Kat so svojimi pomocníkmi chystá na lúke za mestskými hradbami hranicu, na ktorú majú o chvíľu priviesť odsúdenca. Nie sú tu sami, vôkol sa zhromaždili stovky, možno tisíce ľudí. Čo ich dohnalo? Pocit uspokojenia, že na vlastné oči uvidia, ako muža, o ktorom im hovorili, že je kacír, ba až diabol v ľudskej koži, stihne zaslúžený trest? Alebo je to len bezcitná zvedavosť, ktorú ukojí pohľad na to, ako plamene pohltia živého človeka?
Mestskí sluhovia ho už Geltingenskou bránou privádzajú. Oblečený je v čiernej sutane, na hlave má biskupskú korunu, na ktorej sú namaľovaní čerti a nápis Arcikacír. Niektorí odvracajú zrak, boja sa ho. Muž padá na kolená a volá Krista. Prichádza k nemu kňaz a pýta sa ho, či sa chce zriecť kacírstva a svojho neverectva, lebo iba tak sa môže vyspovedať, on však tvrdí, že žiadne hriechy nemá.
Píše sa 6. júl roku 1415 a na priestranstve za hradbami Kostnice plynú posledné minúty a sekundy života českého kazateľa Jana Husa. Koncil, ktorý v tomto meste zasadá, ho za herézu odsúdil na trest smrti upálením.
Medzi prítomnými, ktorí toto hrôzostrašné divadlo budú sledovať, je aj ctihodný mešťan Ulrich von Richental. A takto Husovu popravu neskôr opíše:
„Kat ho chytil a obutého, oblečeného ho priviazal o dlhú, kolmo postavenú dosku. Pod nohy mu dal stoličku, okolo neho rozložil drevo a slamu, na to nalial smolu a zapálil. Hus začal hrozne kričať a zakrátko zhorel. A hoci on už bol upálený, biskupská čiapka zostala ohňom neporušená. Kat ju teda rozšliapal a až potom zhorela aj tá. Potom vyviezli do Rýna všetok popol, kosti a všetko to, čo nezhorelo.“
Veľká schizma
Prípad Jana Husa nebol jediným, ba ani hlavným bodom koncilu v Kostnici. Rokovanie, ktoré sa s odstupom času ukázalo ako jedna z najdôležitejších udalostí európskeho stredoveku, bolo zvolané kvôli niečomu úplne inému. Malo obnoviť jednotu cirkvi a ukončiť chaos a neúnosné pomery, v ktorých sa už desaťročia zmietala. Tento stav má aj svoje historické pomenovanie. Veľká západná schizma.
Všetko sa začalo ešte v roku 1309, keď francúzsky kráľ Filip IV. využil svoj vplyv a presťahoval pápežskú kúriu do Avignonu. V tomto „zajatí“ žili pápeži počnúc Klementom V. (bolo ich celkovo sedem) takmer 70 rokov. Jedným dychom však treba povedať, že síce ako
„služobníci francúzskych kráľov“, no zároveň v dovtedy nevídanom luxuse.
Vymaniť cirkev z vplyvu Francúzska, ktoré strácalo pozíciu veľmoci, sa pokúsil pápež Gregor XI. a v roku 1377 úrad rímskeho biskupa vrátil do „večného mesta“. Lenže krátko nato zomrel a novú hlavu cirkvi sa rozhodli zvoliť nielen v sídle pri Tiberi, ale aj v druhom, pri Rhône. Bol to začiatok tridsaťročného obdobia dvojvládia, keď jeden pápež sídlil v Rím...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.