"Krvou a železom" zjednotil Otto von Bismarck v druhej polovici 19. storočia rozdrobené nemecké štáty v jednu ríšu, ašpirujúcu na veľmocenské postavenie. Vrcholný okamih jeho kariéry prišiel v roku 1871, kedy po porážke Francúzska vzniklo cisárstvo pod vládou Viliama I. z rodu Hohenzollernovcov.
Po nástupe jeho vnuka Viliama II. však Bismarck odišiel do ústrania a svojich posledných osem rokov prežil s pocitom horkosti. Zomrel 30. júla 1898 vo veku 83 rokov.
Jeden z najschopnejších politikov nemeckých dejín sa narodil do typickej pruskej rodiny vidieckych šľachticov. Po štúdiách práv krátko vstúpil do štátnej služby, ale oveľa väčšie uspokojenie mu prinášal pokojný život statkára.
V politike sa Bismarck začal angažovať pomerne neskoro, až v 32 rokoch bol zvolený do dolnej komory pruského snemu, kde sa preslávil ako radikálny odporca snáh o liberalizáciu. Odmenou za lojalitu k monarchii v revolučnom roku 1848 získal Bismarck kreslo v spolkovom sneme.
Za osem rokov vytvoril ríšu
Koncom 50. rokov 19. storočia vstúpil Otto von Bismarck do diplomatických služieb. Najprv sa stal pruským vyslancom v Rusku, neskôr vykonával rovnakú funkciu vo Francúzsku.
Koncom leta 1862 ho však vtedy ešte kráľ Viliam povolal späť do vlasti a postavil do čela vlády. Pruským ministerským predsedom zostal Bismarck s jednou krátkou prestávkou až do roku 1890. A hoci sa stal zosobnením nemeckého militarizmu, jeho najväčšie úspechy sa paradoxne nachádzali na poli diplomacie.
Bismarckovi trvalo osem rokov, než sa mu podarilo vytvoriť Nemeckú ríšu. Európske územie, zhruba ohraničené na západe Francúzskom a Švajčiarskom a na východe Maďarskom a Poľskom, bolo od stredoveku rozdrobené do desiatok väčších či menších kráľovstiev, vojvodstiev a kniežatstiev.
Rozhodujúci vplyv nad voľnou konfederáciou zvanou Nemecký spolok malo pôvodne Rakúsko, v polovici 19. storočia však dostalo konkurenciu v podobe hospodársky i vojensky stále silnejšieho a sebavedomejšieho Pruska.
Pruský ministerský predseda spočiatku dúfal, že presvedčí Viedeň, aby sa v spolku vzdala svojho vplyvu výmenou za pruskú podporu habsburských záujmov v severnom Taliansku a na Balkáne. Rakúsko však o takýto obchod nejavilo záujem, a tak Bismarck dospel k záveru, že zjednotenie Nemecka pod pruským vedením bude vyžadovať použitie sily.
Sám napokon v jednom prejave po vymenovaní do čela vlády vyhlásil, že "veľké otázky doby nie je možné rozhodnúť rečami ... ale železom a krvou."
Potupná porážka Francúzska
Niet divu, že kvôli dosiahnutiu svojho cieľa neváhal zviesť tri vojny - a vďaka svojej politickej obratnosti dokázal pre každú z nich získať aspoň formálne všeobecné odôvodnenie. Do bojov proti Dánsku v roku 1864 ešte vyrazili pruskí a rakúski vojaci spoločne. O dva roky neskôr už však armády oboch stredoeurópskych mocností postavili proti sebe pri Hradci Králové.
V jednej z najkrvavejších bitiek 19. storočia zvíťazilo Prusko, ktoré si tak zabezpečilo kontrolu nad budúcnosťou Nemecka.
Poslednú, avšak veľmi významnú prekážku na ceste k nemeckému zjednoteniu predstavovala Francúzsko pod vedením cisára Napoleona III. Bismarckovi však nedalo veľa práce vyprovokovať v roku 1870 Paríž k začatiu vojny.
Po tom čo francúzska armáda v septembri 1870 utrpela ponižujúcu porážku v bitke pri Sedane, po ktorej navyše padol do zajatia aj Napoleon, bolo 18. januára 1871 na zámku vo Versailles slávnostne vyhlásené jednotné Nemecké cisárstvo. A Bismarck sa stal jeho prvým kancelárom.
Zavádzal sociálne zákony
Vo svojom novom úrade sa preslávil bojom proti politickému vplyvu katolíckej cirkvi a najmä proti sociálnym demokratom. V šírení ľavicových ideálov videl Bismarck tiež nebezpečenstvo, že v roku 1878 nechal zakázať spolky presadzujúce sociálnodemokratické požiadavky.
Zároveň sa snažil ľavicu oslabiť zavádzaním sociálneho zákonodarstva. Tak sa teda stalo, že pod vedením konzervatívneho kancelára bolo v Nemecku zavedené napríklad zabezpečenie v starobe či poistenie pre prípad úrazu.
Hoci Bismarck sebavedome vyhlásil, že "my Nemci sa bojíme Boha, ale inak nikoho iného na svete", snažil sa presadzovať záujmy svojho národa skôr diplomatickými prostriedkami. V lete 1878 dokonca usporiadal v Berlíne medzinárodný mierový kongres, na ktorom v úlohe "čestného makléra" zabránil vojne medzi Rakúskom a Ruskom.
V roku 1888 nastúpil na nemecký trón cisár Wilhelm II., S ktorým starnúci Bismarck nedokázal nájsť spoločnú reč. V marci 1890 preto rezignoval a odišiel do ústrania