Nedávne dáta naznačujú, že zmršťovanie svetového hospodárstva sa snáď spomaľuje. Nádej, že klíčia "zelené výhonky" oživenia, však potláča množstvo žltých kvetov buriny. Posledné údaje o zamestnanosti, maloobchodných tržbách, priemyselnej výrobe a bývaní v Spojených štátoch sú stále neduživé, dáta o európskom raste HDP za prvý štvrťrok sú skľučujúce, japonská ekonomika zostáva v kóme, a dokonca aj Čína - ktorá sa zotavuje - vykazuje slabý export. Takže konsenzuálny názor, že globálne hospodárstvo sa čoskoro odrazí od dna, sa opäť ukázal prehnane optimistický.
Po krachu Lehman Brothers v septembri 2008 sa takmer zrútila globálna finančná sústava a svetové hospodárstvo sa ocitlo v stave voľného pádu. Miera ekonomickej kontrakcie vo štvrtom kvartáli 2008 i v prvom štvrťroku 2009 napokon dosiahla takmer úroveň depresie. Vtedy si tvorcovia globálnych politík uvedomili, že sa končí sranda, a začali využívať väčšinu zbraní vo svojom arzenáli: rozsiahle fiškálne politické uvoľnenie, konvenčnú aj nekonvenčnú menovú expanziu, vkladané bilióny dolárov do podpory likvidity, rekapitalizácie, garancií a poistenia v snahe odstrániť likviditnú a úverovú tieseň a nakoniec mohutná podpora ekonomík rozvíjajúcich sa trhov. Len za posledné dva mesiace možno po celom svete napočítať vyše 150 rozličných politických opatrení.
Tento politický ekvivalent doktríny "drvivej sily" bývalého ministra zahraničných vecí USA Colina Powella spoločne s prudkým poklesom dopytu po tovaroch a službách (čo vyčerpalo zásoby nepredaného tovaru) chystá podmienky na to, aby sa väčšina ekonomík na začiatku budúceho roka odrazila od dna.
Napriek tomu sa ukázalo, že optimisti, ktorí vlani hovorili o mäkkom pristátí alebo plytkej osemmesačnej recesii v tvare "V", sa mýlili a pravdu mali tí, ktorí tvrdili, že pôjde o dlhšiu a ťažšiu dvojročnú recesiu v tvare "U" - veď americký pokles už trvá 18. mesiac. A najčerstvejšie hospodárske údaje schladili nedávny optimizmus, že ekonomiky prestanú klesať do pol roka.
Zásadná otázka však nespočíva v tom, kedy sa globálne hospodárstvo odrazí od dna, ale v tom, či globálne oživenie - či už príde kedykoľvek - bude strednodobo silné alebo mdlé. Nemožno vylúčiť možnosť niekoľkých mesiacov strmého rastu HDP, pretože cyklus zásob a mohutná politická motivácia povedú ku krátkodobému oživeniu. Lenže tie nesmelé zelené výhonky, o ktorých v súčasnosti toľko počujeme, môže celkom dobre v strednodobom horizonte zadusiť žlto kvitnúca burina, ktorá by ohlasovala slabé globálne ozdravovanie počas najbližších dvoch rokov.
Po prvé, v USA i v ďalších krajinách stále prudko klesá zamestnanosť. Skutočne, do roku 2010 miera nezamestnanosti vo vyspelých krajinách presiahne 10 %. To bude nepríjemné pre spotrebu aj pre rozsah bankových strát.
Po druhé, nejde len o krízu likvidity, ale aj solventnosti, pričom skutočné skracovanie dlhovej páky sa ešte nezačalo, pretože privátne straty a dlhy domácností, finančných ústavov, ba aj podnikov sa neznižujú, ale socializujú a presúvajú do vládnych bilancií. Skutočnosť, že dlhové bremená sa neodľahčujú, obmedzí schopnosť bánk požičiavať, domácností utrácať a firiem investovať.
Po tretie, v krajinách hospodáriacich s deficitmi bežného účtu budú spotrebitelia musieť znižovať výdavky a niekoľko rokov oveľa viac sporiť. Spotrebitelia vyčerpaní nakupovaním, bez úspor a so záťažou dlhu zasiahol majetkový šok (pád cien domov a akciových trhov), rastúci pomery dlhovej služby a klesajúce príjmy a zamestnanosť.
Po štvrté, finančná sústava - napriek politickej podpore - dosiahla značné straty. Väčšina tieňovej bankovej sústavy zmizla a tradičné komerčné banky sú zaťažované miliardami dolárov očakávaných strát z úverov a cenných papierov, pričom sú stále vážne podkapitalizované. Zaseknutie úverov sa teda len tak neuvoľní.
Po piate, nízka ziskovosť vyplývajúca z vysokej zadlženosti a riziko insolventnosti, chabý rast ekonomiky - a teda výnosov - a trvalý deflačný tlak na marže podnikov budú naďalej zväzovať ochotu firiem vyrábať, prijímať zamestnancov a investovať.
Po šieste, rastúce štátne dlhy nakoniec povedú k zvyšovaniu reálnych úrokových sadzieb, ktoré by mohli vytlačiť súkromné výdavky, alebo dokonca viesť k refinančnému riziku pri zvrchovaných útvaroch.
Po siedme, monetizácia fiškálnych deficitov nie je krátkodobo inflačná, ale oslabené trhy výrobkov a práce vyvolávajú mohutné deflačné sily. Pokiaľ však centrálne banky nenájdu únikovú cestu od politík, ktoré zdvojnásobujú alebo strojnásobuje menovú základňu, napokon bude nasledovať inflácia cien tovaru alebo ďalšia nebezpečná bublina aktív a úverov (alebo oboje). Niektoré aktuálne nárasty cien akcií, komodít a ďalších rizikových aktív zreteľne poháňa likvidita.
Po ôsme, niektorým ekonomikám rozvíjajúcich sa trhov so slabšími ekonomickými základmi sa možno nepodarí vyhnúť sa vážnej finančnej kríze napriek masívnej podpore MMF.
Nakoniec, zníženie globálnych nerovnováh znamená, že deficity bežného účtu utrácajúcich ekonomík (USA a ďalších anglosaských krajín) zúžia prebytky bežného účtu nadmerne šetriacich krajín (Číny a ďalších rozvíjajúcich sa trhov, Nemecka a Japonska). Ak však v krajinách s prebytkom nebude dostatočne rýchlo rásť domáci dopyt, výsledný nedostatok globálneho dopytu vo vzťahu k ponuke - alebo prebytok celosvetových úspor vo vzťahu k investičným výdavkom - vyústi do pomalšieho oživenia globálneho rastu, pričom tempo rastu väčšiny ekonomík bude oveľa nižšie ako ich potenciál.
Zelené výhonky stabilizácie tak môžu byť nahradené žltými kvetmi buriny stagnácie, ak naruší niekoľko strednodobých faktorov schopnosť globálneho hospodárstva vrátiť sa k dlhodobému rastu. Ak sa tieto štrukturálne slabé miesta nevyriešia, globálna ekonomika môže síce v rokoch 2010 - 2011 rásť, ale úbohým tempom.
Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Nouriel Roubini, profesor ekonómie na Sternovej fakulte obchodu Newyorskej univerzity