhle, rovnako ako pred niekoľkými dňami jeho matka. Kuloármi sa teda hneď rozletí chýr, že ho ktosi otrávil.

„Zomrela posledná zlatá ratolesť, ktorá vyrástla z kmeňa kráľa svätého Štefana,“ žiali ostrihomský arcibiskup Gregor v správe o smrti posledného vládcu z rodu Arpádovcov. Kráľa, s ktorého odchodom sa končí nielen tristoročná éra panovania tejto dynastie, ale hasne aj nádej na stabilitu v krajine, o ktorú sa márne usiloval.

Kým Uhorsko ostáva bez priameho dediča trónu, na európskej politickej šachovnici sa oň rozbieha neúprosná hra.

O kráľovej smrti sa dozvedá aj 12-ročný Karol Róbert z Anjou, jeden z pretendentov. Je práve v Záhrebe, kde v provizórnom bezpečí dvorov verných spojencov čaká na svoj čas. Už vlani v auguste sa odhodlal na riskantný krok – opustil talianske brehy, vylodil sa v dalmátskom Splite a jeho prítomnosť v južných dŕžavách kráľovstva mala byť nielen signálom, ale i formou nátlaku na vtedy ešte žijúceho Ondreja.   

S Ivanou Figovou z agentúry Vietor tatranský sa vyberieme na historickú špacírku po Tatranskej Lomnici, ktorá bola prvou štátnou osadou, kam sa chodievala rekreovať rakúsko-uhorská šľachta. 

Pripomenieme si noblesnú éru z obdobia konca monarchie, návštevu prvého československého prezidenta Tomáša Garriqua Masaryka aj premenu na trvalo osídlenú oblasť so socialistickým sídliskom, obchodmi či kinom. 

A dozviete sa aj to, kde sa pravdepodobne nachádza chalúpka, v ktorej žila pani Čenková a jej deti, hlavní hrdinovia známej knihy Fraňa Kráľa.

Prvá dáma Tatier

Naše putovanie sa začína na železničnej stanici. „V roku 1892 prichádza na miesto, ktoré dnes poznáme ako Tatranskú Lomnicu, vtedajší rakúsko-uhorský minister pôdohospodárstva, priemyslu a obchodu, gróf Andráš Bethlen (1847 – 1898),“ vracia sa celkom na začiatok príbehu Ivana Figová. 

   

„Keby ste v tom čase prišli do Tatranskej Lomnice, našli by ste tu okrem hôr len tri budovy. Jedna z nich už dnes neexistuje, ale dve áno. Tá, ktorá sa dodnes nezachovala, bola Lomnická lesná vila, stála približne na mieste, kde dnes stojí hotel Urán. Ďalšia budova je smerom na Tatranské Matliare – je to secesná hrazdená bytovka,“ ukazuje smerom na Matliare.   

A schyľuje sa k ďalšej revolúcii. Vedci, bádatelia a vynálezcovia sa vo svojich laboratóriách a dielňach snažia prísť na to, ako by sa prostredníctvom káblov dal z jedného miesta na iné preniesť aj ľudský hlas.

Je pondelok 14. februára 1876, krátko po deviatej predpoludním. Do budovy patentového úradu vo Washingtone prichádza právnik Marcellus Bailey s dokumentmi, ktoré majú potenciál zmeniť svet.

Spis, ktorý prináša na registráciu, obsahuje patentovú prihlášku na „zdokonalenie telegrafie“, podpísanú Alexandrom Grahamom Bellom, mladým učiteľom nepočujúcich z Bostonu.

„Cítim, že som konečne našiel riešenie pre prenos ľudského hlasu a tento objav bude mať pre svet nesmierny význam,“ pochválil sa ešte vlani v liste otcovi. No a pred niekoľkými dňami si do denníka zapísal: „Súčasný stav mojich experimentov ma napĺňa istotou, že čoskoro budeme schopní hovoriť cez drôty tak jasne, ako keby sme stáli vedľa seba.“

Bailey podáva žiadosť o udelenie patentu úradníkovi, ten ju opečiatkuje a zaeviduje ako dnes piatu v poradí. Krátko nato opúšťa budovu.

O pár hodín neskôr sem s rovnakým poslaním ako on prichádza ďalší muž – William Baldwin, právny zástupca chicagského elektrotechnika Elishu Graya. Prináša takzvaný caveat, čiže predbežné oznámenie o vynáleze, ktoré slúži na ochranu práv jeho autora ešte pred podaním plnohodnotnej patentovej prihlášky.   

Francúzsky režisér Jean-Jacques Annaud, ktorý má na konte také trháky ako Meno ruže, Nepriateľ pred bránami alebo Medveď, vo filme Boj o oheň farbisto opisuje život pred 80 tisíc rokmi a našich vtedajších prehistorických predkov vykresľuje ako polygamných jedincov, ktorí si v tlupe vzájomne ventilujú svoju sexuálnu túžbu. Je správny tento pohľad na pračloveka? A ak áno, prečo a kedy sme sa väčšinovo posunuli k vzťahom založeným na citovej a sexuálnej väzbe na jedného partnera?

V skutočnosti nevieme ako to v tomto smere presne fungovalo v prehistórii. Nedá sa to priamo overiť ani z archeologických nálezov. Napriek tomu existujú určité vodidlá. Skúsme sa vydať ešte oveľa hlbšie do histórie, k pozostatkom Lucy… (Čiastočne zachovaná, 3,2 milióna rokov stará kostra samice jedného z viac ako desiatich doposiaľ známych druhov australopitekov, čo boli priami „poloopičí“ predkovia všetkých druhov človeka. Lucy byla vysoká asi 105 centimetrov, vážila 28 kilogramov, telo mala výrazne ochlpené a vzhľadom aj veľkosťou mozgu sa skôr podobala súčasným šimpanzom – s výnimkou kostí panvy a nôh, tie boli takmer zhodné s kosťami moderných ľudí a dá sa z nich odvodiť, že väčšinou chodila vzpriamene po dvoch nohách, pozn.red.) Kostra Lucy jasne ukazuje, že pohlavný dimorfizmus (fyzická rozdielnosť vzhľadu oboch pohlaví, pozn. red.) bol u australopitekov oveľa väčší, než je to u dnešných ľudí.

Aký to malo vplyv na ich sexuálne správanie sa?

To môžeme odvodiť z pozorovania iných súčasných živočíšnych druhov. Ak sa samce výrazne líšia od samíc, zodpovedá tomu aj určitý druh sexuálneho spolužitia a preferovaných zvykov.

   

Že napríklad jeleň, ktorý má ako samec výrazne iné fyzické znaky, si sám „obhospodaruje“ stádo laní?

Áno. A ešte výraznejšie je to u niektorých morských cicavcov. Napríklad taký tuleň sloní, kde je naozaj značný rozdiel vo veľkosti samca a samíc v jeho háreme. A práve u druhov s takým výrazne rozdielnym vzhľadom pohlavia je typické, že jeden dominantný samec oplodňuje celý rad samíc.   

Takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Istý čas bol ktorýkoľvek z českých vládcov preklínaný, inokedy vynášaný do nebies. Aj v rovnakej epoche mnohých z nich niektorí nenávideli, iní zbožňovali. 

Existuje však panovník, na ktorého veľkosti sa zhodli obyvatelia v každej dobe bez ohľadu na vyznanie, sociálny status či politické presvedčenie.

A Karol IV. si popularitu uchoval aj po siedmich storočiach. Bol napokon zvolený v celonárodnej ankete Českej televízie ako Najväčší Čech a prekonal všetkých velikánov vrátane tých, ktorých máme v oveľa čerstvejšej pamäti. 

Jeho zásluhy počas panovania preto pozná každý z učebníc, ale pri bližšom skúmaní zistíte, že tento úplne mimoriadny chlap prežil dramatický a nevšedný život, ktorý z neho urobil velikána. Navyše bol vzdelaný, scestovaný, inteligentný a presne vedel, čo robí a prečo to robí. A českým krajinám to nesmierne prospievalo.

   

Pod škrupinou majestátneho, až sošného vládcu sa skrýva taký farbistý život, že sa to ani nechce veriť. Ak máte radi dobrodružné romány, potom Karolov veľmi otvorený latinský životopis Vita Caroli je presne pre vás.    

Hynú následkom zranení – vychovaní v spoločnom dome, prinútení byť nepriateľmi. Jeden slúžil vo francúzskej armáde, druhý v armáde nemeckej. 

Dole sú naukladané vence so stuhami. Majú farby francúzskej a nemeckej trikolóry, občas sú navzájom poprepletané. 

Pamätník pripomína nielen obete prvej svetovej vojny, ale tiež komplikované dejiny Štrasburgu a celého Alsaska.

Nech pôjdeme v Štrasburgu akokoľvek hlboko do minulosti, naše putovanie časom bude takmer vždy neprehľadné, nebezpečné, plné hrozieb dobyvateľov z bližších aj vzdialenejších zákutí Európy. 

   

Územím dnešného Štrasburgu, medzi riekami Rýn, Ill a Bruche, viedli už pred tisícročiami praveké cesty. Zo strategického hľadiska výhodné miesto neskôr objavili Rimania, keď legionári koncom 1. storočia pred Kristom založili na vyvýšenine blízko pôvodnej keltskej osady vojenský tábor Argentorate. Približne v miestach štrasburskej katedrály.    

Ešte pred niekoľkými rokmi ospalé a zapadnuté mestečko Greenock na západe Škótska sa v prvej polovici 18. storočia pozvoľna mení na pulzujúce centrum výroby a obchodu. Nový charakter mu vtisol prístav, ktorý tu vybudovali v roku 1710. Otvoril dvere transatlantickému obchodu, prilákal kapitál i pracovnú silu, rozprúdil život a rozhýbal miestne hospodárstvo.

Obživu a nové možnosti uplatnenia sa – to prinieslo aj Jamesovi Wattovi, mužovi pevných rúk i praktickej mysle. Pracuje ako tesár, stavia a opravuje lode, ich vybavenie, no tiež obchoduje s rôznymi komoditami. Z dedičstva po otcovi si kúpil pozemok neďaleko prístavu, zriadil si tam vlastnú dielňu a postavil dom.

Žije v ňom s o päť rokov mladšou manželkou Agnes, ktorá pochádza zo starého a významného rodu Muirheadovcov. Je to kultivovaná žena, zbožná a vzdelanejšia, než je u žien tejto doby bežné, a jej autorita je v domácnosti zreteľná.

Wattovci pôsobia navonok ako šťastný pár, no čosi im predsa len k úplnému šťastiu chýba. Deti. Tri sa im už síce narodili, všetky však zomreli v útlom veku. A tak keď sa Agnes opäť ocitne v očakávaní, jej radosť je zdržanlivá a mieša sa s obavami.

K dieťatku, ktoré privádza na svet 19. januára 1736 a ktoré dostáva po otcovi meno James, sú však sudičky tentoraz štedré. Do vienka mu dávajú dlhovekosť i nadanie, najmä matematické a technické, vďaka ktorému sa výrazne a natrvalo zapíše do dejín.   

Uprostred chladnej noci stojí na jeho brehu 50-ročný politik a generál Gaius Iulius Caesar a mlčky hľadí do mútnej vody. Za chrbtom má svoju XIII. légiu, päťtisíc vojakov, ktorí sú mu bezvýhradne oddaní. Čakajú, čo ich veliteľ urobí.

Rubikon totiž nie je iba prírodnou prekážkou. Tvorí hranicu, oddeľujúcu provinciu Predalpská Galia, ktorú v posledných rokoch Caesar spravoval, od územia priamo ovládaného Rímskou republikou. A podľa zákona nesmie provinčný guvernér s vojskom prekročiť hranicu bez súhlasu senátu. V opačnom prípade sa to považuje za vyhlásenie vojny.

Caesar zvažuje, čo urobiť. Senát ovládaný jeho nepriateľmi mu prikázal rozpustiť légie a vrátiť sa do Ríma ako súkromnej osobe. Vie, čo by to znamenalo – súd, trest, potupu, možno smrť, no v každom prípade politický koniec.

Môže tiež zostať v Galii a vyjednávať, no senát mu už dal jasne najavo, že o kompromis nestojí.Má však aj tretiu možnosť – vrátiť sa do Ríma so zbraňou v ruke a s vojskom. Lenže v tej chvíli už nebude cesty späť.

Dodnes, keď sa povie, že niekto „prekročil Rubikon“, znamená to práve takýto krok. Rozhodnutie, ktoré nezvratne mení ďalší vývoj, respektíve vykročenie na cestu, z ktorej nie je možné zísť bez následkov.

Práve tu, v tichu onej januárovej noci, sa význam tohto slovného spojenia rodí.   

Siuxovia, alebo ako sa sami nazývali Lakotovia, rovnako ako ostatné kmene pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, nedokázali čeliť náporu prisťahovalcov a vládnych nariadení, ktoré ich čoraz viac obmedzovali. Postupne prišli o svoje územia a boli odsúdení na ťažký život v rezerváciách, ktorých rozlohu úrady, v rozpore s dohodami, neustále zmenšovali. 

V roku 1889 im však predsa len svitla nádej, že sa ich situácia zmení k lepšiemu.   

„Toto zariadenie, ktoré vynašli páni Auguste a Louis Lumièrovci, umožňuje prostredníctvom série snímok zobraziť všetky pohyby, ktoré zachytil objektív, reprodukovať ich premietaním na plátno,“ stálo v nie príliš lákavo formulovanom novinovom avíze.

Možno aj preto sa nakoniec salón s kapacitou sto miest zapĺňa iba z jednej tretiny. Keď v miestnosti zhasnú svetlá, skepsa sa v okamihu mení na údiv.

Na plátne sa objavujú obrázky, aké ešte nik nevidel. Nie kresby, nie fotografie, ale zábery skutočných ľudí, ktorí sa pohybujú. Niektorí diváci taja dych, iní nadšene tlieskajú, sú aj takí, ktorí sa hmatom snažia presvedčiť, že to, čo vidia, je naozaj svetelná projekcia.

Prvý film, ktorý vidia, trvá krátko, sotva 50 sekúnd, a zobrazuje robotníkov odchádzajúcich z Lumièrovej továrne. Nasledujú ďalšie, rovnako dlhé a zachytávajúce výjavy zo života alebo inscenované komické situácie.  

Ktorý hrozný obraz z Erbenovej tvorby sa vám najviac zaryl pod kožu?

Už v predškolskom veku som naspamäť vedel Polednice a Svatební košile. Vodníka som sa nenaučil, ale aj ten bol nesmierne silný na detské vnímanie. Dokonca som tieto balady deklamoval a nahrával si ešte za minulého režimu na nejaký maďarský magnetofón. Mal som rád strašidlá, ale hororová literatúra tu vtedy nebola.

Teda okrem Erbena.

Polednice aj Svatební košile sú veľmi silné veci. Erben sa posunul vďaka rozprávkam k deťom, ale jeho balady pôvodne neboli určené detským čitateľom. Navyše, nikto zo spisovateľov nepísal v polovici 19. storočia takýmto prístupným jazykom. Podobne čitateľné sú aj rozprávky Boženy Němcovej, pretože využíva aj ľudový jazyk, ale keď čítam Karolínu Světlú alebo Aloisa Jiráska, ktorých mám tiež rád, to už je iný svet. Je tam tiež temný folklór, ale chýba tomu Erbenov rýdzi jazyk. Jeho tvorbu nie je potrebné nijako modernizovať.

   

Mal evidentne nesmierne široký záber.

Bol skvelý spisovateľ, právnik i archivár. Predovšetkým to však bol mytológ svetového významu. Vydal vôbec prvú zbierku slovanskej mytológie, rozprávok a povestí v pôvodných jazykoch. On teda hovoril „v nárečiach slovanských“, pretože spočiatku ako panslavista veril, že čeština, poľština i ruština sú len slovanské nárečia. Myslel si, že v rozprávkach a povestiach je ukrytý pôvodný slovanský mýtus. V tom bol žiak bratov Grimmovcov, ktorí hľadali v rozprávkach zase germánsky mýtus. Nemci mali Grimmovcov a my Erbena s Němcovú.   

Ak sa pozrieme na svadby pred tisíc rokmi...

To sa na českom území práve končilo mnohoženstvo. Konkrétne vydaním Břetislavových dekrétov v roku 1039. Knieža Břetislav to sám nemal jednoduché, pretože jeho otec knieža Oldřich mal zrejme nejakú manželku, lenže uvidel na Peruci sedliacku dievčinu Boženu, posadil ju na koňa a odviezol si ju do Prahy na Hrad, kde mu porodila práve Břetislava.

A vzal si vôbec Oldřich Boženu?

Vtedy stačilo, keď nevestu kúpil alebo uniesol. Či už s jej súhlasom, alebo bez neho. Potom jej už len prehodili šatku cez hlavu a on povedal: „Toto je moja žena.“

To bolo také jednoduché?

Tak opisuje staroslovanskú svadbu archeológ Lubor Niederle. No jednoduché to byť nemuselo, pretože keď svoju nastávajúcu uniesol, jej príbuzní sa mohli domáhať jej návratu alebo peňazí. Oldřich si mohol niečo také dovoliť, pretože bol knieža, ale keď sa chcel kvalitne oženiť Břetislav, ktorý nepochádzal od prvej manželky, nemal urodzených oboch rodičov a zrejme bol nemanželský, mal to veľmi ťažké. Nemohol zohnať nevestu z aristokratických kruhov, a tak musel urodzenú Jitku uniesť z kláštora. A tým si ju prakticky zobral.

   

Bol to naozaj násilný únos alebo to mohlo byť dohodnuté?

Nevieme určite, ale povedala by som, že trochu dohodnuté to byť mohlo. Už preto, že v dôsledku toho nevypukla žiadna vojna. Jitka sa stala českou kňažnou, rodila ďalšie potomstvo a s Břetislavom tvorili výborný pár. Pokusy o svadobnú zmluvu a kúpu zrejme stroskotali, a tak sa uchýlil k inej možnosti. A práve Břetislav zatrhol vo svojich dekrétoch mnohoženstvo. Nakázal, že naďalej budú mať muži jednu ženu, pretože doteraz žili „po způsobu hovad ve stádu“ s viacerými ženami.   

Nie je to síce historický velikán v tom pravom zmysle slova, napriek tomu o ňom informuje aj Encyclopaedia Britannica. „Sandow najprv upútal pozornosť verejnosti tým, že v amsterdamských kaviarňach rozbíjal stroje na testovanie sily. Skutočnú reputáciu si však vybudoval sériou zápasov, na ktoré vyzval popredných silákov 80. rokov 19. storočia,“ pripomína renomovaný svetový slovník.

Medzi Sandowových slávnych súperov patrili napríklad legendárny poľský kováč Franciszek Bieńkowski zvaný Kyklop či anglickí bratia Henry a Louis McCannovci, vystupujúci ako Herkules a Samson. Sandow sa však nepreslávil iba súťažami v zdvíhaní činiek a iných ťažkých predmetov.   

Ani tí najvýznamnejší – vysokí štátni, vojenskí a cirkevní hodnostári, nevynímajúc viacerých príslušníkov habsburského domu, netušia, prečo ich sem tak náhle a v taký skorý čas pozvali.

S úderom ôsmej hodiny sa napokon otvárajú dvere z cisárskych komnát a do sály vstupuje najvyšší komorník knieža Jozef Lobkowitz, nasledovaný panovníkom Ferdinandom I., jeho manželkou, bratom Františkom Karolom, arcivojvodkyňou Žofiou a ich synom Františkom Jozefom.

Zavládne ticho, ktoré preruší cisár Ferdinand, keď s „viditeľným pohnutím a roztraseným hlasom“, ako to v memoároch neskôr opíše gróf Hübner, začne čítať vyhlásenie o abdikácii.

„Na základe vážnych dôvodov sme dospeli k rozhodnutiu vzdať sa cisárskej koruny v prospech nášho milovaného synovca, najjasnejšieho arcivojvodu Františka Jozefa, keďže jeho otec a náš milovaný brat František Karol vyhlásil, že sa v jeho prospech definitívne zrieka následníckeho práva,“ hovorí.

V sále to zašumí, prítomní netaja prekvapenie. „Ministerský predseda princ Felix zo Schwarzenbergu, inak vždy pokojný a chladný, zbledol a bolo na ňom vidieť, že je hlboko dojatý,“ bude spomínať šéf protokolu.   

Primať ľudí prejavovať spontánne nadšenie nie je vôbec také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Bránia tomu nielen samotné výkony, ktoré by sme mohli oceniť, ale často aj prirodzený naturel, ktorý je v rôznych spoločnostiach iný. 

Nie nadarmo sa napríklad hovorí, že sever...

Viacerí si možno kladú otázku, či bolo nutné zasadnutie zvolávať, keď sa tu hovorí takmer o tom istom ako nedávno na koncile v Piacenze. Odpoveď im dá napokon práve Urban II. Oznámi, že na záver prednesie dôležitý prejav.

Píše sa 27. november 1095, keď sa na poli za clermontskými hradbami zhromaždí početný dav, netrpezlivo čakajúci, čo pápež povie. Urban II. je skvelý rečník a svoje vystúpenie graduje. Sprvu je skôr kázňou, no potom začne opisovať hrôzy, ktoré zažívajú kresťania ďaleko na východe.

„Turci, táto prekliata perzská rasa, títo nepriatelia Boha ich napadli, zmocňujú sa čoraz väčšieho územia a vyľudňujú ho mečom, plienením a ohňom. Ničia chrámy a oltáre, ktoré predtým poškvrnili svojou nečistotou, mučia a zabíjajú našich bratov,“ hovorí.

Ľudia ani nedýchajú a vtedy prechádza pápež k tomu hlavnému.   

Legendy, ktoré z tohto mladíka urobili jednu z ikon divokého západu známu po celom svete, vznikli až po jeho smrti a hovorí sa v nich všeličo. Napríklad, že pripravil o život dve desiatky ľudí, pričom prvého už ako dvanásťročný, prípadne že mu nebolo radno skrížiť cestu, lebo bol schopný bez váhania zabiť aj pre takú malichernosť, akou je krivý pohľad alebo slovná urážka.

Aj jeho život napokon vyhasol po výstreloch. Zbraň, z ktorej vyšli, držal v júli 1881 v ruke Pat Garrett, šerif z Lincolnu v Novom Mexiku. 

Prezývku Billy the Kid, pod ktorou ho história pozná, on sám nepoužíval a získal ju až na sklonku svojho krátkeho života. V mestách Nového Mexika či Arizony, kde vyčíňal, ho poznali ako Williama Henryho McCartyho, Williama Henryho Antrima alebo Williama Bonneyho. Tak sa predstavoval najčastejšie. 

Daj mi pokoj, nie si môj syn!

Kde sa jeho životný príbeh začal písať, nie je tak celkom isté. Podľa niektorých zdrojov pochádzal z Missouri, iné hovoria, že bol z Indiany a často sa ako jeho rodisko uvádza New York. 

Rovnaké nejasnosti sú okolo dátumu jeho narodenia, viac-menej isté je iba to, že prišiel na svet v roku 1859, a to buď 17. septembra, alebo 23. novembra. No a aby toho nebolo málo, prakticky nič nie je známe ani o jeho otcovi, vari len to, že bol pôvodom Ír a volal sa Patrick McCarty.   

Mieri do dediny Linyanti, centra kmeňa Makololo, odkiaľ pred dvoma rokmi vyrazil na západ. Náčelník Sekeletu mu vtedy poskytol všetko potrebné na cestu a ako sprievod mu dal k dispozícii viac než dva tucty mužov. Európan sľúbil, že sa s nimi vráti a slovo chce dodržať.

V dedine ho čaká pompézne privítanie a radosť má aj náčelník, tak zo splneného sľubu, ako i z darov, ktoré mu cudzinec priváža.

Livingstone sa v Linyanti zdrží niekoľko týždňov, no prv, ako sa vydá na ďalšiu cestu, tentoraz k východnému pobrežiu kontinentu, chce navštíviť ešte jedno miesto, o ktorom mu tunajší ľudia rozprávali. Nazývajú ho Mosi-oa-Tunya, čo v preklade znamená Dym, ktorý hrmí.

Je to zvláštny názov, no výstižný. Na tomto mieste sa totiž mohutný tok rieky Zambezi rúti cez okraj útesu do 108 metrov hlbokého kaňonu a rozbúrená padajúca voda, vydávajúca hrozivý zvuk, vytvára nad tiesňavou hustú hmlu, pripomínajúcu dym.  

Slová čaro, čarodej, čarovanie sú pôvodné staroslovanské vychádzajúce z veštenia a predpovedania budúcnosti z rytých alebo kreslených čiar. Čarovanie sa na našom území chápalo ako pozitívne zameraná činnosť (na liečenie napríklad slúžila čarená voda). 

Čarovanie s cieľom poškodiť na zdraví či majetku spojené so zaklínaním, s privolávaním mŕtvych, urieknutím, prekliatím či porobením bolo známejšie pod názvom bosorovanie, neskôr čierna mágia.

Dobré čaro, zlé čaro

Naši predkovia si nedokázali racionálne zdôvodniť mnohé prírodne javy či diagnostikovať niektoré choroby. A tak sa to okolo ich životov len tak hemžilo rôznymi, často temnými bytosťami: svetlonosmi, vlkolakmi, morami, strigami. 

   

Dozvedáme sa o nich z povier, rozprávok, dobových zápisov či z vykonštruovaných procesov s čarodejnicami. Poverové škodlivé bytosti môžeme podľa slovenskej etnológie rozdeliť do troch skupín:   

Za pol hodiny je krásne a horúco ako predtým. Akurát že voda vám na ceste miestami siaha po kolená a pred každou mlákou sa snažíte rozbehnúť čo najrýchlejšie, aby ste niekde uprostred neuviazli. Voda strieka všade okolo a bude trvať niekoľko hodín, kým odtečie. Zrejme do jazera, ktoré už je neďaleko.

Jazero Bacalar je obrovské, nádherné a úplne priezračné. Je až zázrak, že taká veľká sladkovodná plocha má farbu a čistotu ako horské oko. Prejsť ho na kajaku zvládnete za dve hodiny, pretože je pomerne úzke, avšak na dĺžku má vyše päťdesiat kilometrov, takže sa tu vyšantia plavci, vodáci aj jachtári. 

Leží na juhovýchode Mexika pri hraniciach s Belize, malou krajinou, ktorá má s časťou Mexika ležiacou na polostrove Yucatán podobnú históriu, len sa tam nehovorí po španielsky ako v Mexiku, ale po anglicky. Práve nedávno tu odkryli v pralese veľkolepú mayskú pyramídu, ktorých je na Yucatáne množstvo, rovnako ako ďalších pozostatkov mayskej civilizácie.

   

Prales plný pyramíd

A to je presne dôvod, prečo sa vybrať na Yucatán, pomerne bezpečnú časť Mexika s úchvatnou prírodou a plážami. 

Zatiaľ čo ďalšie slávne latinskoamerické civilizácie – Aztékovia v strednom Mexiku a Inkovia v Peru – prežívali svoje dni slávy počas niekoľkých pár storočí, Mayovia tu boli niekoľko tisícročí. Aj preto možno ide o najtajomnejšiu civilizáciu histórie.    

A tak 27. septembra 1825 lemovali úplne novú trasu medzi Darlingtonom a Stocktonom tisíce zvedavcov, ktorí sa stali svedkami historicky prvej cesty pasažierov verejnej osobnej železničnej dopravy. Stephensonov prvý vlak mal 36 vagónov a ťahala ho jeho legendárna parná „lokomotíva č. 1“, ako sa jej hovorilo.

Parný stroj je silnejší

„George Stephenson vyrobil niekoľko parných strojov pre prácu v bani Killingworth a v roku 1821 sa dozvedel o zámere Edwarda Peasea postaviť 12,9 km dlhú trať zo Stocktonu na pobreží do Darlingtonu, aby sa ľahšie dostal k bohatej uhoľnej žile. Pease mal v úmysle využiť konskú silu. Stephenson mu však vysvetlil, že parný stroj môže utiahnuť päťdesiatkrát väčší náklad, ako na železných koľajniciach zvládnu kone. Ohromený Pease súhlasil a dovolil Stephensonovi, aby jeho trať vybudoval; 27. septembra 1825 potom vyšiel p...

Koniec-koncov alchýmia bola dlho považovaná za vedeckú disciplínu a rad jej postupov a zistení si potom osvojila už úplne seriózna chémia, medicína a vlastne aj fyzika.

Žil Žito?

Výraznejší záujem o hermetické náuky vrátane alchýmie mali už Luxemburgovci. Karol IV. mal na dvore nielen vynikajúcich lekárov, ale zaujímal sa vraj aj o alchýmiu, podobne ako jeho synovia. 

Kúzelník Žito vraj nielen podľa Aloisa Jiráska pôsobil na dvore Václava IV., kde súperil so skúsenými majstrami trikov z cudziny. O existencii Žita nie je v dobových prameňoch jediný dôkaz, možno však existovali kúzelníci, ktorých sláva sa z českého kráľovského dvora vďaka nevídaným trikom šírila aj do zahraničia. 

   

Václav Hájek z Libočian vo svojej kronike zo 16. storočia spomína, ako si v roku 1392 zmerali sily bavorskí a českí kaukliari. To znie skutočne ako z povesti o Žitovi, až na to, že Hájek si vymýšľal udalosti aj letopočty.   

Zastihli sme vás práve vo chvíli, keď obnovujete pôvodný vstup do hradu a očividne pri tom neskrývate radosť. Ide o niečo výnimočné?

Jozef: Veď to je vyvrcholenie celej našej dvadsaťjeden rokov trvajúcej činnosti! Tento objav zmení dejiny našej práce a po 300 rokoch budú môcť ľudia vidieť repliku brány zo 16. storočia. Zároveň sa prejdú po drevenom moste, nie po nejakom násype či rúrach z lešenia.

Tušili ste, že zem ukrýva renesančný portál?

Stanislava: Netušili, priali si. Jeho prvé časti sme objavili v auguste roku 2022. V tom čase tiež vznikol plán, že návštevníci už nebudú musieť vchádzať dierou v múre, hoci nie cez originál, ten bude vystavený v lapidáriu. Majstri tesári na základe výskumov pamiatkarov a statikov vyrábajú dubový most, ktorý budú niesť obnovené piliere tak ako v minulosti.

   

K objavu došlo náhodou?

Jozef: Potrebovali sme sem dostať elektrinu. Pri inštalácii prípojky sme veľmi verili a trošičku sa nádejali, že na niečo naďabíme. Mali sme totiž poznatky, že po opustení hradu bola lokalita mimoriadne drancovaná. Vykrádala sa stovky rokov a zmizli mnohé krásne časti. Zostalo nám len málo artefaktov. O veľkom sutinovom kuželi sme vedeli viac ako dve desaťročia a predpokladali sme, že môže niečo skrývať.   

A skutočne, pohľad, ktorý sa podvečer 22. októbra 1895 zvedavcom naskytne, je desivý. V staničnej budove zíva obrovská diera, z ktorej do ulice trčí havarovaný vlak.

„Predná časť lokomotívy sa zrútila na zem a železná príšera spočíva na predných nárazníkoch, ktoré rozbili cestu a hlboko sa do nej vtlačili. Zadná časť je opretá o múr stanice a z diery vo fasáde trčia vozne. Pripomína to prúd stekajúceho kovu, z ktorého stúpajú kúdoly dymu a ozýva sa tupé vrčanie. Alebo akoby tu práve skonávalo nejaké obrovské fantastické zviera,“ opíše farbisto onen obraz skazy reportér denníka Le Petit Parisien.

Zvedavci budú na Rue de Rennes a Boulevard de Montparnasse, odkiaľ je na spadnutú lokomotívu najlepší výhľad, prichádzať aj počas ďalších troch dní. Bude medzi nimi aj niekoľko fotografov, ktorí dosah nehody zvečnia.

A práve vďaka nim, či lepšie povedané vďaka bizarnému výjavu, kolísajúcemu na rozhraní reality a fikcie, sa napokon táto havária zapíše do dejín. Fámy o desiatkach obetí totiž už na druhý deň všetky noviny rozptýlia.    

Ktoré materiály skôr degradujú? Tie súčasné alebo tie stáročné?

Také sa dnes už nevyrába – tento povzdych je relatívne častý, v prípade reštaurátorov však nejde o nejaký spomienkový optimizmus alebo idealizáciu. Stáročné materiály sú často veľmi trvácne. Ich odolnosť vyplýva aj z kvality surovín a výrobných techník v minulosti. Zloženie papiera sa v dejinách zásadne menilo, ten starší bol zložený z bavlnených alebo ľanových vlákien, ktoré obsahovali predovšetkým celulózu a bol oveľa odolnejší a trvácnejší. Asi v polovici 19. storočia ho nahrádza drevitý papier s inou chemickou štruktúrou, ktorý obsahuje lignín, rôzne aditíva, bielidlá, plnivá, ktoré sa časom rozkladajú. Novšie dokumenty nás vytrápia často viac než tie spred stáročí.

Aký dokument prešiel vašimi rukami naposledy?

Momentálne reštaurujem stredoveké odpustkové listiny z polovice 15. storočia aj s ich pečaťami, čo sú krásne a jedinečné umelecké diela. Odpustkové listiny sa vydávali v mene pápeža a znamenali úplné odpustenie zločinov, prípadne určovali isté úľavy pre previnilca. Súčasne reštaurujem matričnú knihu zo Zlatých Moraviec z 18. storočia. Zápisky o narodeniach, sobášoch a úmrtiach vznikali medzi rokmi 1721 a 1777.

   

Čo najstaršie ste počas svojej kariéry reštaurovali?

Sú to práve tieto stredoveké listiny, vo svojej kariére som sa vďaka nim posunula v čase o približne dve storočia. Mojím rekordom bolo dovtedy 17. storočie, konkrétne knižné väzby z fondu Hlavného komorsko-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici z roku 1690, jediné dochované svedectvá o baníckej a hutníckej činnosti z danej lokality a obdobia.   

„Na scénu dejín vstupuje kežmarský gróf Imrich Tököly, ktorý za širokej podpory ľudu, Turkov a francúzskeho dvora vystúpil proti rakúskemu cisárovi Leopoldovi I. a donútil ho zvolať Šopronský snem v roku 1681. Ten potvrdil závery Viedenského mieru z roku 1606 vo veciach slobody náboženstva,“ dozviete sa na oficiálnej stránke obce.

Prísne pravidlá

Jednoducho povedané, v Uhorsku bolo náboženské vyznanie pod prísnou kontrolou katolíckej cirkvi, no protestantom dovolili postaviť v jednej stolici dva kostoly, v tejto lokalite išlo konkrétne o Hronsek a Ostrú Lúku. Nebolo to však také jednoduché, stavba musela spĺňať prísne podmienky – takzvané artikuly. 

Tie stanovovali, že kostol musel byť postavený celý z dreva, pri stavbe nesmel byť použitý v hlavnej nosnej konštrukcii žiadny kovový prvok, kostol nesmel mať vežu a nesmel mať hlavný vchod do dediny, musel byť postavený na okraji obce, mimo mestských hraníc. 

   

Ďalšou podmienkou bolo, že stavba musela byť hotová za jeden rok. Kostoly nemohli byť v žiadnom prípade veľkolepé a artikulami im mala byť predurčená krátka životnosť.    

Prvé mamuty sa objavili v Afrike zhruba pred piatimi miliónmi rokov a vyvinuli sa celkovo do siedmich druhov. Ten posledný z nich je Mamut srstnatý (Mammuthus primigenius), ktoré...

Vtedajšia spoločnosť bola podľa rôznych príručiek o manželskom a erotickom živote veľmi prudérna. Je to tak?

O tom, ako sa má žena správať a čo je pre ňu dobré, písali časopisy, výchovné príručky a hlavne na vidieku na to mal značný vplyv farár. Otázka je, nakoľko to ženy dodržiavali, ale vyzerá to, že veľké množstvo stredostavovských žien sa naozaj tými pokynmi riadilo, pretože v spoločnosti 19. storočia malo všetko svoj poriadok a všetko malo zodpovedať daným mantinelom. Ak sa pozriete na školskú budovu kdekoľvek na území celého bývalého Rakúsko-Uhorska, spoznáte ju, nech ste, kde ste. Rovnako spoznáte železničnú stanicu z tej doby. A to platí aj pre každodennosť a vzťahy mužov a žien. Všetko je dané a posunúť mantinely je veľmi ťažké.

Zaskočilo vás v tomto ohľade niečo?

Pomerne šokujúce bolo, keď som zistila, že sa žena v manželstve nesmela pred svojím mužom odhaľovať. Tvrdilo sa, že manžel by vlastne nikdy nemal ženu vidieť nahú, pretože k pohlavnému styku by malo dochádzať buď za tmy, alebo by žena mala byť obnažená len do nevyhnutnej miery. Žena sa pred manželom nemala umývať, aby manžel nevidel jej prsia alebo jej pohlavie. Toto sa v edukatívnych príručkách uvádza skutočne často. Dokonca to išlo tak ďaleko, že si muž nemal predstavovať ženu ani oblečenú, ak by sa to týkalo jej kriviek alebo to boli predstavy akokoľvek zmyselné.

  

A čo keď dojčila?

Na to sa v mestských kruhoch najímali dojky, pretože dojčenie bolo dlho vnímané ako niečo podradné. Spomínané nežiaduce erotické predstavy oblečenej ženy vyplývajú z toho, že spoločensky prijateľnejšie bolo, keď muž chodil ventilovať svoje sexuálne pudy do nevestinca, ako keď napríklad masturboval. A to hovoríme aj o ženatých mužoch.   

Práve v močaristom lesíku na brehu Temže sa demoralizované britské jednotky, ktorým velí generál Henry Procter, zastavujú. Ich indiánski spojenci totiž odmietajú ďalej ustupovať, chcú bojovať.

Na ich čele stojí Tecumseh, charizmatický vodca, ktorý v snahe zabrániť expanzii amerických kolonizátorov dokázal zjednotiť príslušníkov viacerých domorodých kmeňov a zorganizoval tak najväčšie indiánske hnutie odporu v tejto časti kontinentu.

„Dali ste nám vlajky a povedali ste, že aj my sme deti Ameriky. Povedali ste, že ak nám budú chcieť niektorí bieli ľudia ublížiť, máme tieto vlajky zdvihnúť a nič sa nám nestane. Urobili sme to. A čo sa stalo? Náš náčelník Moluntha stál s americkou vlajkou pred sebou a americký dôstojník ho zabil. A ten dôstojník nebol potrestaný. Čuduješ sa, že po takýchto bolestných skúsenostiach neverím sľubom Američanov?“ povedal pred rokmi pri prvom stretnutí guvernérovi štátu Indiana, generálovi Williamovi Henrymu Harrisonovi. Nenašli spoločnú reč a odvtedy proti sebe bojujú.    

Dvakrát už vyrazili na more a dvakrát sa museli vrátiť, prišli o jedno z plavidiel, museli rozpredať časť zásob, ktoré si nakúpili na cestu, a tie čo im ostali, sa povážlivo míňajú.

„Už niekoľko dní čakáme na priaznivý vietor. Obávam sa, že polovicu proviantu zjeme skôr, ako vyplávame, a ak bude cesta trvať dlho, zásoby nám nevystačia,“ zaznamenáva svoje znepokojenie do denníka 30-ročný William Bradford.

Je jedným z vysťahovalcov, ktorí chcú v Amerike začať nový a ako veria, aj lepší život. Pocit skľúčenosti z možného nedostatku zásob však nie je jediný, ktorý jeho i ostatných sužuje. 

Trojsťažník Mayflower, ktorý ich má do „zasľúbenej zeme“ prepraviť, nikdy neplával cez oceán a vlastne ani nie je určený na prepravu ľudí. Je to menšia nákladná loď, asi 30 metrov dlhá a sotva osem metrov široká, využívaná doteraz na obchodné plavby, najmä na prepravu sudov s vínom z Francúzska.   

Tvrdilo sa, že veľké stavovce vymierali koncom ľadovej doby v dôsledku klimatických zmien- Ako teraz vieme, že to tak nebolo?

Hlavne vieme, že štvrtohorná megafauna tu bola posledných 2,6 milióna rokov do poslednej ľadovej doby (tá sa začala zhruba pred 115-tisíc rokmi a skončila sa pred necelými 12-tisíc rokmi, keď došlo k prechodu ľudí od kočujúcich lovcov a zberačov k usadlým poľnohospodárom, pozn. red). A všetky výrazné klimatické zmeny predtým, keď sa vplyvom striedania ľadových a medziľadových dôb vegetačné pásma posúvali o tisíce kilometrov zo severu na juh a naopak, zvieratá prežívali úplne bez problémov – o tom máme priame dôkazy v podobe kostí. 

Štvrtohorám sa niekedy nepresne hovorí ľadová doba, v skutočnosti išlo o sériu striedajúcich sa suchých a chladných ľadových dôb (glaciálov, pozn. red.) a vlhkých teplých medziľadových dôb (interglaciálov, pozn. red.). V ľadových dobách sa areály rozšírenia zvierat a rastlín posúvali na juh, vo vlhkých a v teplých medziľadových dobách na sever. S každým nástupom novej ľadovej doby pokryl severnú Euráziu bióm takzvanej mamutej stepi, ktorú osídlila chladnomilná fauna mamutov, pižmoňov a sobov, zatiaľ čo teplomilná fauna slonov, nosorožcov, jeleňov a mnohých ďalších sa od nás spolu s lesmi presunula na juh Európy. Tak to fungovalo 2,6 milióna rokov klimaticky búrlivých štvrtohôr. Potom sa však niečo stalo a megafauna – to znamená zvieratá ťažšie ako 45 kilogramov – začali veľmi rýchlo z fosílneho záznamu miznúť.

   

A čím sa to vysvetľovalo?

Keď si nad tým v 20. storočí vedci lámali hlavu, točila sa debata okolo klimatických zmien, ktoré prechody medzi obdobiami sprevádzali. Lenže časom sa zistilo, že miznutie veľkých zvierat do modelu nesedí, a vysvetlenie klímou bolo čoraz zložitejšie. Zostávali nezodpovedané otázky: Ak by mali byť príčinou klimatické zmeny, prečo napríklad v Európe teplomilné slony a nosorožce vyhynuli až 65-tisíc rokov po začiatku poslednej ľadovej doby, a nie na jej začiatku? Ako to, že bez problémov prežili predchádzajúcich desať veľkých a rad miernejších ľadových dôb a po oteplení sa vždy vrátili? Prečo megafauna najskôr vymierala na kontinentoch, kde mala oveľa lepšie podmienky, ako na ostrovoch, kde boli jej malé populácie zraniteľnejšie? Ďalšia vec, ktorá hrubo nesedela, bola, že keď k vymieraniu dochádza vplyvom klímy, týka sa to všetkých organizmov – rastlín, bezstavovcov i morských živočíchov a postihuje to všetky veľkostné kategórie.   

Grófka Irma Sztárayová, dvorná dáma rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Alžbety, je teda čoraz nervóznejšia. Narýchlo zje malý obed a hoci to etiketa nepripúšťa, zaklope na vedľajšie dvere a vstúpi do izby.

„Vaše veličenstvo, musíme sa poponáhľať, loď odpláva o pár minút,“ osloví cisárovnú, no tá akoby ju ani nevnímala. Stojí pri otvorenom okne a kochá sa pohľadom na Alpy. „Ešte nikdy som nevidela Mont Blanc tak jasne,“ odvetí pokojne.

„Výsosť, nesmieme ten parník zmeškať, zostali by sme v Ženeve úplne samy, a to je nemysliteľné,“ zdôrazňuje opäť grófka, narážajúc na skutočnosť, že zvyšok sprievodu už odcestoval do Montreux vlakom.

„Chúďa Irma, zodpovednosť, ktorú máte, na vás dnes akosi veľmi dolieha,“ usmeje sa Alžbeta, pristúpi k zrkadlu, nasadí si čierny klobúk, rukavice, vezme slnečník a obzrúc sa ešte raz von oknom pomaly opúšťa izbu.

Je 10. september 1898, ručičky hodín ukazujú päť minút po pol druhej popoludní, keď obe dámy vyjdú z hotela Beau-Rivage na priľahlú promenádu. Do prístavu, kde majú nastúpiť na parník Genéve, im zostáva prejsť pár desiatok metrov.  

... ho Jimmy zasype tuctom rán zo svojich revolverov. Tu neplatia žiadne pravidlá. Nie sme v kine, ale na divokom západe v roku 1866. Tridsať rokov po tom, čo Samuel Colt vynašiel revolver, ktorý písal dejiny súbojov. 

Tie zďaleka nebývali čestným stretom uprostred žiarom zaliatej ulice, ale častejšie špinavými prestrelkami v prítmí zapľuvaných barov, keď sa sokovia jeden druhému snažili zblízka zúrivo vyprázdniť zásobníky zbraní do tváre či aspoň do brucha.

Železný kôň, ohnivá voda, vzpínajúci sa mustang, kolty za pásom, winchestrovka pri sedle, nekompromisný šerif, lietačky do baru, pokeroví hráči, nájazdy Indiánov i nesmrteľné duely vyhnancov. 

   

Každý, kto čítal nejaký román či videl film z Ameriky 19. storočia, sa s tým musel stretnúť. Či už v romanticky prifarbenej podobe napríklad u Karla Maya, alebo v neľútostnom spracovaní v populárnych filmoch či seriáloch poslednej dekády.