Z „trojdňovej brigády“ sa vracali po rokoch. Sovieti odvliekli po vojne do gulagov stovky Slovákov

Za takú vydarenú dramatickú scénu by bol vďačný hociktorý filmár. Chlapi z mestečka prichádzajú do spoločenskej sály na prvom poschodí radnice, niektorí dobrovoľne na výzvu obecného rozhlasu, aby sa zapojili do opráv vojnou zničenej infraštruktúry, iní sú eskortovaní. Až vnútri pochopia, že von sa už nedostanú.

Niekoľkým jednotlivcom sa podarí utiecť napríklad oknom a potom ďalej po odkvape, ostatných zastaví streľba. Hoci sa vo veci angažuje aj niekoľko miestnych, všetko sa odohráva v réžii sovietskych vojakov. Muži sú vzápätí deportovaní nevedno kam.

Sovietska tajná polícia NKVD a zvláštne jednotky kontrarozviedky Smerš odvliekli v roku 1945 do sovietskych gulagov tisíce Čechoslovákov. Často sa zdôrazňuje, že išlo prevažne o ruských porevolučných emigrantov, po ktorých išli v máji 1945 Sovieti naisto na konkrétne adresy.

Napríklad pre armádneho generála Sergeja Vojcechovského do pražskej Konviktskej ulice. Lenže všetky to boľševické bezprávie páchané na väčšinou nevinných civilistoch sa začalo a odohrávalo sa už o niekoľko mesiacov skôr na postupne oslobodzovanom východe Slovenska.

Oslobodzovanie krajiny Červenou armádou znamenalo pre mnohých z tamojších obyvateľov paradoxne stratu slobody. Historička Milada Polišenská vo svojej knihe Čechoslováci v gulagu píše, že deportácie civilistov z obsadených území boli schválené na najvyšších sovietskych miestach v septembri 1944 a mali slúžiť predovšetkým ako prostriedok na získanie nových pracovných síl – nahrádzajúcich tie, ktoré ZSSR stratil vo vojne.

​Sedemdesiatpäť rokov po tom som sa vybral do rodného kraja svojich rodičov, ktorý patril k najviac postihnutým. A zaznamenal som tam dva typické príbehy. Príbeh človeka, z ktorého bol vyrobený vojnový zajatec, a mestečka, ktorého lacná pracovná sila bola tiež využitá takpovediac až na krv.

Dvadsať rokov za polárnym kruhom

Je to ako z toho starého vtipu. Narodil sa v Československu, dospel v Maďarsku a dnes žije na Slovensku. Reč je pritom stále o rodákovi z Jasova a jeho rodisku, ktorý leží asi tridsať kilometrov na západ od Košíc a kde v máji 1924 Endre (Ondrej) Bálint prišiel na svet.

„Na gymnáziu som bol zlý žiak, viackrát som prepadol,“ žartuje starý pán, než prejde k skutočne smutnej histórii. Tá sa začala odvíjať v známej Jasovskej jaskyni, do ktorej bezpečia sa v januári 1945

miestni uchýlili pred blížiacim sa frontom. Medzi bezmála stovkou ľudí aj Endre Bálint, ktorý mal v tom čase už po maturite a pracoval ako učeň u notára.

Košice a napospol maďarsky hov...