Pôvodne som sa k téme amerického dlhu nechcel vyjadrovať. V ranných správach som však počul hlásateľa, ktorý hovoril, že prezident Obama svojím podpisom zákona o zvýšení limitu povoleného štátneho dlhu zachránil USA pred bankrotom. A k tomu treba povedať pár slov.
Ťažko dosiahnutá dohoda medzi Kongresom a prezidentom znamená len to, že aj po 5. auguste (na dva roky) môže vláda bez zmeny utrácať. Nič iné sa v USA nezmenilo, krajina je na tom ekonomicky rovnako, ako bola minútu predtým.
USA nie sú jediné, ale sú iné. Napríklad Grécko nemôže splácať dlhy a musí preto buď zbankrotovať, alebo dostať ďalšiu pôžičku, ktorá však bude skôr darom. USA nie sú v Európskej menovej únii, nie sú zviazané eurom, môžu si urobiť väčší dlh, môžu vydať ďalšie štátne dlhopisy a môžu dúfať, že si ich niekto kúpi. Keby nekúpil, museli by si vytlačiť nové doláre a vydať sa inflačnou cestou.
Pre USA je aj táto cesta v každom prípade záťažou. Dlhopisy sú časom splatné a hneď od začiatku je potrebné platiť úrok. Kým je sila americkej ekonomiky považovaná za nespornú, je úrok nízky. Keby vznikli o nej obavy, budú úroky grécke. Svet už síce nie je na dolárovom štandarde, ale ešte stále americkej ekonomike, a tým aj jej mene verí. Donekonečna?
Je evidentné, že v posledných desaťročiach sa americká ekonomika spomalila a iné krajiny ju doháňajú. Nespomalili sa však nároky Američanov. Vychádza jedna kniha za druhou, snažiaca sa vysvetľovať, prečo to tak je.
Hoci ma kniha profesora Tylera Cowena s názvom The Great Stagnation nepresvedčila, uvažovanie v nej obsiahnuté je inšpiratívne, aj keď podľa mňa nedostatočné.
V podstate autor hovorí, že si Amerika už „otrhala všetky nízko visiace ovocné plody“ a teraz sa začína snažiť dosiahnuť vyššie, na plody menej dostupné. Ako rôzne nízko visiace plody uvádza stratu voľného priestoru – pôdy, alebo menej technických zvratov, ale ani jedno, ani druhé asi nie je príčinou súčasného spomalenia ekonomiky pri nespomaľujúcom sa raste nárokov.
Zaujímavý je ďalší nízko visiaci plod – vzdelanie. Jeho prínos sa vytráca. USA boli najvyspelejšou krajinou sveta už pred sto rokmi, ale vtedy tam na vysokú školu chodilo len 0,25 percenta Američanov a strednú školu ukončilo len 6,4 percenta ľudí (z ročníka), teraz je to 40, resp. 74 percent. Zvyšovanie týchto čísel už nič neprinesie, alebo len veľmi málo.
Módny postoj, že „myslenie“, úvahy a mudrovanie je viac ako „práca“, je nepochybne jedným z veľkých ziel dneška sveta. Samozrejme, že to súvisí so subvencovaním vzdelania (ktoré potom „visí“ nízko). Pre menej premýšľajúcich to zopakujem – prínos vzdelania je obrovský, prínos každého dodatočného vzdelanie je však oveľa menší, a niekedy sa blíži k nule. Je možné, že sa prínos rastúceho vzdelania v Amerike už vyčerpal.
David Henderson, recenzent Cowenovej knihy hovorí, že sú iné, nízko visiace plody, ktoré nikto netrhá – deregulovať ekonomiku, zrušiť závislosť obrovského množstva ľudí od sociálnych dávok, zmenšiť štát, jeho byrokraciu a jeho zásahy, zrušiť zadlžovanie.
A tým sme pri pôvodnej téme, ktorou je oprávnenosť jasania nad prelomením limitov rastu amerického štátneho dlhu. Ja na to dôvod nevidím – Amerika jasne povedala, že si nechce utiahnuť opasok. Naopak, urobila si na ňom dierku navyše.
Pri písaní tohto textu mi prišla na mobilný telefón správa z ČTK: „Čína po znížení amerického ratingu kritizovala USA za dlhy a spochybnila dolár ako rezervnú menu. Vyzvala k medzinárodnému dohľadu nad dolárom.“
Túto časovú zhodu som si nevymyslel. Čína nemôže mať záujem spochybniť dolár, pretože v ňom príliš zainvestovala, no časy sa menia. Kto bude investovať do tej ďalšej dierky na opasku, keď nie Čína? Podpis zákona o zvýšení limitu dlhu bol krokom, ktorý situáciu nerieši, ale bol zlým signálom pre Ameriku, pre všetky ďalšie Grécka, a mám strach, že aj pre mnohých u nás.
Václav Klaus, prezident Českej republiky
Hospodářské noviny