Je to malá, nie veľmi významná riečka, pre ktorej väčšinu krátkeho toku by bolo možno výstižnejšie označenie potok. A predsa práve tu, pri Rubikone, pretekajúcom severovýchodom Apeninského polostrova, sa 10. januára roku 49 pred naším letopočtom píšu dejiny.
Uprostred chladnej noci stojí na jeho brehu 50-ročný politik a generál Gaius Iulius Caesar a mlčky hľadí do mútnej vody. Za chrbtom má svoju XIII. légiu, päťtisíc vojakov, ktorí sú mu bezvýhradne oddaní. Čakajú, čo ich veliteľ urobí.
Rubikon totiž nie je iba prírodnou prekážkou. Tvorí hranicu, oddeľujúcu provinciu Predalpská Galia, ktorú v posledných rokoch Caesar spravoval, od územia priamo ovládaného Rímskou republikou. A podľa zákona nesmie provinčný guvernér s vojskom prekročiť hranicu bez súhlasu senátu. V opačnom prípade sa to považuje za vyhlásenie vojny.
Caesar zvažuje, čo urobiť. Senát ovládaný jeho nepriateľmi mu prikázal rozpustiť légie a vrátiť sa do Ríma ako súkromnej osobe. Vie, čo by to znamenalo – súd, trest, potupu, možno smrť, no v každom prípade politický koniec.
Môže tiež zostať v Galii a vyjednávať, no senát mu už dal jasne najavo, že o kompromis nestojí.Má však aj tretiu možnosť – vrátiť sa do Ríma so zbraňou v ruke a s vojskom. Lenže v tej chvíli už nebude cesty späť.
Dodnes, keď sa povie, že niekto „prekročil Rubikon“, znamená to práve takýto krok. Rozhodnutie, ktoré nezvratne mení ďalší vývoj, respektíve vykročenie na cestu, z ktorej nie je možné zísť bez následkov.
Práve tu, v tichu onej januárovej noci, sa význam tohto slovného spojenia rodí.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.