Posledná finančná kríza je za nami, aspoň čo sa týka jej akútnej fázy, stále však nedošlo k náprave škôd a preťahujú sa tiež snahy o preventívne opatrenia proti krízam budúcim. Svetové ekonomické fórum zoradilo krajiny podľa odolnosti bankového sektora práve v posledných šiestich rokoch a na prvom mieste zostala Kanada. Táto krajina sa bankovej kríze v rokoch 2007-08 vyhla a aj vďaka tomu bola následná ekonomická recesia plytšia.
Ďaleko zaujímavejšie je ale to, že na žiadnu kanadskú bankovú krízu nenarazíme ani pri pohľade mnoho rokov do histórie. Dokonca ani Veľká depresia bankovú krízu nespustila. Štúdia vykonaná Charlesom W. Calomirisom a Stephenom H. Haberom z Princetonskej univerzity skúma obdobie od roku 1840 a dochádza k záveru, že kríza definovaná obmedzením výberov hotovosti, krachmi bánk a záchrannými operáciami vlád v Kanade nenastala ani raz. Kanada je teda bez krízy minimálne 174 rokov. Pre porovnanie - Spojené štáty si v skúmanom období prešli 12 vážnymi krízami. Kým počas Veľkej depresie prišli USA o tisícky bánk, v Kanade skrachovala jediná. Nie však v dôsledku samotnej krízy, ale kvôli podvodu.
Čo stojí za takto silnú odolnosťou? Bohužiaľ nejde o vlastnosti, ktoré by sa ľahko namontovali na bankový sektor inde. Nastavenie kanadského bankového systému vychádza hlboko z histórie a politického a spoločenského vývoja. Robustnosti pomáha tiež samotná viera ekonomických subjektov, že banky sú bezpečné jednoducho preto, že vždy boli. Tieto sebenaplňujúce sa očakávania pritom vôbec nemožno podceňovať. Ak run na banky je ich deštruktívnym extrémom, tu je to naopak silný stabilizujúci prvok.
Ohľadne nastavenia a regulácie systému sa ponúka porovnanie s všeobecne dominantným partnerom Kanady - Spojenými štátmi. Renee Faltom sa ním zaoberá v štúdii pre Econ Focus a dostáva sa prakticky až na úroveň ústavného usporiadania a rozdelenia moci. USA vychádzajú z konfederačného usporiadania s veľkými právomocami členských štátov. Z toho vyplynuli silné obmedzenia pre pôsobenie bánk mimo "domovský" stáť a s tým súvisiaca ich malá diverzifikácia. Pri regionálnych šokoch a runoch mali banky kvôli roztrieštenosti sektora navyše aj problémy s prístupom k dodatočnej likvidite. Regulácia zakladania pobočiek v ďalších štátoch sa držala dlho, až do deväťdesiatych rokov 20. storočia.
Z malej centralizácie vychádza tiež usporiadanie regulácie - finančný sektor aj jednotlivé aktivity bánk v USA spadajú vo výsledku pod veľa regulátorov. Segmentácia trhu aj regulácia sú dlho známe problémy, ale banková lobby zmenám veľmi dlho účinne bránila, pretože aj napriek kríze prichádzajúcej v priemere každých 15 rokov bankám rozdelenie trhu vyhovovalo.
V Kanade je naproti tomu bankový sektor historicky veľmi koncentrovaný. Žiadne geografické obmedzenie pôsobnosti tu nebolo. Oproti tisícom (niekedy aj desaťtisícom) bánk v USA je preto kanadských bánk pár desiatok a drvivú väčšinu trhu ovláda 6 z nich. Banky mohli poskytovať likviditu proti všeobecným aktívam a nie len krytími vládnymi dlhopismi, čo zvýšilo pružnosť ich reakcie na problémy.
Zatiaľ čo USA riešili problémy bánk zriadením Federálneho rezervného systému, kanadské banky si pomohli samy. Bez centrálnej banky prečkali aj spomínanú Veľkú depresiu a Bank of Canada bola obnovená až po nej. Umožnila to práve vysoká koncentrácia sektora, vďaka ktorej si banky uvedomili, že krach či vážne problémy jednej z nich by poškodili celý trh. Zostavili si tak už začiatkom 20. storočia fond určený na vzájomnú pomoc. Aby zamedzili zneužitiu, zároveň sa vzájomne strážili, aby nepodstupovali príliš veľké riziko.
Táto samoregulácia je veľmi účinná a dovolila Kanade dlho zotrvať bez regulácie oficiálne. Tá bola zriadená až koncom 80. rokov. Regulátor je na rozdiel od USA iba jeden, aby sa regulácia ľahšie aktualizovala a držala krok s inováciami a novými rizikami. To sa vyplatilo pri poslednej kríze, keď banky hypotéky skôr držali, než aby ich prebalené predávali ďalej, a vďaka tomu sa aj viac snažili postrážiť ich kvalitu.
Nastavenie bankového, či všeobecne finančného systému, sa vždy bude pohybovať medzi dvoma pólmi. Jeden predstavuje stabilitu a väčšiu (samo) reguláciu a druhý rizikovosť s väčšou voľnosťou a inováciami. Je pritom na inú diskusiu, či sú finančné inovácie viac prínosom pre ekonomiku a spoločnosť, alebo hlavne pre banky, a či prevažujú nad následkami krízou. Vyspelý svet sa po poslednej kríze snaží ísť skôr prvým smerom a obmedzovať riziko, a Kanada mu teda môže byť vzorom. Na druhú stranu, ak odniekiaľ príde inovácia zlepšujúca efektivitu sektora, bude to zrejme znova ten New York.