Je pondelok 8. marca 1943 popoludní a na ukrajinskú dedinku Sokolovo práve začína útočiť nemecká 6. tanková divízia, aby sa v tomto úseku pokúsila o prielom a priblížila sa z juhu k Charkovu.

V obranných postaveniach, ktoré len pred pár dňami v krutom mraze vyhĺbili do stuhnutej zeme, už čakajú odhodlaní vojaci, ktorých jediným cieľom je nepriateľský útok odraziť. Majú na sebe sovietske uniformy, no nie sú príslušníkmi Červenej armády. Trikolóry a odznaky s levom na ich čiapkach jasne vypovedajú, odkiaľ sú.

Pre stovky vojakov 1. československého samostatného poľného práporu sa v tejto chvíli končia teórie z výcvikových stredísk a začína sa krst ohňom. Čelia drvivej presile, proti desiatkam nemeckých tankov, samohybných diel a bojových vozidiel majú k dispozícii len pár ľahkých kanónov, mínometov, protitankové pušky, guľomety a granáty.

Bude to tvrdý boj, potrvá dlhé hodiny a zmení sa na zúrivý zápas o každú piaď zeme. Z doterajších exulantov sa v ňom zrodí reálna bojová sila. V žiari horiacich trosiek domov, uprostred výbuchov a ohlušujúcej paľby vzniká nová identita armády, ktorá pred štyrmi rokmi prišla o vlastný štát, no nikdy nestratila vôľu zaň bojovať. Sokolovo sa stáva symbolom odporu, ktorý onedlho prekročí aj hranice ukrajinskej stepi.

„Bol to prvý boj obnovenej československej brannej moci. Náš neveľký poľný prápor sa uchvatiteľom republiky postavil na odpor a čestne obstál,“ napíše neskôr veliteľ jednotky Ludvík Svoboda vo svojej knihe Z Buzuluku do Prahy.   

Trvalo to týždne a teraz americkí vojaci pozorujú na obzore podobné scény. Znamená to, že nepriateľ priváža na Guadalcanal posily a pripravuje sa na ďalšiu mohutnú ofenzívu?

Generál Alexander Patch, ktorý nedávno prevzal velenie a ráznym postupom zavŕšil ovládnutie väčšiny ostrova, je rozhodnutý z neho Japoncov definitívne zmiesť. K severnému pobrežiu, kam mieria ich lode, sa preto vydávajú aj americké bojové jednotky.

Lenže pri postupe džungľou sa im naskytá nečakaný obraz. Narážajú na vyľudnené zákopy a bunkre a opustenú techniku, čo svedčí o náhlom ústupe.

„Bolo zvláštne kráčať miestami, kde sa ešte nedávno strieľalo a nikoho tam nenájsť,“ bude po rokoch spomínať seržant William D. Caldwell. „Nepriateľ nikde, začínalo nám byť jasné, že ďalší boj vzdal.“   

Zatiaľ čo pred osemdesiatimi rokmi v máji sa druhá svetová vojna v Európe už skončila, v Tichomorí sa tiahla dlhšie. Legendárna bitka o Okinawu sa skončila, ale napríklad spojenecké dobývanie Bornea na húževnatých Japoncoch stále pokračovalo. 

Okrem ľudských bojovníkov boli spojeneckým vojakom niekedy nemenej nepríjemným protivníkom aj okom sotva postrehnuteľné komáre rodu Anopheles, ktoré saním krvi prenášali parazitárne ochorenie maláriu. Okrem nich však trápili vojakov v džungli aj ďalší príslušníci hmyzej ríše, v tropickom bahne mohlo aj malé škrabnutie viesť k bolestivej a niekedy aj smrteľnej infekcii. 

Dôležitým spojencom vojakov preto neboli len zbrane, ale aj pesticídy, predovšetkým opäť lacno vyrábaný dichlórdifenyltrichlóretán. Prostriedok známy ako DDT mal vojakov pôvodne chrániť pred týfusom, ale v Tichomorí ho účinne používali aj proti malárii. 

   

Už počas bojov o Bougainville, ktoré sa začali v novembri 1943, sprevádzali vojakov jednotky na boj s maláriou, ktoré ničili populácie komárov pomocou pesticídov a tiež tým, že vysúšali stojaté vody v blízkosti táborov. Miera prvotnej nákazy sa znížila, a tým sa zvýšila bojová úspešnosť jednotiek.   

Sú to dni plné úzkosti, neprejde jediný, aby sa ulicami nenieslo varovné kvílenie poplašných sirén, oznamujúce blížiace sa nepriateľské bombardéry. Desiatky ich prilietajú vo dne i v noci, zhodia svoj smrtiaci náklad a opäť sa stratia. Kráľovské letectvo i pozemná protivzdušná obrana síce ich útoky zo všetkých síl odrážajú, no i tak Londýn a ďalšie mestá horia, ľudia umierajú a tí, čo nálety prestáli, žijú ďalej v permanentnom strachu. 

Takmer štyri mesiace už Británia bojuje o prežitie, takmer štyri mesiace čelí masívnym nemeckým vzdušným atakom. V posledných dňoch však predsa len akoby sa niečo zmenilo. Lietadlá s čiernymi krížmi na krídlach sa na oblohe objavujú zriedkavejšie a aj v menších počtoch. Je to ilúzia, alebo len akési stíšenie pred ďalšou ničivou búrkou? 

„Nemecká letecká aktivita bola opäť miernejšia. Nacisti uskutočnili niekoľko izolovaných úderov, väčšinou na Londýn a oblasť Midlandu, po ktorých zavládol pokoj. Bomby poškodili budovy na Leicester Square a tenisový areál vo Wimbledone,“ bilancujú noviny útoky z 31. októbra 1940.

Práve tento deň označí Londýn, presnejšie ministerstvo letectva, za koniec bitky o Britániu. Ako sa však ukáže, jej obyvatelia si napriek tomu ešte nemôžu vydýchnuť.   

„Oblačnosť menšia ako 3/10 vo všetkých výškach. Rada: bombardovať primárne,“ znela správa, ktorú dostal z hliadkového stroja letiaceho pred ním.

Je pondelok 6. augusta 1945, päť minút po ôsmej ráno miestneho času. „K cieľovému bodu desať minút,“ hlási veliteľovi navigátor Theodore van Kirk.

Tým cieľovým bodom je most Aioi, preklenujúci neďaleko centra tristotisícového mesta dve ramená rieky Ota. Práve nad ním má o chvíľu vybuchnúť najničivejšia zbraň, akú doteraz človek vyrobil.

Aj tá má svoje meno – Little Boy, čiže Chlapček. Jej rozmery a najmä účinok však s láskavým názvom vôbec nekorešpondujú. Bomba je dlhá tri metre, má priemer 71 centimetrov, váži 4 500 kilogramov a v útrobách má 64 kilogramov obohateného uránu. Jej konštruktéri odhadli, že po explózii uvoľní energiu zodpovedajúcu 16 kilotonám vysokovýbušnej konvenčnej trhaviny TNT, čiže štyrikrát väčšiu, než mali všetky bomby, ktorými Spojenci vo februári 1945 zničili nemecké Drážďany.    

A potom mu s nadšením priniesol správu, že zomrel americký prezident Franklin D. Roosevelt. „To prinesie obrat vo vojne. Blahoželám, môj vodca!“ jasal.

Lenže žiadny obrat neprichádza, práve naopak. Neklamným znamením sú silnejúce detonácie spôsobené paľbou sovietskej artilérie, ktorých otrasy sa prenášajú aj do betónového bunkra pod záhradou Ríšskeho kancelárstva, kde Adolf Hitler so svojimi najvernejšími trávi už niekoľko týždňov. 

Nacistický vodca sa tam stále oddáva svojim ilúziám a spriada nové plány. Na štábnych mapách presúva vojská, ktoré majú zastaviť jednotky Červenej armády. Nevie, že niektoré z nich už neexistujú, alebo sa namiesto protiútoku snažia dostať na západ. Keď sa to dozvie, zúri.

Ešte väčší záchvat amoku ho prepadne, keď mu prečítajú telegram od Hermanna Göringa. Šéf Luftwaffe a dekrétom z roku 1941 ustanovený Hitlerov nástupca ho v ňom vyzýva, aby mu oznámil, či v obkľúčenom Berlíne ešte stále môže slobodne rozhodovať a konať. Ak nie, prevezme moc on.   

Začínala sa slovami: „18. apríla navštívi Kombinovaná flotila CINC RXZ, R__ a RXP podľa nasledujúceho harmonogramu.“

V tomto prípade však nešlo o presun plavidiel. Výraz „kombinovaná flotila CINC“ totiž v japonskom šifrovacom jazyku, ktorý sa Američanom už dávnejšie podarilo prelomiť, označoval osobu. A nie hocijakú. 

Bol to admirál Isoroku Jamamoto, kľúčová postava japonského námorného velenia. Ak by sa ho podarilo zlikvidovať, mohli by Spojené štáty získať nad protivníkom taktickú i psychologickú prevahu. 

Existoval však aj ďalší dôvod, prečo tento muž figuroval v ich plánoch ako významný cieľ. Jeho meno sa spájalo s potupou, ktorú Japonci pripravili Američanom, keď v decembri 1941 napadli ich tichomorskú základňu Pearl Harbor. Bol to totiž práve on, kto tento prekvapujúci útok naplánoval.

Odstránenie alebo, presnejšie povedané, zabitie admirála Jamamota však patrilo dlho do kategórie prakticky nerealizovateľných operácií. Zvyčajne sa zdržiaval v oblastiach, ktoré boli mimo dosahu amerických síl. Lenže to sa teraz zmenilo.    

Aj takéto správy si mohli v stredu 14. februára 1945 prečítať Pražania v ranných vydaniach novín. Pochopiteľne, nechýbalo upozornenie, že „zatemnenie sa dnes začína o 18.30 a končí sa o 8.15 h“. 

Privykli si naň, rovnako ako na prelety spojeneckých bombardérov, ktoré už patrili priam k dennému koloritu, a sprevádzalo ich kvílenie sirén. Metropole Protektorátu Čechy a Morava sa však letecké útoky vyhýbali, ľudia si na to zvykli a často sa počas poplachu ani neunúvali bežať do krytov. Mnohí verili, že starobylú Prahu Spojenci ani nebudú bombardovať, šírili sa tiež „zaručené“ správy, že to sľúbili exilovej československej vláde prezidenta Beneša.

Práve v tento deň však pochopili, že sa tragicky mýlili. Ich mesta sa prvýkrát priamo dotkla vojna. Letecký útok prišiel náhle, trval krátko, zostala po ňom spúšť a stovky obetí. A preživším sa na celý život vryl do pamäti.

„Stále je to živá spomienka a spája sa mi s ňou ešte jedna,“ spomínal pred niekoľkými rokmi emeritný dekan vyšehradskej kapituly Jiří Huber. Vo februári 1945 mal trinásť rokov a s rodičmi býval v štvrti Vinohrady, kam dopadlo najviac bômb.   

Boli ich desaťtisíce. Ostatných, chorých a umierajúcich, nechali napospas osudu. Zostali aj tí, ktorým sa tesne pred evakuáciou podarilo ukryť. Napríklad v nemocničnom bloku, kde bol v tom čase aj 25-ročný Primo Levi.

„Z postele som cez okno videl na cestu. Po tri dni sa po nej, ako vlna za vlnou, valili ustupujúce vojská wehrmachtu. Na úsvite dvadsiateho prvého všetko stíchlo a pred nami ležala pláň, pustá a biela, kam až oko dohliadlo. Láger, už takmer mŕtvy, sa začínal rozkladať. Žiadna voda ani elektrina, nefungovalo kúrenie a teplota v baraku klesala. Vonku mohlo byť tak dvadsať pod nulou a väčšina z nás mala na sebe iba košeľu, niektorí ani tú nie. Nik nevedel, čo s nami bude,“ spomínal neskôr, ako to v januári 1945 vyzeralo v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime.

Levi, taliansky chemik, bol jeho väzňom asi rok a to, čo tam zažil, opísal po vojne v knihe nazvanej Je to človek?. „Poslední esesácki strážcovia museli odísť veľmi narýchlo, na stoloch sme našli taniere s nedojedenou polievkou. Bola zmrznutá, no i tak sme ju zhltli,“ vykresľoval dianie v posledných dňoch existencie tábora.

„Všetci sme boli slabí ako muchy. Tí, čo sa nemohli hýbať, už len odovzdane ležali stuhnutí od zimy, a keď zomreli, nik si to ani nevšimol. Boli sme vo svete mŕtvych a prízrakov. Posledná stopa civilizácie zmizla okolo nás i v nás. Zámer urobiť z nás zvieratá, s ktorým započali triumfujúci Nemci, dokonali Nemci porazení. Nie je človekom, kto nechá veci zájsť tak ďaleko, že zdieľa lôžko s mŕtvolou, kto čaká, až jeho sused konečne zomrie, aby si mohol zobrať jeho prídel chleba.“

Príslušníci amerických divízií, rozmiestnení pozdĺž belgicko-nemeckej hranice, predstavujúcej momentálne frontovú líniu, sú každý deň viac a viac presvedčení, že do Vianoc už sa v tejto oblasti bojovať nebude.

Skutočne, s výnimkou severného úseku, kde sa Spojenci už viac než dva mesiace snažia prebiť do nemeckého vnútrozemia, ako keby v Ardénach front zaspal. Množia sa síce informácie, že nepriateľ na druhej strane zhromažďuje nové sily vrátane ťažkej techniky, no spravodajcovia sú presvedčení, že tieto jednotky sú určené na obranu.

Aj v najvyššom velení prevláda názor, že momentálne sa Nemci na nejakú výraznejšiu aktivitu nezmôžu, tobôž v tejto oblasti s členitým terénom a hustými lesmi.

„Sú v situácii, že už nedokážu iniciovať veľké ofenzívy. Na mojom úseku frontu, rovnako ako na vedľajšom úseku, kde je americká armáda, sme nič výnimočné nezaznamenali,“ hlási v piatok 15. decembra 1944 britský poľný maršal Bernard Montgomery hlavnému veliteľovi spojeneckých síl v Európe americkému generálovi Dwightovi Eisenhowerovi.

V liste ho zároveň žiada o dovolenku, chce totiž Vianoce stráviť doma, a prikladá aj šek na päť libier. Je to pripomienka ich stávky, ktorú onehdy uzavreli, že vojna sa skončí ešte do konca tohto roku.

Ani „Monty“, ani „Ike“, ani viac než 80-tisíc spojeneckých vojakov rozmiestnených v oblasti Ardén, kde v po...

Ale aj mladú jedličku na miestach, kde bojoval oddiel odbojovej Krajinskej armády „Jodła“. Či zobrazenie Ježiša schádzajúceho z kríža na triede Jeruzalemské aleje, tam, kde Nemci 28. januára 1944 popravili 102 obyvateľov. I presne 34 portrétov benediktínok, ktoré v kláštore prijali núdznych a 31. augusta 1944 zahynuli spoločne s asi tisíckou civilistov počas nemeckého cieleného bombardovania.

   

A či budete v strede mesta alebo na sídlisku, vašej pozornosti neuniknú početné poľské vlajky s „kotwicou“, symbolom odbojovej Krajinskej armády zloženým z písmen P a W, čo znamenalo „Polska walcząca“, teda „Bojujúce Poľsko“.      

Strach a teror

V lete 1944 patrilo samostatné Poľsko už päť rokov minulosti. Časť zabralo Nemecko, časť Sovietsky zväz a centrálna oblasť s Varšavou či Krakovom sa stala takzvaným Generálnym gouvernementom okupovaným Nemeckom. Postupne malo byť toto územie podľa predstáv nacistických ideológov „vyčistené“ od Židov a veľkej časti Poliakov a osídľované nemeckým obyvateľstvom.

Aj vo Varšave sa začala doba temna a strachu. Charakterizovali ju napríklad „lapanky“, keď okupanti robili nečakané razie na civilistov, či mučenie a popravy vo väznici Pawiak. Niektoré obete skončili v koncentračných táboroch, iné na nútených prácach v Nemecku.  

Uvedomuje si však i to, že niektoré jeho rozhodnutia a rozkazy kritizoval a čoraz viac sa prikláňal k názoru, že vojnu treba čím skôr ukončiť. Neuniklo mu, že už dlhší čas ho sledujú. Aj to jeho obavy znásobuje, a tak z domu nikdy neodchádza bez osobnej zbrane.

Je sobota 14. októbra 1944. Dnes ho majú navštíviť dvaja generáli, ktorých za ním vyslal náčelník hlavného velenia wehrmachtu Wilhelm Keitel. Rommel netuší, aký je dôvod ich návštevy.

Keitel ho pred týždňom zavolal do Berlína, no ospravedlnil sa mu s odôvodnením, že po ťažkom zranení nie je ešte úplne v poriadku a netrúfa si absolvovať dlhú cestu z Herrlingenu, kde sa v domácich podmienkach zotavuje.

Avizovaná návšteva naplno zamestnáva jeho myseľ. Optimistický vnútorný hlas mu našepkáva, že by mohla súvisieť s pridelením nového veliteľského postu. Predsa len silnejší je však pesimistický hlas, ktorý ho prenasleduje už niekoľko týždňov. 

Je nedeľa 17. septembra 1939, ani nie tri hodiny po polnoci, keď ho prijíma námestník ľudového komisára Vladimir Poťomkin. Pôsobí odmerane a hneď prechádza k veci.

„Poľsko-nemecká vojna odhalila vnútornú neudržateľnosť poľského štátu. Počas desiatich dní vojenských operácií stratil všetky priemyselné regióny a kultúrne centrá, Varšava prestala existovať ako hlavné mesto a vláda sa rozpadla. Poľský štát tak už fakticky neexistuje. V dôsledku toho aj zmluvy uzavreté medzi Sovietskym zväzom a Poľskom stratili platnosť. Preto sovietska vláda, ktorá bola doteraz neutrálna, nemôže zoči-voči tejto situácii naďalej zachovávať nezúčastnený postoj,“ číta text nóty, podpísanej šéfom diplomacie Vjačeslavom Molotovom.

Grzybowski stojí ako obarený, neverí vlastným ušiam. „Suverenita štátu existuje, kým vojaci jeho armá...

Viete, to je veľa, veľa spomienok. Ja som mala veľmi pestrý život, už len keď to vezmete z politickej stránky. Narodila som sa za prvej republiky, potom prišiel vojnový slovenský štát, zažila som SNP, krátke obdobie demokracie – a dlhých štyridsať rokov komunistického režimu. No a potom konečne prišla Nežná revolúcia. Všetkého tohto som bola súčasťou.

Čo je vaša najranejšia spomienka?

Narodila som sa v Nitre v Župnom dome. Môj otec bol zástupcom župana – v tom čase to boli štátni úradníci, nie volení zástupcovia – a županom bol spisovateľ Janko Jesenský. Bývali s manželkou na tej istej chodbe ako my a chovali dvoch čiernych dobermanov. Vždy ležali pred ich bytom a každý sa ich bál. No len čo sa u nás otvorili dvere a tieto divoké psy započuli mňa a brata, prišli k nášmu bytu, sadli sme si im na chrbát ako na koňa a ony nás odniesli k Jesenským (úsmev). Mala som vtedy okolo dvoch – troch rokov, brat bol o dva roky starší.

To je spomienka ako z rozprávky. Máte nejakú historku aj s Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý je vašou vzdialenou rodinou?

Môj starý otec Štefan Štefánik bol vzdialeným bratrancom otca Milana Rastislava Štefánika. Vždy, keď sme išli na návštevu k starým rodičom do Brezovej pod Bradlom, zastavili sme sa aj v susedných Košariskách, u evanjelického farára pána Valáška, ktorý žil v rodnom dome Milana Rastislava. Keď som mala okolo pätnásť rokov, mal premiéru český film o Štefánikovi, na ktorý sa prišli pozrieť aj moji starí rodičia. Cestou z kina mi starý otec rozprával, že bol veľkým priateľom s Milanovým otcom a že celý život hrali takú hru (úsmev). Môj starý otec bol bohatý, mal množstvo pozemkov a hospodárstvo, istý čas bol i spoluvlastníkom takzvanej fabriky kože. Naopak, otec Milana mal čo robiť, aby uživil svojich dvanásť detí. V tom čase totiž duchovní nedostávali plat od štátu, ale len od cirkvi – a to podľa počtu veriacich. Košariská síce boli takmer výlučne evanjelické mestečko, ale celkovo tu žilo veľmi málo ľudí. Starý otec teda požičiaval Milanovi a jeho bratom peniaze na štúdiá. Vždy svojmu priateľovi povedal: „Ja viem, že ty si poctivý človek a všetko mi vrátiš, keď budeš mať.“ Pritom dobre vedel, že tie peniaze nebude mať nikdy. Vrátilo sa mu to však v podobe dobrého pocitu, že podporil niečo zmysluplné. „Ja som mal z toho radosť, pán farár mal z toho radosť, takže je všetko v poriadku,“ hovoril mi. Keď na jeseň mleli múku, prvých päť vriec išlo vždy na Košariská. Rovnako to prebiehalo pri zabíjačke.

Váš otec za prvej republiky zastával významné štátne posty,...

Objekt stráži elitná jednotka SS nesúca jeho meno a hoci sa tu trvalo zdržiavajú stovky ľudí, vojakov i civilov, všetci sú dôkladne prelustrovaní. Zvonka sem majú prístup len vybrané osoby a tie sú takisto preverené.

Jednou z nich je 36-ročný plukovník Claus von Stauffenberg, frontový veterán, v súčasnosti náčelník štábu veliteľa rezervnej armády. Prichádza sem aj vo štvrtok 20. júla 1944 krátko pred poludním, na poradu, ktorú zvolal führer.

Od poľného maršala Wilhelma Keitela sa dozvedá, že brífing sa začne o hodinu skôr, než bolo naplánované. Trošku znervóznie, no verí, že svoju misiu aj tak splní.

Tou misiou nie je podanie hlásenia Hitlerovi, ale jeho zabitie. V aktovke má na to pripravené dve nálože. Pod zámienkou, že si musí prezliecť košeľu sa zatvára v jednej z miestností, aby ich pripojil na časový spínač a aktivoval. Nestihne to, podarí sa mu pripraviť iba jednu výbušninu a už ho volajú do rokovacej miestnosti.

Vstupuje tam o 12.35. „Prišiel plukovník Stauffenberg,“ oznamuje Keitel führerovi. Ten na okamih zdvihne zrak od vojenských máp a kývne rukou na znamenie, aby zaujal miesto.  

Je piatok 16. júna 1944. O desiatej predpoludním sa znovu začne v meste ozývať kvílenie sirén.

„Vylihoval som ešte v posteli. Bezstarostne som sa obrátil na druhý bok, keď o niekoľko minút sa zatriasol celý dom. Po strašnej detonácii vyleteli sklá na oblokoch, do izby sa vovalil prach, padali obrazy a omietka. Zotmelo sa. Vyskočil som z postele a v pyžame a bosý utekal do pivnice. Na schodišti boli obyvatelia domu, ale nevnímali sme sa. Všetkých ovládla panika, boli sme presvedčení, že náš dom dostal priamy zásah. Ozývali sa nové detonácie, všetko sa triaslo a pivnička, kde sme sa krčili, ani zďaleka neposkytovala dostačujúcu ochranu. Preto som radšej vybehol na ulicu a splašene hľadal bezpečnejší úkryt. Všade bolo počuť zúfalé výkriky,“ bude o niekoľko desaťročí vo svojich memoároch nazvaných Pierot s puškou spomínať herec František Zvarík.

Pred 80 rokmi padali na Bratislavu bomby. Ani skúsená obrana by taký mohutný nálet neodrazila, hovorí historik

Bratislava prudko a kruto precitá. Toto už nie je falošný poplach, dnes na ňu prvýkrát naozaj padajú bomby. Pokojný slnečný deň sa v okamihu mení na inferno a ľudia sú šokovaní. Vojna bola síce v ich podvedomí aj doteraz prítomná, no zároveň predsa len tak nejako vzdialená. Zrazu je priamo tu a oni jej hrôzu a dôsledky pociťujú na vlastnej koži. 

Lietadlá nepriateľa sa nad územím Slovenska začali objavovať v podstate od zimných mesiacov roku 1943, či už to boli stroje britského kráľovského alebo amerického letectva. Súviselo to s vylodením Spojencov v Taliansku, a teda aj tento priestor začal byť pre nich zaujímavý. Pôsobenie angloamerického letectva začalo naberať na sile v jarných mesiacoch roku 1944 a ľudia si pomaly zvykali na lietadlá na nebi. Predovšetkým na americké stroje, pretože Briti lietali v noci. Môj otec, ktorý mal v tom čase päť rokov, mi neskôr rozprával, aké to bolo napohľad pekné. Pretože americké bombardovacie zväzy za sebou kreslili na oblohe kondenzačné čiary a keďže zväzy mávali aj niekoľko stoviek lietadiel, musel to byť naozaj pôsobivý pohľad. Lietali priemernou rýchlosťou okolo 300 km/h, motory hučali, takže rozhodne ste si ich nemohli nevšimnúť. Čiže obyvateľstvo bolo zvyknuté, že nad Slovenskom prelietavajú cudzie letecké zväzy. Ale myslím si, že si nepripúšťali myšlienku, že by sa bombardovanie mohlo týkať aj nášho územia. Hoci už boli informácie, že boli zasiahnuté nemecké mestá, vo filmových týždenníkoch ukazovali „barbarských britských a amerických letcov, ktorí ničia ríšu“, a ako hrdinsky proti nim „naši“ spojenci bojujú. Keď 16. júna okolo desiatej hodiny ráno zazneli sirény, očakávalo sa, že to bude len ďalší prelet nad Bratislavou.

Hovoríte, že sirény zazneli, takže varovania pred blížiacimi sa lietadlami prichádzali?

Áno, samozrejme, vždy keď boli zachytené blížiace sa nepriateľské lietadlá, zaznievali výstražné sirény. Výstraha prebiehala v dvoch rovinách, jednak fungovala civilná protilietadlová obrana, ktorá riešila otázky výstrah. A armáda, predovšetkým letectvo, disponovalo aj ďalšími informáciami aj od nemeckej hlásnej služby a tam boli rôzne druhy výstrah.

Okolo desiatej teda zaznela výstraha. Čo sa dialo potom?

Ľudia si mali byť vedomí, že je vyhlásený letecký poplach a majú sa skryť do pripravených úkrytov na rôznych miestach Bratislavy. Ale systém protilietadlovej obrany nebol dokonalý, tak ako nikde na svete, a po druhé, mnohí boli už trochu otupení z poplachov, takže sa do tých krytov nešli skryť.

Museli byť asi dosť šokovaní, keď bomby tentoraz začali dopadať.

Určite. Treba však povedať, že úlohou nebolo bombardovať mesto ako také kobercovými náletmi. Lietadlá mali jasnú úlohu útočiť na strategické objekty, v prvom rade na továreň Apollo, ktorá patrila pod nemeckého I.G. Farben a plnila dôležitú úlohu vo vojnovom priemysle. A potom na Zimný prístav, v ktorom boli zakotvené nákladné lode, a most cez Dunaj ako dopravnú spojnicu.

  

...

Necelých 24 hodín po tom, ako vyslovil vetu: „Dobre, zajtra ideme na to!“, ktorou stanovil začiatok invázie na tento deň, čaká hlavný veliteľ spojeneckých síl americký generál Dwight Eisenhower vo svojej kancelárii na prvé správy z Normandie. Práve tam v tejto chvíli smeruje najväčšia invázna armáda v dejinách.

Tvorí ju viac než 156-tisíc mužov, najmä Američanov a Britov, ktorých na druhú stranu Lamanšského prielivu prepravuje 6 939 plavidiel, podporovaných 11 590 lietadlami.

„Upierajú sa na vás oči celého sveta a na každom kroku vás budú sprevádzať nádeje a modlitby ľudí milujúcich slobodu. Vaša úloha nebude ľahká. Nepriateľ je dobre vycvičený, vybavený, zocelený v boji a bude sa tvrdo biť. Vy však naplno dôverujte svojej odvahe, oddanosti povinnosti a zručnosti v boji. Nič iné ako úplné víťazstvo neprijmeme!“ vyprevádzal ich hlavný veliteľ.

Je utorok 6. júna 1944, pol tretej nadránom. V tejto chvíli už má operovať na francúzskom území za nemeckou obrannou líniou 23-tisíc spojeneckých výsadkárov, ktorých úlohou je pred vylodením hlavných síl obsadiť, prípadne zničiť dôležité strategické body.

Eisenhower vie, aká riskantná je nielen ich misia, ale aj celá operácia Overlord, ako znie kódové označenie invázie. A vie aj to, že sa môže rovnako nevydariť ako vydariť. Pochybnosti ho napokon usádzajú za stôl, berie do ruky pero a píše:

„Naše vylodenie v oblasti Cherbourg – Havre zlyhalo. Nepodarilo sa vytvoriť potrebný oporný bod, a preto som vojská stiahol. Moje rozhodnutie o mieste a momente útoku vychádzalo z najlepších dostupných informácií. Pechota, letectvo a námorníctvo urobili všetko, čo zmôže hrdinstvo a oddanosť povinnosti. Ak má na niekoho padnúť vina za neúspech, tak iba a výlučne na mňa.“ 

Ich postup na Rím pravdaže nesťažuje iba zlé počasie. Oveľa väčšou prekážkou je nepriateľ. Nemci síce ustupujú, no na obranných líniách, ktoré si vytvorili, kladú tvrdý odpor.

Palebné pozície si vybudovali v horách lemujúcich postupové trasy, budovy v mestách a dedinách, ktorými protivník musí prejsť, premenili na malé pevnosti, zničili mosty cez vodné toky, nehovoriac o mínach, ktoré položili prakticky všade.

Nemecký ústup je súčasťou plánu, ktorý presadil poľný maršal Albert Kesselring. Vie, že nápor nepriateľa neodrazí, no chce ho maximálne spomaliť, aby mohol vybudovať hlavné obranné postavenie. A to mu vychádza.

Spojeneckým jednotkám trvá dlhých 14 týždňov, kým sa dokážu od Neapola prebojovať k tejto asi 80 kilometrov severne vzdialenej línii. Volá sa Gustavova a prechádza najužším miestom polostrova – od západu, kde rieka Garigliano ústi do Tyrrhenského mora, cez Apeniny na východ, k pobrežiu Jadranu. Kesselring je presvedčený, že práve na nej si nepriateľ vyláme zuby.

Optimizmus však vládne, napriek ťažkému postupu, aj na opačnej strane. „Nemci vykazujú známky oslabenia, prav...

A nielen to. Nemecký odpor je tvrdší, než čakali. Spojeneckému veleniu totiž akosi uniklo, že na mieste ich zoskoku sú dve elitné obrnené divízie Waffen SS. Vedú s nimi nerovný boj – s ľahkými zbraňami proti tankom. Napriek tomu to nevzdávajú a dokonca sa im podarilo obsadiť severný koniec mosta.

Je pondelok 25. septembra 1944. Nie je to niekoľko hodín, už osem dní Briti vzdorujú presile a obkľúčeniu. Sú vyčerpaní, mŕtvych a zranených na ich strane pribúda, munícia a zásoby sa míňajú. A podpora stále nikde.

V kritickej situácii napokon prichádza rozkaz na ústup. Na druhú stranu rieky sa však nepodarí dostať všetkým, mnohí sa ocitajú v rukách nepriateľa.

Jedným z nich je aj Fred Moore. „Nemci nás obkolesili, ich dôstojník zasalutoval a bezchybnou angličtinou povedal: ‚Blahoželám vám, bojovali ste veľmi statočne, ale teraz ste našimi väzňami.‘ Potom nám rozdali cigarety a čokoládu, odviedli nás do nemocnice na ošetrenie a o dva dni neskôr do zajateckého tábora,“ bude ...

Stačí maličkosť, stačí, aby mal väzeň pri sebe hoci len rodinnú fotografiu a okúsi jeho metódy. V lepšom prípade bitku, v horšom previnilec putuje do takzvaného lazaretu – baraku, kde ho zabijú.

Aj v pondelok 2. augusta 1943 takto „poľuje“ a v jednej chvíli sa v jeho rukách ocitajú dvaja mladíci, na ktorých ho upozornil jeden zo špicľov. Pri kontrole u nich Küttner nachádza peniaze a je mu jasné, že niečo chystajú. Začne ich biť a šľahať bičom. Ostatní väzni spozornejú.

„Komplikovalo to náš dlho pripravovaný plán na vzburu a báli sme sa, že pri tej bitke niečo prezradia. Do začiatku akcie totiž zostávala už len asi polhodina,“ bude neskôr spomínať jeden z nich Kalman Teigman.

Väzni si uvedomili, že musia začať ihneď konať. Ozýva sa výstrel, po ktorom Küttner padá na zem.

Skutočne. Na konci januára 1942, po tom, ako sa prvé americké jednotky vylodili v severoírskom Belfaste, prakticky vo všetkých novinách a magazínoch sa objavovala najmä jeho fotografia. Dvadsaťtriročný Milburn H. Henke totiž vystúpil z lode na breh ako prvý.

Hneď ho obkľúčili reportéri a jeho meno i tvár sa stali symbolom vstupu USA do vojny na starom kontinente. Iróniou bolo, že prvý GI, ako amerických vojakov prezývali, ktorý vstúpil na európsku pôdu, aby bojoval proti Nemcom, mal nemecké priezvisko.

Ak je to nutné, tak môžem

Novinári sa pravdaže nad tým pozastavili. Mladík im prezradil, že jeho predkovia sa vysťahovali do Spojených štátov z Nemecka ešte na konci 19. storočia. Usadili sa v Minnesote, kde mali farmu, neskôr sa však jeho rodičia presťahovali z vidieka do neďalekého mesta Hutchinson.

To mal Milburn tri roky a vyrastal rovnako, ako jeho americkí rovesníci. Hrával bejzbal, s otcom chodil na poľovačky a na ryby a keď vychodil školu, začal pracovať v rodinnej reštaurácii Henke‘s Cafe. Napokon v septembri 1940 ako 22-ročný naruk...

Hľadaním názvu vždy strávim obrovské množstvo času. Tu sa mi zdala veľká disproporcia medzi písanými denníkmi a pamäťou chlapov, ktorí v lietadle po prerazení pokrývky mrakov cítili a zažívali mier. Opisovali, aké bolo krásne, keď napríklad pršalo, a oni sa zrazu vynorili na slnku. Súčasne to však bolo vražedné prostredie. Naozaj to teda nie je len o tom fyzickom vznesení sa nad mraky. Je to tiež o stave mysle, ktorý celkom nezodpovedal vojne a nebezpečnosti podniknutej misie.

Jedného z letcov v knihe citujete s tým, že ide o zvláštne spôsoby bojovania, keď oni sú hore a vojna je kdesi pod nimi. Keď sa teda práve nedostanú do boja.

Či už hovoríme o bombardéroch, alebo o stíhačoch, po svojej bojovej misii sa vrátili domov, teda na základňu. Pristáli, dali si jedlo a šli spať. Ale pešiaci dole na zemi zostávali vo vojne stále. Bavíme sa o časoch, keď na východnom fronte umierali desaťtisíce ľudí denne, ale príbehy letcov pôsobia ako symbol viac menovite. Človek spoznáva príbehy na jednotlivých osobách, nie je to anonymná masa mŕtvol na poli, ktorá je strašná zase iným spôsobom. Tu si všetko môžete lepšie predstaviť, pretože ide o konkrétnych jednotlivcov.

Našiel som, že 311. československá bombardovacia peruť vykonala 1 029 bojových letov a z 318 nasadených mužov ich 94 padlo, skoro tretina!

Tá tretina je strašné číslo. Zomrel skoro každý tretí, a to bolo len pri Bomber Command, teda v období od augusta 1940 do apríla 1942. Potom boli preradení ku Coastal Command, pobrežnému leteckému veliteľstvu, ktoré strážilo more a oceány okolo Británie, pretože československá peruť mala také veľké straty, že už ju nemali odkiaľ dopĺňať. Tu urobili ďalších viac ako dvetisíc letov a pribudlo ešte 104 padlých.

Prekvapila vás tá tretina mŕtvych, alebo išlo pri tomto type perutí o bežné straty?

V kontexte ostatných bombardovacích perutí to žiadne prekvapenie nie je. Keď Američania začali bombardovaciu ofenzívu nad Európou a bombardovali za denného svetla, ich straty počas jediného náletu dosahovali desať aj dvanásť percent. Než ich začali sprevádzať mustangy – stíhačky –, mali šialené straty. A keď sa pozriete na začiatok francúzsko-nemeckej vojny na jar 1940, potom britské bombardovacie perute prišli iba počas dvoch dní o osemdesiat percent stavu lietadiel aj posádok. Bol to obrovský mlyn na mäso, do ktorého Čechoslováci vpadli.

V 20. rokoch dokonca v Nemecku vzniklo viacero fantastických projektov, reálne sa uvažovalo o dopravnom lietadle s dvoma trupmi, ktoré by vďaka raketovej sile dokázalo prekonať trasu Berlín – New York za 93 minút!

Už v júni 1928 sa však priekopníkovi aviatiky a pilotovi Fritzovi Stammerovi podarilo uskutočniť naozajstný raketový let. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny, v auguste 1939, obletel letisko Marienehe pri Rostocku historicky prvý experimentálny prúdový stroj typu Heinkel He 178.

Toto lietadlo dokázalo vyvinúť rýchlosť 600 km/h, nemecké špičky neskôr rozhodli o jeho umiestnení, ako dôkazu o technickej nadradenosti „vyvoleného národa“, do berlínskeho leteckého múzea, kde bolo napokon v roku 1943 zničené počas britského náletu.

V tom čase už technický pokrok a výskum reaktívnych pohonných jednotiek dosiahol ďalšie obrovské pokroky. Do konca vojny Nemci navrhli množstvo zaujímavých konštrukčných riešení, niektoré sa dokonca dočkali realizácie, vzletov mnohých prototypov, ale aj sériovej výroby a ostrého nasadenia. Politické i vojenské špičky sa nádejali, že by mohli priebeh vojny otočiť znova v prospech Tretej ríše.

„Iba za štyri mesiace sme stratili tisícku stíhacích pilotov. Radšej by som bral jednu prúdovú 262-ku, než päť klasických stíhačiek Messerschmitt 109,“ vyjadril sa v polovici roka 1944 veliteľ stíhacích síl a slávne letecké eso generál Adolf Galland.

Množstvo víťazstiev

Lastovička sa do histórie zapísala ako vôbec jediné nemecké prúdové lietadlo nasadené počas druhej svetovej vojny vo väčších počtoch. A piloti 262-ky sa tešili pomerne úspešnej bilancii.

Je streda 19. augusta 1942, vody Lamanšského prielivu sú vcelku pokojné, nočná obloha nad ním tiež. Veliteľ námorných síl John Hughes-Hallett a kanadský generálmajor John Hamilton Roberts, ktorý bude riadiť pozemné jednotky, čakajú na palube torpédoborca HMS Calpe na prípadný rozkaz, ktorý by v poslednej chvíli túto akciu zrušil.

Neprichádza, operácia nazvaná Jubilee teda pokračuje podľa plánu a vojaci dostávajú pokyn, aby sa presunuli do vyloďovacích plavidiel.

Lenže krátko pred štvrtou nadránom nastáva problém, keď flotile skríži cestu konvoj nemeckých lodí. Nie je veľký, tvorí ho iba päť pobrežných člnov a tri stíhače ponoriek, presúvajúce sa náhodou práve v tomto čase z Boulogne do Dieppe, no vzájomný boj a delostrelecká paľba neúprosne pretínajú nočné ticho a ožarujú oblohu.

Spojeneckým veliteľom je v tejto chvíli jasné, že krátko pred vylodením strácajú jednu zo svojich výhod, ktorou bol moment prekvapenia. Že sa na mori čosi deje, totiž nemeckým silám zabezpečujúcim obranu pobrežia nemôže uniknúť. Napriek tomu invázne jednotky pokračujú ďalej. Doslova v ústrety peklu.

Kde bojovať skôr?

Viac než dva roky prešli od chvíle, ako sa z pláží a prístavu Dunkerque na severe Francúzska podarilo v poslednej chvíli evakuovať z nemeckého obkľúčenia viac než 300-tisíc spojeneckých vojakov cez Lamanšský prieliv do Británie. Mnohé sa odvtedy zmenilo.

Patrí k nim aj protektorátny štátny minister Karl Hermann Frank. Z Prahy do Berlína neprišiel iba kvôli pohrebu, s Adolfom Hitlerom chce prerokovať ďalšie opatrenia, ktoré majú byť odvetou za atentát. Führer chcel dať pôvodne na výstrahu zatknúť a zastreliť 10-tisíc Čechov, on mu to však vyhovoril.

„Vysvetlil som mu, aká je situácia, čo by podobný krok mohol spôsobiť a požiadal som ho, aby takýto rozkaz nedával a dovolil mi predložiť nové návrhy. Vodca po krátkej pauze povedal, že ho moje argumenty presvedčili,“ bude Frank po vojne vypovedať pred súdom.

Po pohrebnej ceremónii sa stretávajú, štátny minister približuje aktuálnu situáciu a údajne navrhuje, aby odveta bola rázna a zároveň veľmi adresná. Vyšetrovatelia síce stále nevedia, kto konkrétne na Heydricha zaútočil, niektoré stopy však smerujú do obce Lidice neďaleko Prahy. Frank následne Hitlerovi vysvetľuje podrobnosti.

Vražednú mašinériu roztočil nešťastný list

Pred necelým týždňom, 3. júna, odovzdal majiteľ továrne Palaba v Slanom Jaroslav Pála príslušníkom kladnianskeho gestapa list, ktorý našiel v doručenej firemnej pošte. Nebol to úradný list, ale súkromný, adresovaný jednej zo zamestnankýň – Anne Marusczákovej, no jeho obsah sa mu zdal podozrivý.

„Drahá Aničko, promiň, že ti píši tak pozdě, a snad mne pochopíš, neboť víš, že mám mnoho práce a starostí. Co jsem chtěl udělat, tak jsem udělal. Onoho osudného dne jsem spal někde na Čabárně. Jsem zdráv. Na shledanou tento týden a pak se již neuvidíme. Milan,“ stálo v ňom.

Gestapo okamžite zavetrilo stopu. Kto je to ten Milan? Čo myslí pod pojmom „osudný deň“ a čo vlastne chcel urobiť a urobil? Nebude to jeden z atentátnikov? Od tej chvíle udalosti nabrali rýchly spád.

Nie div, že tak Spojené štáty, ako aj Japonské cisárstvo videli v tomto fliačiku pevniny kľúč k nadvláde v Pacifiku. Obzvlášť, keď sa na sklonku roku 1941 ocitli vo vzájomnom vojnovom konflikte, a najmä, keď na ostrove bolo fungujúce letisko s vojenskou základňou, ktoré tam Američania vybudovali rok predtým.

Keď k atolu Midway skoro ráno 4. júna 1942 vzlietla z lodí Akagi, Kaga, Sórjú a Hirjú formácie bojových lietadiel, boli Japonci presvedčení, že vďaka prevahe svojich námorných a vzdušných síl, a tiež momentu prekvapenia, zopakujú triumf, aký dosiahli vlani v decembri na Havaji.

„Nepriateľ o našich lietadlách vôbec nič netuší,“ pochvaľoval si v tej chvíli veliteľ úderného zväzu japonských lietadlových lodí viceadmirál Čuiči Nagumo. Ani netušil, ako veľmi...

Zdeněk Vyskočil a Jaroslav Navrátil, tak sa všade predstavujú, tak to majú uvedené v dokladoch, samozrejme vo falošných. A tak sa predstavujú aj stredoškolskému profesorovi Josefovi Ogounovi, v ktorého byte v pražskej štvrti Dejvice nachádzajú zatiaľ posledné útočisko. Rodina vie, že sú to parašutisti, ktorí do Protektorátu dorazili z Anglicka, no s akým poslaním obaja mladíci prišli, netuší.

Je streda 27. mája 1942. Krátko pred ôsmou ránou opúšťajú Vyskočil (pravým menom Jozef Gabčík) a Navrátil (Jan Kubiš) byt Ogounovcov. Na dohodnutom mieste na Žižkove si ešte vyzdvihnú bicykle, na ktorých pokračujú ďalej.  Asi o hodinu a pol neskôr stoja na križovatke ulíc Kirchmayerova a V Holešovičkách, vo štvrti Libeň. Snažia sa nevzbudzovať pozornosť, a tak stoja osve, niekoľko metrov od seba.

V okolí vládne bežný ruch, sem-tam prejde okolo nejaké auto, či električka. V jednej z nich cestuje v tom čase aj Marie Knorová. „Videla som tých chlapcov, ako tam stoja. Myslela som si, že tiež možno čakajú na električku,“ bude spomínať o dve desaťročia neskôr v rozhovore pre rozhlas. V tejto chvíli ešte netuší, že sa stane svedkyňou činu, ktorý sa zapíše do dejín.

Gabčík s Kubišom však nečakajú na električku, ako si myslí. Čakajú na muža, ktorého majú zabiť a nie je ním nik iný, než Reinhard Heydrich, zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, v nacistickej hierarchii jeden za najvyššie postavených pohlavárov Tretej ríše. Vedia, že touto cestou každé ráno prechádza zo svojho sídla v Panenských Břežanoch na Pražský hrad. A práve križovatku, ktorej súčasťou je ostrá zákruta, si zvolili ako miesto pre svoj útok.

Ručičky hodín ukazujú 10:35, keď sa konečne z Kirchmayerovej ulice priblíži čierny kabriolet Mercedes-Benz 320. Heydrich sedí vpredu, na sedadle spolujazdca. V ostrej zákrute, kde atentátnici čakajú, musí vodič spomaliť. Akonáhle to urobí, Jozef Gabčík, stojaci na chodníku, odhadzuje plášť, ktorý ma po celý čas prehodený cez rameno. Zakrýval samopal, ktorý drží v ruke a ním okamžite zamieri na auto...

Nezlyhal strelec, ale zbraň

Hoci sa atentát na Reinharda Heydricha stal za 80 rokov témou viacerých filmových či literárnych spracovaní a bol v nich neraz až do posledných detailov stvárnený a opísaný, ako útok v skutočnosti prebehol, dodnes presne nik nevie.

Najčastejšia verzia vyz...

Otvorilo sa nové bojisko, tichomorské, a Spojené štáty napadnuté japonským agresorom začali pripravovať odvetnú akciu. Takú, ktorá by vošla do dejín, náročnú, zásadnú, no zároveň i akciu s neistým koncom a pochybnou šancou na úspech.

Jej plánovania sa zhostil v súlade s rozkazmi nadriadených muž nanajvýš skúsený – podplukovník James H. „Jimmy“ Doolittle, bývalý pretekársky pilot, držiteľ doktorátu v odbore aeronautika, priekopník lietania v extrémne sťažených podmienkach a výlučne pomocou prístrojov.

Práce prebiehali v čase, keď ešte japonská vojnová mašinéria žala úspechy a postupovala. Naopak, morálka amerického, značne frustrovaného obyvateľstva, bola, mierne povedané, neuspokojivá.

Hrdina Mitchell

Napokon sa 1. apríla 1942 ukončili prípravy dejinnej misie a na palubu lietadlovej lode USS Hornet technický personál umiestnil šestnásť upravených stredných bombardérov typu B-25B Mitchell.

Bombardéry zostávali na povrchu plavidla umiestnené počas celej dlhej plavby z kalifornskej Alamedy, mimochodom Doolittlovho rodiska, smerom na západ. Ich krídla sa totiž nedali zložiť, a tak B-25-ky odolávali nevhodným poveternostným podmienkam, najmä vysokej vlhkosti.

Pomerne rozmerné B-25-ky museli byť počas plavby odstavené tesne vedľa seba, ich krídla sa totiž nedali zložiť.

Wikimedia Commons

USS Hornet ukrajovala námorné míle v sprievode torpédoborcov, krížnikov i ďalšej lietadlovej lode – USS Enterprise. O týždeň neskôr sa začala jedna z najvýznamnejších operácií celej vojny.

Pôvodne Doolittle naplánoval spustenie náletu na Japonsko na 19. apríl 1942, neskôr plány mierne zmenil.

„Ak všetko pôjde podľa plánu, zajtra popoludní odletím, aby som nad Tokio priletel za súmraku. Zhodím aj zápalné bomby a vy sa budete následne orientovať podľa ohňov,“ vysvetľoval 17. apríla svojim mužom.

Avšak nasledujúce ráno výkvet americkej „maríny“ objavili hliadkujúci japonskí námorníci a okamžite poslali domov varovanie. Hoci Američania nepriateľský čln potopili a väčšinu členov posádky zajali, moment prekvapenia sa vytratil...

Bolo treba rýchlo konať, už nečakať! A to i za cenu hroziacich problémov, pretože americké lode sa stále nachádzali približne 300 kilometrov od plánovaného miesta štartu bombardérov.

Na palube obrovs...

Mrazivo exaktná správa bola preňho do konca života srdcelomnou pripomienkou chvíle, keď naposledy videl svoje dve sestry. Adela a Marta sa dostali na zoznam prvej skupiny žien, ktoré boli z bratislavskej Patrónky deportované do vyhladzovacích táborov.

„Bol to strašný pocit odprevádzať ich do dobytčiaku. Tlačili sa tam desiatky žien a k dispozícii mali len dve vedrá: jedno na vodu a druhé na výkaly.“ Spomenutý zoznam vypracovali gardisti a ide o precízny súčet vecí, ktoré dievčatám zhabali. Brali všetko: pudrenky, zapaľovače, aspirín...

​„Či sa to stane, neviem...“

Do prvého transportu naložili mladé ženy z rôznych okresov východného Slovenska. Vypravený bol 20.20 a okolo štvrtej nadránom nasledujúceho dňa opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. Ani najstrašidelnejšie fantázie dievčat či ich zúfalých príbuzných sa nevyrovnali tomu, čo nastalo popoludní, keď sa zoradili na rampe v koncen...

Po Mníchovskej dohode v roku 1938, po následnom rozpade Československa a vzniku slovenského štátu sa začalo na Slovensku s výrazným obmedzovaním práv židovského obyvateľstva. Vzorom pre predstaviteľov slovenského ľudáckeho režimu bolo v tomto nacistické Nemecko.

Vládni činitelia slovenského štátu považovali v súvislosti s tým za kľúčové zbavenie Židov ich majetku. Židia boli o majetok pripravovaní takzvanými arizáciami a likvidáciami.

Pri arizáciách išlo o vyvlastnenie a prevod majetku Židov na Nežidov, dobovo nazývaných árijcov. Človek, ktorý arizoval židovský podnik, sa nazýval arizátor. Likvidácia podniku zasa spočívala v zaistení hnuteľného majetku pôvodného židovského majiteľa, jeho súpise, ocenení a speňažení v tzv. likvidačnej hodnote. Pôvodného vlastníka pri likvidácii zbavili podniku i možnosti podnikať bez kompenzácie.

Téma

​Likvidácie niekedy vykonával úradne poverený likvidátor, ktorý za svoju činnosť získaval odmenu. Legislatívne boli arizácie a likvidácie židovského majetku upravované v rokoch 1939 a 1940. Arizačný a likvidačný proces potom vyvrcholil v rokoch 1941 a 1942, teda presne pred osemdesiatimi rokmi.

Malo to byť fifty fifty

Hoci dnes žije na Slovensku približne len päťtisíc obyvateľov hlásiacich sa k nemeckej národnosti, ešte v čase druhej svetovej vojny na našom území žilo okolo 150-tisíc Nemcov. Títo karpatskí Nemci prišli na územie Slovenska už v stredoveku a v priebehu storočí sa stali jeho neoddeliteľnou súčasťou. Po celý te...

Toto zhromaždenie však nie je určené na podporu zadržaných a už vôbec nežiada o ich prepustenie. Práve naopak.

„Študentský i akademický zbor dal veľmi pôsobivým, ba priam dojemným spôsobom najavo, ako konaním týchto zradcov pohŕda. Zároveň vyjadril svoju neotrasiteľnú lojalitu vodcovi a nemeckému ľudu i odhodlanie ďalej bojovať a víťaziť,“ napíše v hlásení z akcie pre ríšske orgány rektor univerzity, SS-Oberführer Walther Wüst.

Nie je to však on, kto na ceremónii zožína najväčšie ovácie. Tie si užíva univerzitný zriadenec a vrátnik Jakob Schmid. Práve on spomínaných študentov, súrodencov Schollovcov, zadržal a strážil až do príchodu gestapa.

„To, čoho sa dopustili, je neprípustné. Naši vojaci nasadzujú svoje životy za Nemecko a takíto ich zákerne bodajú do chrbta,“ vyhlasuje, stojac pyšne so vztýčenou pravicou pred auditóriom, presvedčený, že vykonal záslužný čin.

Hans a Sophie Schollovci o zhromaždení, ktoré ich konanie verejne odsúdilo, nevedia. A ani sa o ňom nedozvedia. V celách neďalekej väznice Stadelheim totiž práve čakajú, kedy ich odvedú pod gilotínu.

Áno, pod gilotínu. Za rozširovanie letákov, v ktorých poukazovali na zločiny Hitlerovho režimu, im súd vymeral najvyšší trest. Možno si vo svojich posledných chvíľach kladú otázku, či ich snaha vôbec padla na úrodnú pôdu a či aspoň trochu otvorili Nemcom oči. Tak, ako sa pred časom otvorili aj im.

Lebo ste nás obmedzovali...

Píše sa rok 1933. Na konci januára sa v Nemecku dostáva k moci Adolf Hitler a začína krajinu meniť podľa svojich predstáv. Prináša to so sebou koniec parlamentarizmu a zákaz činnosti politických strán s výnimkou vládnucej NSDAP, zavádza sa systém absolútnej vlády štátu na čele s vodcom, vznikajú koncentračné tábory, v ktorých končia nielen odporcovia režimu, ale aj ľudia, čo sú preň, v zmysle prísnej rasovej politiky, „nežiaduci“. Národný socializmus sa stáva štátnou ideológiou a mnohí Nemci sa s ním stotožňujú.

Aj 15-ročný Hans Scholl a jeho o tri roky mladšia sestra Sophie sa spolu s ďalšími tromi súrodencami dobrovoľne, ba dokonca s nadšením, prihlasujú do organizácie Hitlerjugend.

Členovia nemeckej odbojovej skupiny Biela ruža Hans Scholl (vľavo), jeho sestra Sophie a Christoph Probst na snímke z roku 1942. Profimedia

​„Neverte mu, Hitler nemecký národ iba zneužíva a raz ho privedie do záhuby,“ varuje ich liberálne založený otec Robert. Sprvu síce zbytočne, no časom jeho deti samy prichádzajú na to, že systém a ideológia, ktoré ich život ohraničujú prísnymi mantinelmi, nie sú tým, po čom by túžili.

Chcú viac voľnosti, prekážajú im rôzne zákazy, na ktoré neustále narážajú, radi by, okrem iného, čítali knihy, počúvali a spievali piesne, ktoré sa im páčia, a nie iba tie, ktoré režim povolí.

Takpovediac poslednou kvapkou, ktorá naplní pohár ich znechuten...

Dosiahol tak to, po čom dávno túžil – postavil sa na čelo národa ako jeho vodca. Lenže národ o to nestál.

Od ľavice ku krajnej pravici

Bývalý armádny dôstojník sa začal v nórskej politike angažovať ešte na sklonku dvadsiatych rokov. V tom čase uňho došlo k radikálnemu názorovému obratu. Kým dovtedy sympatizoval s ľavicou (chcel dokonca vstúpiť do komunistickej strany), zrazu sa začal verejne prezentovať ultrapravicovými postojmi.

Pod túto zmenu sa podľa viacerých názorov podpísala jeho osobná skúsenosť so stalinským režimom. V Sovietskom zväze totiž Vidkun Quisling pôsobil niekoľko rokov ako humanitárny pracovník v službách Červeného kríža a Spoločnosti národov i ako diplomat.

Po návrate do Nórska začal publikovať. Vo svojich článkoch a knihách rozvádzal teórie o nadradenosti nordickej rasy a o zaostalosti Slovanov, o úlohe Židov počas ruskej boľševickej revolúcie či o nutnosti zaviesť v Nórsku prísnu rasovú politiku.

​Do popredia sa Quisling dostával vďaka podpore Frederika Prytza, podnikateľa a diplomata, s ktorým sa zoznámil ešte v Rusku a ktorý mal vo vysokých politických kruhoch vplyvných priateľov. Práve jemu vďačil aj za to, že sa v máji 1931 stal ministrom obrany.

Vo funkcii vydržal necelé dva roky a jeho pôsobenie sprevádzalo niekoľko škandálov. Opúšťal ju krátko po tom, ako sa v Nemecku chopil moci Hitler, a práve ten sa preňho stal novou inšpiráciou.

Nórov neoslovil, nacistov áno

V máji 1933 zakladá Vidkun Quisling hnutie Nasjonal Samling (Národné zjednotenie), ktoré sa malo p...

Zaužívané tvrdenie, že práve na konferencii vo Wannsee padlo rozhodnutie o vyvraždení židovského obyvateľstva, nie je správne. Jednak preto, že medzi jej 15 účastníkmi nebol Adolf Hitler, a tí, ktorí sa na rokovaní zúčastnili, nemali také postavenie, aby mohli o genocíde rozhodnúť. No a po druhé, k hromadnému zabíjaniu Židov dochádzalo totiž už predtým.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom v júni 1941 išli napríklad v pätách armády špeciálne komandá SS (Einsatzgruppen), ktorých príslušníci vraždili na obsadenom území politických komisárov, komunistov a najmä Židov.

Vila vo Wannsee, v ktorej sa v januári 1942 členovia nacistickej administratívy radili o organizačných opatrenia v súvislosti s takzvaným konečným riešením židovskej otázky. Wikimedia Commons

​K jednému z najznámejších prípadov došlo v rokline Babij Jar neďaleko Kyjeva, kde v septembri 1941 postrieľali v priebehu dvoch dní takmer 34-tisíc ľudí. Popravy židovského obyvateľstva prebiehali takisto na území Poľska či Srbska a masovo sa už zabíjalo aj v koncentračných táboroch.

Ako po vojne pred súdom priznal bývalý veliteľ tábora Auschwitz I. Rudolf Höss, „hromadné exekúcie pomocou jedovatých plynov sa začali v roku 1941“. Vyrastali tiež budúce vyhladzovacie tábory Chelmno či Belzec.

O čom teda nacisti vo Wannsee rokovali? Jednoducho povedané, o organizácii a praktickej realizácii genocídy. Išlo o jediný bod programu konferencie a zodpovedalo tomu aj zloženie jej účastníkov. Boli medzi nimi tajomníci vybraných ministerstiev, šéfovia nacistickej ad...

Obaja ma fascinujú tým, akí boli inteligentní, aké veľké množstvo jazykov zvládali, aký obrovský prehľad o politike alebo filozofii mali. Jan Kefer potom navyše svojou obrovskou usilovnosťou a činorodosťou a aj tým, že chcel pomocou mágie Hitlera skutočne zničiť či oslabiť. Aj keď taký čin dnes môžeme vnímať akokoľvek, on tomu veril a páči sa mi, že sa nacizmu ani trochu nezľakol. Smíchovský je fascinujúci zase tým, že je úplne nepreniknuteľný. Koluje o ňom obrovské množstvo protichodných informácií a nájsť pravdu je v podstate nemožné. Túžil po uznaní, hľadal svoje miesto v živote a bojoval aj s vnútornými démonmi, takže to bol človek veľmi rozporuplný. Obaja boli naozaj mimoriadne nadaní, ibaže Smíchovský zameral svoj talent zlým smerom.

On si asi myslel, že dobrým, napokon prežil o dekádu dlhšie ako Kefer.

Smíchovský bol prefíkaný. Snažil sa zapáčiť tak nacistom, ako aj komunistom. Hlavne udávaním. Po oslobodení mu bolo síce preukázané, že počas vojny udal jediného človeka, Rudolfa Mandého (český dirigent a hudobný skladateľ, pozn. red.), ale tých ľudí bolo asi oveľa viac. A navyše svedectvom po vojne pomohol priviesť do väzenia či na šibenicu desiatky ľudí. Sám tvrdil, že 48. Tvrdil tiež, že svedčil na viac ako štyristo mimoriadnych ľudových súdoch, kde sa riešilo konanie mnohých Čechov počas vojny, čo je naozaj nadsadené číslo. Verím však, že aj tam udával, ako mohol. Využívali ho a on sa využívať nechal. Bol možno rád, že dostal „len“ doživotie, pretože mu hrozil aj trest smrti. Nebolo mu totiž preukázané udanie ľudí, ktorí v dôsledku jeho kolaborácie zomreli. A spomínaný Mandé koncentračný tábor prežil.

Koncentrák, naopak, neprežil Jan Kefer, ktorý sa preslávil magickými, no márnymi útokmi proti nacistom. Bol veľmi inteligentný a počas vojny tým riskoval život. Ako mohol mágii až tak veriť?

To nedokážem vysvetliť, pre mňa je to tiež ťažko uveriteľné. V každom prípade jej veril úplne. Inak by počas vojny nerobil magické útoky na Hitlera. Bol presvedčený, že by to mohlo vyjsť. Mne sa na tom páči, že chcel bojovať tým, čo podľa svojej mienky vedel najlepšie. Niekto vezme pištoľ, niekto zaútočí pomocou mágie. A nakoniec ho to život aj stálo.

Téma

​Ako vyzerali tie magické operácie?

To sa presne nevie, pretože svedkovia už nežijú. Existovali aj písomné dokumenty, ktoré však boli buď zničené, alebo sa časom stratili. Zmienky v Keferových spisoch a prednáškach však nájdete. Tie operácie boli prinajmenšom štyri a každá bola zameraná na niečo trochu iné. Jedna sa týkala pomoci Juhoslávii, pretože jeden zo zadávateľov obradu mal v obľube juhoslovanského princa Pavla. Išlo azda o to, aby nastal v nepriateľskej armáde chaos a dezorientácia. Nič sa, bohužiaľ, nestalo.

Zadávatelia niečo platili?

Áno, tie obrady boli nákladné. Okrem skrytého miesta potrebovali najrôznejšie posvätné propriety ako meč, kalich, zrkadlo, amulety a podobne. Museli to byť špeciálne predmety, ktoré nešlo zohnať len tak. Pri akcii proti okultistom bolo výslovne vymenované, čo im majú zhabať, napríklad kyvadielka alebo magické knihy – grimoáre. Niečo z toho je teraz vystavené v Národnom múzeu, kde má Jan Kefer ako bývalý zamestnanec vitrínu.

Čítal som niečo o útoku z brdských lesov.

Áno, odtiaľ viedli mágovia svoj prvý útok na Hitlerovho astrálneho dvojníka, na ktorého bolo podľa nich možné zaútočiť mágiou. A keď by sa astrálny dvojník zrútil pod ťarchou magického rituálu, malo sa to dotknúť aj Hitlerovej telesnej schránky. Tiež sa nič nestalo. Aj keď sa v jednej knihe tvrdilo, že Hitlerovi mal spadnúť na hlavu kvetináč.

Však mal tiež celú armádu Himmlerových mágov, ktorí ho „chránili“. Napríklad starého šarlatána a podvodníka Karla Máriu Wiliguta.

To mal. Tvrdilo sa, že sa útok nepodaril, pretože došlo k spätnému odrazu, ktorý zasiahol Kefera ako evokatéra. Onedlho skončil v koncentračnom tábore (Flossenbürg, pozn. red.), kde aj zomrel. Verilo sa, že práve jeho dodnes tiež nie úplne objasnená smrť bola spôsobená oným odrazom.

Nestáli nacisti o Jana Kefera ako popredného mága?

Jeho syn Reginald Kefer, s ktorým som hovorila, je presvedčený o tom, že nacisti sa snažili jeho otca po zatknutí získať na svoju stranu. On to ako vlastenec opakovane odmietal. Nielenže neustále vypočúvali jeho, ale na výsluchy musela chodiť aj jeho manželka a päťročný syn. Nacisti sa snažili presvedčiť Dagmar Keferovú, aby svojho muža zlomila, a vyhrážali sa, že ich syna dajú na prevýchovu do Nemecka. Pani Keferová tým bola psychicky veľmi vyčerpaná a v 26 rokoch zomrela. Iba rok po svojom mužovi.

Dvaja protektorátni...

Zabíjali bez rozdielu veku či pohlavia. Mužov aj ženy, starých i mladých, deti, ba dokonca aj dojčatá. Všetci, ktorí tam vtedy prišli o život však mali jedno spoločné – židovský pôvod.

So systematickým vyvražďovaním európskych Židov začalo nacistické Nemecko už v júni 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu. Na tento účel boli vytvorené špeciálne jednotky Einsatzgruppen. Ich príslušníci na okupovaných územiach terorizovali civilné obyvateľstvo, vraždili politických odporcov, najmä komunistov, i ďalšie nežiaduce osoby, no predovšetkým Židov.

Mementom tejto kapitoly holokaustu sa stal práve masaker na mieste zvanom Babij Jar v blízkosti ukrajinskej metropoly (dnes už je jej súčasťou), ktorý bol výnimočný nielen rozsahom, ale aj brutalitou a rýchlosťou. Vrahovia si dokonca cynicky pochvaľovali, že všetko prebehlo hladko.

V Kyjeve žilo v tom čase asi 150-tisíc Židov. Časť z nich sa tesne pred okupáciou stihla zachrániť evakuáciou na východ alebo vstupom do jednotiek Červenej armády, nepatrný zlomok ďalších ukryli ich ukrajinskí susedia.

Desať dní po príchode nacistov sa na plagátoch po meste i v novinách objavila vyhláška. „Všetci Židia z mesta Kyjeva a jeho okolia sú povinní dostaviť sa v pondelok 29. septembra 1941 do ôsmej hodiny ráno na roh ulíc Meľnikova a Dokterivská (k cintorínu). Prinesú si so sebou dokumenty, peniaze a cennosti, ďalej teplé oblečenie a spodnú bielizeň. Kto z Židov neuposlúchne tento rozkaz a bude pristihnutý na inom mieste, bude zastrelený,“ písalo sa v nej.

Vyhláška, na základe ktorej sa museli 29. septembra 1941 kyjevskí Židia zhromaždiť na určenom mieste. Tam im oznámili, že budú presídlení, nacisti ich však odviedli za mesto a povraždili. Wikimedia Commons

​Keď sa v stanovený deň kyjevskí Židia zhromaždili na určenom mieste, príslušníci okupačných jednotiek a ukrajinskí milicionári im oznámili, že budú presídlení. V dlhom zástupe, sprevádzaní ozbrojenými vojakmi, zamierili krátko nato smerom von z mesta. Nešlo však o presídlenie, na konci cesty, len kúsok za mestom, čakala tisícky nič netušiacich ľudí smrť.

Pri 150 metrov dlhej, 30 metrov širokej a 15 metrov hlbokej rokline zvanej Babij Jar nabrali udalosti spád. Ľudia sa museli povyzliekať, odovzdať všetky cennosti a nacisti ich za neustáleho bitia postupne naháňali na okraj priehlbiny, kde ich strieľali. Bezvládne telá zavraždených padali dolu. Ďalší boli zase prinútení, aby si v rokline ľahli na telá mŕtvych a nacisti ich jedného po druhom strieľali do zátylku.

„Nahých ľudí zoradili do zástupov po dvoch či troch a odvádzali ich za pieskový násyp. Počuli sme výstrely a tí ľudia už sa späť nevracali. Mnohí v priebehu pár sekúnd z tej hrôzy zošediveli, matky prichádzali o rozum, keď im nacisti vytrhávali z náručia nemluvniatka a hádzali ich za násyp,“ opisovala neskôr pred súdom desivé scény kyjevská herečka Dina Proničevová, jedna z mála očitých svedkov masakry, ktorej sa podarilo akoby zázrakom prežiť.

V rokline Babij Jar nacisti v priebehu necelých dvoch dní zastrelili 33 771 Židov. waralbum.ru

​Zabíjanie pokračovalo až do večera a celý nasledujúci deň. Trvalo dovedna 36 hodín, čo znamená, že priemerne tam nacisti zavraždili každú minútu 15 ľudí. Nad miestom po celý čas krúžilo lietadlo, aby zvuk jeho motorov prehlušil streľbu. Niektorí z príslušníkov vražedných kománd však museli údajne bojovať s psychickými problémami, najmä kvôli zabíjaniu žien, starých ľudí a detí. Ich velitelia s takouto možnosťou ale evidentne počítali a v rámci proviantu dostávali muži aj prídel pálenky.

A kto vlastne v Babom Jare strieľal? Presnú odpoveď dávajú nemecké hlásenia, ktoré z okupovaného územia pravidelne odchádzali do Berlína. „V spolupráci s veliteľstvom skupiny a dvoma komandami Policajného pluku Juh vykonalo Sonderkommando 4A, pridelené k Einsatzgruppe C, v dňoch 29. a 30. septembra 1941 akciu, pri ktorej bolo popravených 33 771 Židov. Samotná akcia prebehla hladko. Nedošlo k žiadnym incidentom. Vykonané opatrenia schválil aj Wehrmacht,“ písalo sa okrem iného v správe číslo 106 zo 7. októbra 1941.

Popravy v rokline Babij Jar však pokračovali aj po tejto „akcii“. A to takmer dva roky. Obeťami boli okrem Židov napríklad tiež zajatí sovietski vojaci, Rómovia či pacienti z psychiatrických liečební. Neďaleko miesta masových popráv, v kyjevskej štvrti Syrec, zriadili okupanti aj tábor smrti. Jeho preživší väzni po vojne tvrdili, že nacisti spálili 150-tisíc až 180-tisíc tiel vykopaných z rokliny, keď sa pri odchode z Kyjeva v roku 1943 snažili svoje zločiny zahladiť.

Esesáci, prehrabávajúci sa vo veciach po zavraždených v Babom Jare v septembri 1941. waralbum.ru

​Organizátorov masakru postavili po roku 1945 ako vojnových zločincov pred súd. Dvaja dostali trest smrti – Friedricha Jeckelna, bývalého veliteľa policajnej jednotky SS, popravili v roku 1946 verejne v Rige a exveliteľa Sonderkommanda 4A Paula Blobela v júni 1951 vo väznici v Landsbergu.

Ďalší dvaja trestu unikli. Vojenský veliteľ Kyjeva počas okupácie Kurt Eberhard spáchal v septembri 1947 ešte pred vynesením rozsudku v cele samovraždu a Otto Rasch, niekdajší náčelník Einsatzgruppe C, bol v roku 1948 počas procesu kvôli chorobe z väzby prepustený a o niekoľko mesiacov zomrel.

Je sobota 27. septembra 1941 popoludní, keď Eliáš prichádza do Černínskeho paláca. Vo Frankovej kancelárii ho však namiesto štátneho tajomníka čakajú príslušníci gestapa. Ministerského predsedu zatýkajú a okamžite odvážajú na výsluch.

To je však iba začiatok. Krátko pred desiatou večer sa obyvatelia protektorátu z rozhlasového vysielania dozvedajú, že na území Čiech a Moravy je počnúc nasledujúcim dňom vyhlásený výnimočný stav.

Meno muža, ktorý vydal príkaz na zatknutie premiéra a vyhlásil stanné právo, v tejto chvíli prevažnej väčšine obyvateľov protektorátu nič nehovorí. Už onedlho sa však pre nich stane synonymom najtvrdšieho teroru.

Volá sa Reinhard Heydrich a práve dnes ráno priletel do Prahy, aby sa ujal funkcie zastupujúceho ríšskeho protektora.

Muž so železným srdcom

Adolf Hitler o ňom bude o niekoľko mesiacov hovoriť ako o „mužovi so železným srdcom“. Hoci to vysloví ako kompliment, pôjde zároveň o výstižnú charakteristiku. Heydrich mal skutočne chladné srdce a bol to človek bez štipky citu.

„Bol rodeným intrigánom s neuveriteľne presným zmyslom pre morálne, ľudské, profesionálne a politické slabosti ostatných. Jeho ambície siahali veľmi vysoko a mimoriadna inteligencia sa uňho snúbila s neutíchajúcim pozorovacím inštinktom šelmy. Akoby musel svorke rozzúrených vlkov neustále dokazovať, že práve on je ten najsilnejší,“ vyjadrí sa o ňom v budúcnosti jeho blízky spolupracovník z ríšskych bezpečnostných zložiek Walter Schellenberg.

Práve vďaka spomínaným vlastnostiam to Heydrich dotiahol v nacistickej hierarchii za krátky čas veľmi vysoko. Keď v septembri 1941 nastúpil ako Hitlerov miestodržiteľ do Prahy, mal 37 rokov, hodnosť SS-Obergruppenführera a generála polície, bol šéfom Bezpečnostnej služby i Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a dokonca aj prezidentom Interpolu.

Snaživý outsider

Pôvodne však chcel byť námorným dôstojníkom. Mal osemnásť, keď odišiel do Kielu a prihlásil sa do služby ako kadet. Zažíval tam však podobné ústrky ako v rodnom Halle, kde čelil posmeškom pre svoj vysoký hlas (vrstovníci ho prezývali Ziege, čiže koza), vyziabnutú postavu, či narážkam na údajný židovský pôvod.

Stal sa z neho samotár a konfrontáciám sa vyhýbal. Komplex menejcennosti, ktorým trpel, i problémy v kolektíve si kompenzoval tým, že sa usiloval bezchybne plniť všetky povinnosti a svedomito študovať. Prinieslo to ovocie a po šiestich rokoch štúdia bol ako nadporučík ...

Zatiaľ neúspešne. Červená armáda ani na začiatku septembra 1941 nedokáže protivníkovi čeliť, prevažne ustupuje a jej vojaci končia po tisíckach v nepriateľskom zajatí. Nemci sú už hlboko vo vnútrozemí, dobyli Minsk, Smolensk, Dnepropetrovsk a ďalšie mestá, neodvratný sa zdá byť pád Kyjeva, okupačné sily postupujú k Moskve. A nezadržateľne sa blížia aj k Leningradu, kde Jelena žije.

„Až do včerajška nepadla na mesto ani jedna bomba, nebol zničený jediný dom, neboli žiadne obete. Dnes už máme zničený dom, máme bomby a prvé obete. Netvory sú tí fašisti, nenávidím ich. Čo chcú urobiť s naším mestom? Dnes na nás pálilo jedno delo. Čo ak ich bude dvadsať, na čo sa zmení naše mesto? A prežijeme vôbec? Aká hrôza, zima sa blíži. Aká bude táto zima? Ak Nemci prerazia do Leningradu a boje budú pokračovať v uliciach, utečiem, nezostanem tu,“ píše si 5. septembra 1941 do svojho denníka 16-ročná dievčina. Už o tri dni sa jej obavy začnú napĺňať.

Dobyť a zničiť!
Leningrad (v minulosti i dnes Petrohrad; po vodcovi boľševickej revolúcie nieslo mesto názov v rokoch 1924 až 1991) bol po rozpútaní vojny na východe jedným z hlavných cieľov nemeckého útoku. Dôvodov bolo viac a prím hrali, pravdaže, tie strategické.

Mesto, ležiace na severozápade krajiny, slúžilo ako domovská základňa baltskej flotily a zároveň išlo o dôležité priemyselné centrum. Práve v Leningrade bola sústredná nielen výroba ocele, ale napríklad aj veľká časť strojárskeho či elektrotechnického priemyslu a sídlil tam aj najväčší gumárenský závod. Dobytie mesta by tak výrazne oslabilo sovietsku zbrojnú výrobu.

No a v neposlednom rade by malo aj symbolický a ideologický význam. Niekdajšia metropola cárskeho Ruska bola totiž druhým najväčším mestom krajiny a v novembri 1917 sa do dejín zapísala ako kolíska boľševickej revolúcie. Hitler preto Leningradom doslova opovrhoval a chcel ho, rovnako ako Moskvu, zničiť a zrovnať so zemou. „Führer...

Na jar 1944 boli šokovaní Parížania aj nemeckí vojaci, ktorí v tom čase francúzsku metropolu okupovali. Nad ich hlavami sa zjavili dve stíhačky, nemecký Messerschmitt Bf 109 a v tesnom závese za ním americký P-51 Mustang , ktorý po ňom pálil, hoci sám už mal trup prevŕtaný niekoľkými strelami.

Pozemné nemecké jednotky umiestnené v Paríži po Američanovi pálili, ako sa len dalo. A prenasledovaný Nemec sa rozhodol striasť ho riskantným manévrom – namieril si to priamo medzi rozkročené nohy spodného poschodia Eiffelovej veže...

Bol som stále za ním!

„Myslel si, že ja sa ju pokúsim obletieť a on tak získa čas mi zmiznúť,“ spomínal neskôr pri stretnutiach s novinármi americký pilot William Overstreet. „Pomýlil sa. Letel som stále za ním, aj pod Eiffelovku. A keď potom li...

Keď Adolf Hitler pakt jednostranne porušil a zaútočil na Sovietsky zväz, šokovaný bol tentoraz najmä Josif Stalin. Toho náhly útok zdevastoval. Bola však invázia bleskom z jasného neba?

Od útoku na Sovietsky zväz sa druhá svetová vojna zmenila. Jej rozmery sa nafúkli do gigantických rozmerov a jej vedenie sa stalo nebývalo krutejším a krvavejším. Od operácie Barbarossa sa z vojny vytratili aj posledné zvyšky ľudskosti. Masové popravy zajatcov a vyhladzovanie civilného obyvateľstva boli bežnou praxou. Nemilosrdnosť a krutosť, s akou sa nemeckí vojaci správali k sovietskym vojakom a obyvateľom, nemala v Európe obdoby.

Koniec koncov, presne takú vojnu chcel samotný Adolf Hitler. „Vojna proti Rusku sa nemôže viesť rytierskymi spôsobmi. Bude to boj ideológií a rás. Bude sa musieť viesť s bezprecedentnou, nemilosrdnou a neutíchajúcou krutosťou,“ vyhlásil 30. marca 1940 na tajnom stretnutí s vyššími dôstojníkmi.

Hitler pôvodne plánoval vyrovnať sa najprv so Západom. Pomaly však rástla jeho paranoja zo Stalina a útok na Sovietsky zväz sa postupne stával väčšou prioritou aj za cenu riskovania vojny na dvoch frontoch – ako sa neskôr ukázalo, invázia bola najväčšou chybou führera a znamenala začiatok jeho konca. Napokon, nebol prvým vojvodcom, ktorému sa Moskva stala osudnou.

Wikimedia Commons

​

​Neveriaci Stalin a koniec paktu dvoch totalít
Správy o pripravovanom útoku sa hromadili už celé mesiace pred jeho iniciáciou. Nemecké prieskumné lietadlá mapovali sovietske pohraničie, no Stalin na ne zakázal útočiť. Kremeľ varovalo mnoho vlastných aj západných agentov, Stalin im však odmietal uveriť. Pár dní pred operáciou prichádzali varovania z každej strany – od rozviedčikov, diplomatov aj prebehlíkov.

Vo večerných hodinách 21. júna 1941 v deň letného slnovratu – najkratšej noci v roku – zatelefonoval generál Maxim Purkajev náčelníkovi sovietskeho generálneho štábu Georgijovi Žukovovi a informoval ho, že istý nemecký seržant-major sa vzdal sovietskym pohraničným jednotkám, aby ich varoval. Podľa jeho slov boli nemecké jednotky na bojových pozíciách a ráno malo na Sovietsky zväz zaútočiť 150 divízií.

Nemeckým dezertérom bol Alfred Liskof, presvedčený komunista. Preplával rieku Bug, aby Sovietom podal správu. Žukov zavolal Stalinovi a ten upovedomil národného komisára obrany ZSSR Semjona Timošenka. Všetci traja sa stretli v Kremli, aby vážnu situáciu prebrali, no Stalin tvrdil, že tohto prezliekača kabátov mohli Nemci poslať na vyprovokovanie Sovietov. Jeho verzii neveril. Timošenko však nesúhlasil a dodal, že Nemci prerušili telefónne linky smerujúce do Sovietskeho zväzu. Navrhol preto varovať všetky jednotky v pohraničí. Stalin bol proti, no súhlasil aspoň s nariadením, aby sa vojenské rady v blízkosti hraníc pripravili na možný útok. Nariadenie bolo vydané okolo polnoci.

Keď k veliteľom sovietskych armádnych jednotiek prišlo nariadenie o zvýšení pozornosti, tí sa rozhodli, že sa mu budú venovať až ráno. V predvečer nemeckého útoku zostávali sovietski generáli a dôstojníci na koncertoch a báloch. V skorých ranných hodinách však padajúce bomby zábavu ukončili.

Napriek niekoľkomesačnému zvyšovaniu počtu nemeckých jednotiek v pohraničí, nadmernému hromadeniu techniky a zá...

Hess sa preto na jar 1941 rozhodol na vlastnú päsť ukončiť pretrvávajúci vojenský boj medzi Nemeckom a Britániou. Desiateho mája tajne odletel sám z Augsburgu na samozvanú misiu do Veľkej Británie, kde chcel vyjednávať s tamojším kráľom Jurajom VI. na padáku pristál v Škótsku s mierovými návrhmi, ktoré požadovali pre Nemecko voľnú ruku v Európe a návrat bývalých nemeckých kolónií ako náhradu za prísľub rešpektovať integritu Britského impéria.
Hessove návrhy sa nestretli s pozitívnou reakciou britskej vlády, ktorá s ním zaobchádzala ako s vojnovým zajatcom. Jeho donkichotské pôsobenie odsúdil aj samotný Hitler, ktorý Hessa obvinil z „pacifistických bludov“.

Naopak, niektorí historici sa domnievajú, že Hess sa snažil splniť führerovo želanie uzavrieť dohodu s Britmi, aby Nemci – ktorí sa chystali napadnúť Rusko – nemuseli bojovať na dvoch frontoch.

Prečítajte si o pozadí tejto pozoruhodnej operácie, ktorá dodnes vyvoláva emócie aj otázniky, ako aj o živote jej autora.

Zaľúbený do vojny

Walter Richard Rudolf Hess sa narodil v egyptskej Alexandrii v rodine nemeckého koloniálneho obchodníka. Vyrastá v nacionálne zmýšľajúcich panských pomeroch. Mladý Rudolf mal nasledovať kroky otca a pokračovať v rodinnom biznise. Dobrovoľne sa však hlási na front prvej svetovej vojny. Jeho svetonázor formuje bojové pole zákopovej vojny. V eufórii píše domov rodičom o úchvatnej kráse horiacich dedín a pôvabe vojenského života – imponovali mu poslušnosť a poriadok. Teda to, čo zažíval aj doma.

Po zranení sa hlási k novej armádnej elite – k letectvu. Výcvik dokončiť nestihol. Nemecko síce vojnu prehralo, lietaniu však zostáva verný. Po vojne študuje na mníchovskej univerzite, kde sa prvýkrát stretáva s geopolitickými názormi o potrebe...

„Luciano dorazil do Sing Singu s pestovanými nechtami po manikúre, s nádherným prsteňom a luxusnými náramkovými hodinkami osadenými drahými kameňmi. Sprevádzal ho len jeden príslušník väzenskej stráže,“ napísal 9. januára 1946. Krátko nato – na začiatku februára 1946 – odsúdený mafiánsky bos záhadne z krajiny zmizol.

Objavil sa v Taliansku, kde odvtedy žil a o šestnásť rokov neskôr aj zomrel.

Operácia Podsvetie

Záhadný „útek“ a presun do rodnej krajiny vysvetľuje korešpondencia Thomasa Edmunda Deweyho, vtedajšieho guvernéra štátu New York, v ktorom Lucky Luciano v 20. a 30. rokoch obchodoval so zakázaným alkoholom, s drogami, kde ponúkal služby „svojich“ prostitútok, kde vraždil, kde bol zatknutý a odsúdený na 30 až 50 rokov väzenia a kde si tiež vo väzniciach Sing Sing a Great Meadow začal pred vojnou odpykávať trest.

...

Potomok nemeckej židovskej rodiny, ktorá na konci 19. storočia zakladala po svete veľké ťažobné a kovospracovateľské spoločnosti, síce zachránil pred ohavným režimom Adolfa Hitlera desaťkrát viac ľudí ako Oskar Schindler, ale jeho príbeh je skôr „administratívna dráma“ než klasický triler. A je tu ešte jeden zásadný rozdiel oproti Schindlerovmu príbehu – Moritz Hochschild sa nikdy svojich zásluh nedovolával.

Naopak, keď v júni 1965 zomrel, médiá sa domnievali, že zomrel tvrdý juhoamerický ťažiarsky boháč. Že ide o záchrancu zhruba desaťtisíc nemeckých Židov, objavil až pred niekoľkými rokmi bolívijský historik a archivár Edgar Ramirez.

...

V roku 1940 ochránili spitfiry Britániu pred nemeckými náletmi, o štyri roky neskôr dobre slúžili počas invázie vo Francúzsku a ešte po vojne ich používali napríklad v Izraeli.

Spitfire ako jedno z mála lietadiel – samozrejme priebežne modernizovaný a vybavený napríklad silnejšími motormi – slúžil v prvej línii počas celej druhej svetovej vojny. Britské Kráľovské letectvo (RAF) zaradilo tieto elegantné stíhačky s elipsovitým krídlom do svojej výzbroje v auguste 1938 a bojového krstu sa dočkali v máji 1940 počas nemeckého vpádu do západnej Európy.

V tom čase ich ale malo RAF len niečo vyše stovky a najslávnejšia etapa služby spitfirov iba mala prísť.

Na začiatku bitky o Britániu, v ktorej sa od júla do októbra 1940 rozhodovalo o osude ostrovného kráľovstva a vlastne aj celej vojny, ešte hrali v rámci RAF „druhé husle“. Hlavnú ťarchu bojov totiž sprvu niesli jednoduchšie a hlavne dostupnejšie stíhačky Hawker Hurricane, predstavené asi o rok skôr než Supermarine Spitfire.

Jedna z prvých verzií stíhačky Supermarine Spitfire. Počas bitky o Britániu ich ešte vo výzbroji RAF veľa nebolo, prevahu mali stroje Hawker Hurricane. Wikimedia Commons

​Ešte začiatkom júla 1940 totiž malo RAF k dispozícii približne 350 hurricanov a iba 160 spitfirov a tento stav sa menil len pomaly.

Nie je teda ani žiadnym prekvapením, že hurricany počas bitky zostrelili viac nepriateľských strojov než spitfiry, pomer bol zhruba tri ku dvom v prospech pomalších a plátnom potiahnutých stíhačiek.

​Lepšie skóre strojov, na ktorých lietala v priebehu roka 1940 aj väčšina československých pilotov Kráľovského letectva, ale bolo tiež výsledkom používanej taktiky. Kým spitfiry primárne bojovali s rýchlymi a obratnými stíhačkami Messerschmitt Bf 109, úlohou hurricanov bolo ničenie bombardérov.

Počas ďalšieho vývoja vojny sa ale ukázalo, že budúcnosť jednoznačne patrí spitfiru. Na tieto modernejšie a výkonnejšie stroje postupne prechádzali ďalšie a ďalšie stíhacie perute RAF, vrátane troch československých. Po odrazení nemeckého nebezpečenstva lietali spitfiry nielen ako sprievod spojeneckých bombardérov, ale podnikali aj ofenzívne akcie proti pozemným cieľom, nad okupovanou Európou, napríklad často útočili na železničné transporty.

Formácia spitfirov počas bojového nasadenia v lete 1940. Wikimedia Commons

​Po vojne sa spitfiry dostali aj do výzbroje československého letectva. Vláda zaobstarala v Británii sedem desiatok úplne nových stíhačiek, ktoré do republiky preleteli v lete 1945. Spolu so sovietskymi strojmi sa stali základom obnoveného stíhacieho letectva, v rámci ktorého lietali s označením S-89.

Koncom 40. rokov bola napokon väčšina z nich predaná do Izraela, ktorému pomohli obhájiť nezávislosť. Vo vzduchu sa pritom často spitfiry s Dávidovu hviezdou stretávali s rovnakými lietadlami, no vo farbách arabských nepriateľov.

Tieto „bratovražedné boje“ na prelome 40. a 50. rokov boli tak trochu horkastou bodkou za kariérou lietadla, ktoré sa zrodilo podľa špecifikácií britského ministerstva letectva z roku 1931.

Grafický prierez modernizovanou, štvrtou verziou stíhačky Supermarine Spitfire z roku 1944. Wikimedia Commons

​Jeho korene sa ale dajú nájsť v súťažných plavákových lietadlách, ktorými sa firma Supermarine preslávila a na svojom konte mali viacero rýchlostných rekordov. Ich autor Reginald Mitchell sa stal aj konštruktérom novej stíhačky. Prototyp s otvorenou kabínou a pevným podvozkom, ktorý vzlietol vo februári 1934, sa ale príliš nepodaril.

Ako to naozaj pravé lietadlo sa ukázala až druhá Mitchellova konštrukcia, ktorá sa prvýkrát ocitla vo vzduchu pred 85 rokmi. Do výzbroje sa ale stíhačka, ktorá zakrátko dostala meno Spitfire (vo význame temperamentné dievča alebo žena), dostával kvôli zložitej výrobe pomerne pomaly. Ťažkosti sa však časom podarilo prekonať a nakoniec vzniklo viac než 20-tisíc spitfirov.

Konštruktér Reginald Mitchell sa však úspešnej služby svojho najslávnejšieho výtvoru nedočkal, už v júni 1937 zomrel na rakovinu.

Založenie samovražednej letky ako prví navrhli Otto Skorzeny a Hajo Herrmann. Neskôr začiatkom roka 1944 tento návrh podporila aj známa testovacia pilotka Hanna Reitsch. V návrhu sa hovorilo o tom, že Nemecko použije dobrovoľníkov ako samovražedných pilotov, aby svojím fanatickým duchom prekonali početnú prevahu Spojencov.

Táto myšlienka mala korene v nemeckej mytológii, ktorá bola oslavovaná nacistickou propagandou. Hitler sa najskôr zdráhal, ale nakoniec súhlasil, vyžadoval však, aby takáto jednotka bola v boji použitá iba s jeho súhlasom.

V rámci bombardovacej eskadry Kampfgeschwader 200 (v preklade Bojová letka 200), známej pod skratkou KG 200, tak bola vytvorená nová jednotka Letka Leonidas, formálne nazývaná 5 Staffel. Meno dostala po spartskom kráľovi Leonidasovi, ktorý v bitke pri Termopylách v roku 480 pred Kristom bojoval do posledného muža proti obrovskej perzskej presile.

Téma

​Hanna Reitsch zamýšľala napadnúť spojenecké invázne loďstvo pomocou lietadiel typu Messerchmitt Me 328 ako samovražednej zbrane, ktorá by sa ponorila do mora pod loďami a vybuchla s bombou vážiacou takmer tonu. Heinrich Himmler s tým súhlasil a navrhol použiť ako pilotov odsúdených zločincov.

Vrchné velenie Luftwaffe však nápadom nebolo nadšené. Adolf Hitler po dlhších úvahách napokon odmietol myšlienku

sebaobetovania, podľa neho to totiž nebolo v súlade s nemeckým charakterom. Okrem toho podľa neho nebola situácia na frontoch natoľko zlá, aby si vyžadovala také extrémne opatrenia.

Dobrovoľníci idú na smrť

Napriek tomu umožnil Hitler pokračovať Reitschovej v projekte. Na základe výzvy veliteľa eskadry KG 200 sa do projektu prihlásilo 70 dobrovoľníkov. Išlo prevažne o mladých regrútov, ktorí boli povinní podpísať vyhlásenie, v ktorom sa uvádzalo, že účasť na bojových akciách bude mať za následok ich vlastnú smrť.

Odovzdávanie Železného kríža 2. triedy testovacej pilotke a zástankyni samovražedných letov Hanne Reitschovej z rúk Adolfa Hitlera v roku 1941. ...

Muž, ktorého jednotky oslobodili aj západ Československa, mal však aj tienisté stránky a nie každý kolega s ním dokázal vyjsť. K zrodu jeho legendy prispelo aj to, že zomrel predčasne 21. decembra 1945 po autonehode.

George Smith Patton, ako znelo jeho celé meno, pochádzal z bohatej rodiny s dlhou vojenskou tradíciou. Na bojiskách sa preslávili už jeho dávni predkovia v Británii, starý otec a prastrýko neskôr dosiahli vysoké postavenie v konfederačnej armáde (počas americkej občianskej vojny však obaja aj padli).

Syn úspešného kalifornského právnika a politika, ktorý prišiel na svet 11. novembra 1885, vyštudoval vojenskú akadémiu vo West Pointe, kde exceloval vo vojenských disciplínach, s matematikou a ďalšími exaktnými vedami to ale bolo horšie.

Vojak, ktorý rád priťahoval pozornosť, na seba prvýkrát upozornil na olympiáde v Štokholme v lete 1912, kde v modernom päťboji obsadil piate miesto. George Patton bol okrem iného nadaný šermiar a po olympijských hrách osobne navrhol poslednú verziu šable, akú vôbec do svojej výzbroje prijala americká kavaléria, v ktorej slúžil. V tom období sa ale konská éra nezadržateľne chýlila ku koncu, čo vycítil aj Patton.

George Patton ako kadet v roku 1909. Wikimedia Commons

​Vďaka známostiam sa vyhol preloženiu na Filipíny a radšej sa pridal k výprave generála Johna Pershinga do Mexika. Tá sa na jar 1916 vydala potrestať revolucionára Pancha Villu a do histórie sa zapísala tiež prvým masovým nasadením automobilov americkou armádou.

Keď po potopení parníka Lusitania vstúpili USA v roku 1917 do prvej svetovej vojny, zamieril Patton s Pershingom do Európy. Tam sa 32-ročný major zoznámil s tankami, ktoré sa stali jeho osudom. Na jar 1918 vytvoril prvú americkú tankovú jednotku a ešte do konca vojny stihol ukázať svoje schopnosti.

Hneď pri prvom nasadení, v septembri 1918 pri Saint-Mihiel, sa jeho brigáda vyznamenala, keď zlikvidovala nepriateľský delostrelecký prápor, niekoľko guľometných hniezd a zajala viac než tridsať mužov. Krátko nato, počas ofenzívy na rieke Meuse, bol potom Patton zranený.

Generál Patton pri rozhovore s americkým podplukovníkom Bernardom po invázii na Sicíliu v roku 1943. Wikimedia Commons/NARA

​Novej zbrani zostal verný aj po návrate do USA a spolu s o päť rokov mladším Dwightom Eisenhowerom patril k propagátorom využitia tankov.

Jeho kariéra nabrala obrátky po americkom vstupe do druhej svetovej vojny. Patton, ktorý ohromil armádne špičky razantným velením na mierových manévroch v lete 1941, sa čoskoro dočkal nasadenie. Generál s dvoma perleťou zdobenými koltmi sa na jeseň 1942 podieľal na vylodení na severe Afriky a bojoch s Afrikakorpsom.

Následné vylodenie na Sicílii v lete 1943 patrilo k vrcholom Pattonovej veliteľskej dráhy. Jeho vojaci tam dokázali rýchlym postupom na severe ostrova oslobodiť Palermo a vstúpiť do Messiny pred britským rivalom Bernardom Montgomerym. Zároveň tam ale ukázal svoju horšiu stránku, keď vyfackal vojakov, otrasených zážitkami z bojiska. Patton, ktorý vážnu reakciu na prežitý stres vnímal ako zbabelosť, sa síce ospravedlnil, uverejnenie udalostí v tlači ale uškodilo jeho povesti.

Pattonovi muži boli najlepší, najobávanejší, ale mali aj spomedzi všetkých amerických jednotiek v Európe najväčšie straty. Wikimedia Commons/NARA

​Prejavy slabosti Patton u vojakov nikdy neuznával. „Pozri sa na suseda vpravo. Teraz sa pozri na suseda vľavo... Buď si istý, že jeden z vás neprežije,“ vyhlásil raz tento veliteľ známy tvrdosťou na nepriateľa, ale aj na vlastných mužov.

Sám sa pritom neváhal vystaviť nebezpečenstvu, keď to bolo potrebné pre zvýšenie morálky. Počas prvej svetovej vojny napríklad ako prvý vyliezol zo zákopov, aby primäl k akcii váhajúcich mužov. A nezmenilo sa to ani po tom, ako bol vážne zranený.

Vďaka svojej reputácii – „Bol váš najlepší,“ povedal o ňom napríklad nemecký maršal Gerd von Rundstedt – sa v roku 1944 stal Patton dôležitou figúrou v spravodajskej hre pred otvorením druhého frontu. Keď sa spojenci 4. júna 1944 vylodili v Normandii, považovalo to nemecké velenie za krycí manéver. Verilo totiž v existenciu mohutnej armády pod Pattonovým velením, pripravenej na útoku pri Calais – čo ale bolo v skutočnosti vojsko duchov s drevenými a gumenými tankami, slúžiacimi na oklamanie leteckého prieskumu.

Generáli Bradley, Eisenhower a Patton v znovudobytom meste Bastogne po odvrátení nemeckej protiofenzívy v Ardénach. Wikimedia Commons

​Do akcie sa generál dostal v júli 1944 a nasadil nevídané tempo. Jeho základnou stratégiou bol útok a jeho tanky sa zastavili vari iba vtedy, keď sa im minulo palivo. „Moji vojaci nekopú zákopy,“ tvrdil Patton, ktorého jednotky obsadili väčšie územie a zneškodnili viac nepriateľských síl než akákoľvek iná americká jednotka.

Vari najviac ho preslávil manéver, ku ktorému pristúpil v decembri 1944, keď Nemci prekvapili spojencov náhlou ofenzívou v Ardénach. Patton, postupujúci na Nemecko vtedy otočil svoje vojská o deväťdesiat stupňov, vyrazil na východ, prerazil nemecké obkľúčenie pri dôležitom meste Bastogne a významne tak prispel ku krachu nepriateľského protiútoku.

Jeho 3. armáda sa prebila až na západ Čiech, kde okrem iného 6. mája 1945 oslobodila Plzeň. Potom sa ale Američania na línii Karlove Vary – Plzeň – České Budějovice – Linz zastavili.

Patton, ktorý inokedy dokázal ignorovať rozkazy, vtedy svojho starého priateľa a ochrancu Eisenhowera rešpektoval. Nadšený však nebol. „Pretože nám bolo nariadené ju neobsadzovať,“ odsekol deň po oficiálnom konci vojny na otázku, prečo nepokračoval až do Prahy.

Oslavovaný generál Patton v uliciach Los Angeles 9. júna 1945. Wikimedia Commons/NARA

​V júni 1945 sa Patton zúčastnil veľkolepej prehliadky v Los Angeles a potom sa vrátil do Nemecka ako predstaviteľ okupačnej správy. A 9. decembra 1945 cestou na lov bažantov utrpel pri ľahkej nehode vážne zranenie miechy, ktorému o 12 dní neskôr v americkej vojenskej nemocnici v Heidelbergu podľahol.

Od firmy North American pôvodne Briti žiadali iba licenčnú výrobu Curtissu P-40, továreň ale radšej navrhla vlastnú stíhačku. A ako sa ukázalo, extrémne úspešnú.

Prvý variant s americkým motorom Allison (rovnakým ako v curtisse) pritom ešte nevzbudzoval príliš veľké nadšenie. Pohonná jednotka totiž vo výškach nedávala dostatočný výkon, lietadlo preto od leta 1942 slúžilo v Kráľovskom letectve (RAF) iba na prieskum a na útoky na pozemné ciele.

Konštruktérom ale bolo jasné, že drak mustanga ponúka oveľa viac, a tak doňho na jeseň 1942 namontovali motor Merlin, ktorý sa preslávil počas bitky o Britániu v spitfiroch.

Formácia štyroch strojov P-51 zachytená počas letu v júli 1944 nad Britániou. Mustang bol najrýchlejšou sériovou vrtuľovou stíhačkou druhej svetovej vojny. Wikimedia Commons

​Spojenie amerického trupu a britského motora sa ukázalo ako „zásah do čierneho“. Továreň v USA začala v lete 1943 montovať do lietadiel v licencii vyrábané merliny a nové mustangy si rýchlo našli cestu na európsku oblohu (na bojiskách v Tichomorí sa veľmi neuplatnili). Vďaka obratnosti a neobvykle veľkému doletu sprevádzali americké denné bombardéry nad Európou.

Vďaka motoru, ktorý dával výkon až 1 700 konských síl, bol mustang najrýchlejšou sériovou vrtuľovou stíhačkou vojny – verzia P-51H dosahovala maximálnu rýchlosť 786 kilometrov za hodinu.

Letecké eso major George Earl Preddy Jr. Bol jedným z najúspešnejších amerických pilotov druhej svetovej vojny a väčšinu svojich vzdušných víťazstiev dosiahol práve na stíhačke P-51 Mustang. Wikimedia Commons

​V americkom i britskom letectve slúžil North American P-51 Mustang aj dlho po skončení druhej svetovej vojny a využitie našiel ešte v Kórei, keď už bolo jasné, že budúcnosť patrí prúdovým lietadlám. Posledné vojenské stroje ale slúžili ešte v roku 1984 v Dominikánskej republike. Mustangy však lietajú aj dnes, a to predovšetkým na rýchlostných pretekoch v USA.

Keď Briti odmietli Hitlerovu ponuku mieru, ďalším bodom nemeckého ťaženia mala byť invázia do Anglicka. V prvom rade však Nemci museli výrazne oslabiť Kráľovské letectvo (RAF), dosiahnuť vzdušnú prevahu a celkovú kontrolu nad Lamanšským prielivom.

Luftwaffe síce pristúpila k menším denným i nočným útokom na britské ciele už začiatkom júna 1940, no za začiatok bitky o Britániu považuje väčšina historikov 10. júl 1940. Vtedy napríklad formácia obratných a rýchlych Dornierov Do 17 z Bojovej eskadry číslo 2 napadla britské lode pri Doveri.

Postupne súboje nad kanálom naberali na intenzite a sprevádzali ich útoky na britské plavidlá a konvoje, radarové stanice i letecké základne na pobreží. Približne proti 1 700 lietadlám agresorov mohlo byť na začiatku bitky o Britániu nasadených okolo 650 stíhačiek RAF. Nemci napádali čoraz intenzívnejšie britské letiská, no bomby padali aj na prvé mestské objekty.

„Nemecké lietadlá bombardovali prvýkrát v tejto vojne predmestie Londýna. Londýnčania chodia pokojne do práce, pred divadlami a kinami vidieť večer množstvo ľudí a parky sú preplnené chodcami. Keď bol v piatok popoludní druhýkrát za 24 hodín vyhlásený letecký poplach, väčšina chodcov sa s pokojom premiestnila do protileteckých krytov,“ informovala 17. augusta 1940 agentúra Reuters.

Téma

​Víkendové futbalové zápasy pokračovali často i vtedy, keď nad hlavami divákov prebiehali letecké boje a strieľala protilietadlová obrana.

Strašný sľub

Od septembra 1940 vychádzalo podobne optimisticky ladených správ oveľa menej, 7. septembra 1940 popoludní uskutočnili bombardéry nemeckej Luftwaffe prvý veľký nálet na Londýn, bomby zasiahli východnú časť veľkomesta i doky pri Temži vrátane skladov s horľavým tovarom. Okolo 300 obyvateľov zahynulo a ďalších 1 300 bolo vážne ranených. Práve táto akcia bola začiatkom povestného Blitzu, v preklade Blesku, teda intenzívnych nemeckých náletov na britské mestá.

„Od stredu Londýna až po ústie Temže sa tiahne jeden veľký mrak dymu,“ hlásilo hlavné veliteľstvo Wehrmachtu. V najbližšiu noc poslali Nemci nad Londýn ďalšiu vlnu bombardérov, posádky navádzal oheň z predošlého útoku. Britská tlač prinášala stále nové informácie o obetiach, napríklad keď 7. septembra 1940 jedna bomba padla do vetrace...

Vo vzduchu tak trochu neohrabané, v boji proti tankom a ďalšej obrnenej technike úspešné lietadlo vzniklo počas vojny vo viac než 36-tisíc exemplároch. V letectvách niektorých štátov slúžil takzvaný Šturmovik až do polovice 50. rokov.

Konštrukčná kancelária Sergeja Iľjušina pri jeho vývoji zavrhla tradičný postup výroby lietadla odolného proti paľbe zo zeme, čiže s konštrukciou zosilnenou oceľovými plátmi. Namiesto toho inžinieri navrhli škrupinu z niekoľkomilimetrových pancierových dosiek, ktorá tvorila prednú časť trupu vrátane kabíny pre pilota a strelca.

Nebola to však úplne nová myšlienka, podobné riešenie s obrnenou vaňou pre najchúlostivejšie časti lietadla používal už prvovojnový nemecký dvojplošník Junkers J.I.

Iľjušinovo lietadlo bolo však kvôli tomu ťažké a ani silný motor s výkonom 1 300 koní (podobný ako v tej dobe Rolls-Royce Merlin v britských stíhačkách Hawker Hurricane) nedokázal prototypu, predstavenému pod interným označením CKB-55 v októbri 1939, zaručiť dostatočné výkony. Armádnym predstaviteľom sa navyše nepáčila slabá výzbroj, len štyri malokalibrové guľomety v krídle.

Prototyp lietadla Il-2, ktorý konštruktéri predstavili a začali testovať v októbri 1939. Kým sa stroj dostal do sériovej výroby, prešiel výraznými zmenami. ilyushin.org

​O rok neskôr preto kancelária predstavila vylepšenú verziu stroja (niesla označenie CKB-57) so silnejším motorom a dvoma dvadsaťmilimetrovými kanónmi a dvoma guľometmi.

Pred spustením sériové výroby ale prešlo lietadlo ešte jednou výraznou zmenou, kvôli úspore hmotnosti a zvýšeniu doletu bolo odstránené stanovisko strelca, ktorý mal stroj chrániť pred útokmi zozadu.

Prvé jednomiestne Il-2 prišli k jednotkám začiatkom roka 1941, do nemeckého útoku na Sovietsky zväz sa ich však vyrobilo len asi 250. Ich piloti navyše nestihli prejsť riadnym výcvikom, takže v prvých týždňoch vojny proti Nemecku sa straty nových iľjušinov počítali na desiatky.

Takzvané šturmoviky sa počas vojny uplatnili na všetkých miestach východného frontu. Na snímke je jeden z nich tesne pred štartom na bojovú misiu. Wikimedia Commons

​Plány na to, že sa o ich ochranu postarajú stíhačky, sa totiž veľmi rýchlo rozplynuli, aj pre nadvládu nemeckej luftwaffe vo vzduchu v prvej fáze vojny na východnom fronte. Kde sa však podarilo sovietskym pilotom vyhnúť nebezpečenstvu zo vzduchu, tam sa ukázali prednosti ich lietadiel. Palubné zbrane i náklad bômb dokázali spôsobiť nemeckým pozemným jednotkám značné škody, Il-2 navyše dokázali odolať protileteckej paľbe a na materské základne zvládli doletieť aj značne poškodené.

Nedostatok ochrany zadnej časti lietadla – ktorá navyše mala na rozdiel od oceľovej škrupiny vpredu drevenú kostru – sa pokúsili vyriešiť najprv technici v poľných dielňach inštaláciou núdzového miesta pre strelca.

Už na jar 1942 sa objavil aj továrenský dvojmiestny variant označený Il-2 M3, ktorý sa už stal do konca vojny štandardom. Strelec, ktorý sedel na primitívnom sedadle a jeho miesto nemalo žiadnu pancierovú ochranu, dostal k dispozícii veľkokalibrový guľomet.

Útok sovietskych lietadiel Il-2 na nemecké pozemné jednotky počas bitky pri Kursku v lete 1943. Wikimedia Commons/RIAN

​Lietadlo, ktoré dostalo mnoho prezývok, (najznámejšia je „Šturmovik“, podľa ruského slova šturm, čiže útok), sa v priebehu vojny uplatnilo na všetkých miestach východného bojiska. Služba v bojovom letectve pritom patrila k najnebezpečnejším, straty posádok a najmä slabo chránených strelcov boli enormné.

Nemeckí stíhači sa čoskoro naučili útočiť na slabé miesto iľjušina, olejový chladič motora, často uspela aj protilietadlová paľba, nebezpečný bol predovšetkým ľahký flak kalibru 37 milimetrov. Straty šturmovikov dosiahli asi 30-tisíc strojov, čiže takmer 85 percent.

S lietadlami Il-2 bojovali aj československí letci, a po vojne tak tieto stroje zaradilo do služby aj obnovené československé letectvo. Na prelome 40. a 50. rokov prišiel do výzbroje vylepšený model Il-10, ktorý sa licenčne vyrábal aj v pražskej Avii, potom ale Sovieti (i Američania) na čisto bojové lietadlá na dlhé roky rezignovali. Ich úlohy totiž prevzali do veľkej miery bojové vrtuľníky a zmenu priniesol až v polovici 70. rokov prúdový Suchoj Su-25.

Formácia strojov Il-2 nad Berlínom na jar 1945. Wikimedia Commons

​