Pred vojnou multikultúrna krajina s minimálnym priemyslom, riedkymi zástupmi ledva dorastajúcich elít, ktoré často pochybovali o svojprávnosti vlastného národa. Stačilo ani nie desať rokov a charakter štátu sa zásadne zmenil.
Boje priniesli rozmach vojnového priemyslu, narýchlo vytvorený štát bol nútený „dovychovať“ svoje elity a národnú suverenitu občanom priam vnútiť, zaviesť vlastnú menu, riadiť zahraničné vzťahy... A hoci po vojne sa Československo obnovilo, krátke šesťročné obdobie znamenalo, že už nič nebude ako predtým.
Slovensko Slovákom
Prvou zásadnou zmenou bolo odmietnutie teórie „československého národa“ a emancipácia Slovákov ako národa, čo bolo v samostatnom štáte nevyhnutné. Politológ Juraj Marušiak zo Slovenskej akadémie vied však pripomína, že tento proces viac-menej do záverečnej fázy vstupoval už pred vojnou. „Ku koncu tridsiatych rokov už ideu československého národa odmietli nielen ľudáci, ale aj komunisti či agrárnici.
Konsenzus v tejto veci vládol už pred Mníchovom a je prirodzené, že po vojne sa k nemu už nedalo vrátiť, takže povojnové Československo už vzniklo ako štát dvoch národov,“ povedal pre HN. Spolu s tým prebiehalo aj ďalšie budovanie vysokého školstva (vznikla bratislavská Technická univerzita), veľké know-how získali Slováci, ktorí obsadili množstvo miest po „odídených“ českých úradníkoch, vojakoch a učiteľoch, v ešte väčšej miere to platilo pre bankárov, ktorí sa museli starať o slovenskú menu. Skrátka, po vojne už nebolo cesty späť.
Veľký rozmach, predovšetkým v prvej polovici vojny, zaznamenal priemysel, treba však pripomenúť, že ten v prvom rade nebol určený na kŕmenie rastúcej životnej úrovne Slovákov, ale na zásobovanie nemeckej vojnovej mašinérie. Závody v Dubnici nad Váhom, Považskej Bystrici, či bratislavskej dynamitke zamestnávali desaťtisíce ľudí.
A hoci ku koncu vojny už vyrábali pre Nemecko len na dlh, ktorý nebol nikdy splatený, kapacity sa dočkali využitia aj po obnovení Československa. Geopolitické zmeny vyústili do skutočnosti, že nový nepriateľ sa nachádzal na Západe. „Industrializácia Slovenska pokračovala, budoval sa zbrojný priemysel, pretože Slovensko bolo v tyle,“ vysvetľuje Marušiak.
Jeden národ
Zrejme najtragickejšou kapitolou je etnicko-demografická. Pred vojnou bolo Slovensko mimoriadne multikultúrnym kútom sveta: stáročia tu vedľa seba (často proti sebe) žili Slováci, Maďari, Nemci, Židia či Rusíni, a k tomu mnoho „importovaných“ Čechov: učiteľov, úradníkov či vojenských dôstojníkov nahrádzajúcich chýbajúcich domácich odborníkov.
Pestrá zmes však, prirodzene, nebola vždy dôvodom na radosť, skôr naopak. Napokon, práve relatívne malé zastúpenie Slovákov v Československu bolo dôvodom vynálezu „československého národa“, inak by bolo viditeľné, že Nemcov je v štáte viac než Slovákov. Multietnickú „komplikáciu“ dejiny vyriešili viac či menej násilným odbúraním neslovenského obyvateľstva z krajiny.
Vojnové a najmä povojnové vybavovanie účtov logicky znamenalo zásadné posilnenie slovenského charakteru krajiny. „Po vyhlásení slovenskej samostatnosti odišli Česi.
Desaťtisíce Židov sa, žiaľ, už nikdy nevrátili z koncentračných táborov. Z karpatských Nemcov zostali len zvyšky a po vojne na juhu prebiehali výmeny obyvateľstva s Maďarskom,“ vraví Marušiak. „Odchod“ Rusínov a Ukrajincov vybavil Stalin ešte elegantnejšie: Podkarpatskú Rus (Zakarpatskú Ukrajinu) si Sovieti jednoducho privlastnili a včlenili do územia Ukrajiny.
Dejiny víťazov
Veľkou novinkou bolo pre Slovensko, že na rozdiel od prvej veľkej vojny zažilo prechod frontu, hoci, našťastie, len v jednom smere. Sovietska armáda dodnes čelí kritike pre mnohé početné prípady rabovania či znásilňovania na našom území. Slováci však pritom radi zabúdajú na skutočnosť, že práve Slovensko vyhlásilo ZSSR bezprecedentne ničivú, vyhladzovaciu vojnu, za čo prakticky nezaplatilo. Historik Juraj Lepiš z Múzea Slovenského národného povstania preto podčiarkuje význam SNP.
„Slováci očistili svoje meno. Porovnajte situáciu napríklad v Maďarsku. Zostalo spojencom Nemecka až do záveru vojny a sovietski vojaci sa pomstili aj na civilnom obyvateľstve. Bolo to peklo. Slováci sa tomu vo veľkej miere vyhli. Sovietski vojaci mali jednoznačné inštrukcie – vstupujete na územie spojeneckej krajiny.“
V porovnaní s inými krajinami tak Slováci vyšli z vojny relatívne dobre. Po boku Nemecka sa zúčastnili začiatku druhej svetovej vojny, zaútočili na ZSSR, dobrovoľne z územia vyviezli desaťtisíce Židov, väčšinu bojov prežili v závetrí a profitovali z konjunktúry, v pomere k obyvateľstvu utrpeli relatívne nízke priame vojnové straty, a predsa sa napokon ocitli na strane víťazov. A keďže, ako vieme, dejiny píšu víťazi, k nám boli milosrdné.