Vodca malého líbyjského národa Muammar Kaddáfí šikovne prekabátil celé medzinárodné spoločenstvo. Rodiny nakazených líbyjských detí dostali peniaze, zároveň ďalej drží v rukách nevinných bulharských zdravotníkov, aby mohol svoju nečestnú hru (zrejme sa skončí až prepustením líbyjského teroristu z Lockerbie) naťahovať pred očami "bezbranného" sveta. Pud sebazáchovy v človeku sa odráža aj v jeho (niekedy nepochopiteľnej) túžbe prežiť za každých okolností. Verdikt líbyjskej Najvyššej súdnej rady, ktorá trest smrti pre šiestich zdravotníkov "zmiernila" na doživotie, aj preto oficiálne bulharské kruhy i svet privítali.
Lenže pre samotných zdravotníkov a ich najbližších to nemôže byť postačujúce. Po viac ako ôsmich rokoch absurdného, miestami cynického vyšetrovania a súdneho procesu už chcú tí prví byť mimo dosahu vlády v Tripolise a tí druhí chcú mať svojich najbližších po svojom boku doma. Politické prísľuby a diplomatické frázy, hoci z najvyšších miest, im už nestačia. Ľahko sa hovorí o "dobrom" verdikte pred mikrofónmi a kamerami novinárov takým, ktorí sú na slobode.
Pristúpili sme však na politickú hru Kaddáfího, ktorého meno len pred pár rokmi spájali s terorizmom. Dnes už sú veci trochu inak. "Líbya nachádza svoje miesto v politike partnerstva so stredomorskými štátmi," hovorí taliansky premiér Romano Prodi. Odvolával sa pritom na "päť rokov osobných kontaktov a otvorených diskusií". S plukovníkom Kaddáfím sa tak trochu skamarátil aj Tony Blair, vtedy ešte britský premiér (áno, ten čo zanietene bojoval proti terorizmu). Aj slovenský premiér Robert Fico ho navštívil v jeho beduínskom stane, aj keď na verejnosti sa priveľmi nepretriasali dosť ponižujúce okolnosti, za akých čakal na audienciu.
To, čo niekto nazval "otvorenou diskusiou", bolo vlastne divadielko pre svet, zaranžované Kaddáfím, bolo to akési potľapkávanie po pleci líbyjského hostiteľa, ktorý si svoju pozíciu navyše slastne vychutnával. A európskym politikom neostalo nič iné, ako tú horkú pachuť stretnutia protokolárne vydržať.
Ak však v pragmatickom a aj globalizovanom svete ide o čierne zlato, etické hodnoty idú bokom. Krajina, ktorá chce speňažiť svoje bohatstvo, si nevystačí sama. V prospech rýchleho prepustenia piatich sestričiek a jedného lekára sa dalo urobiť viac, keby mocní svetoví lídri Kaddáfímu neskočili na propagandistický lep a vystupovali jednotnejšie.
Líbyi nestojí zvyšok sveta asi ani za to, aby s ním komunikovala. Iba tak sa totiž dajú vysvetliť zvesené či nedostupné linky, nesprávne telefónne čísla na líbyjské úrady alebo chronická neprítomnosť líbyjských diplomatov vo svojich úradoch.
Svojimi postojmi Líbya navyše vysiela jeden signál. Po systematickom spochybňovaní európskych lekárskych autorít (tie tvrdia, že deti boli infikované HIV ešte pred príchodom bulharského tímu) a po všetkom, čo sa od roku v tejto kauze udialo, len možno ťažko uveriť, že jej na nešťastných deťoch a ich rodinách vôbec záleží a že vlastne neboli všetci využití v diplomatických hrách.
Erika Mokrá, redaktorka zahraničného oddelenia