Posledné makroekonomické správy z USA, ďalších rozvinutých ekonomík aj rozvíjajúcich sa trhov potvrdzujú, že globálna ekonomika bude v roku 2009 čeliť ťažkej recesii. V USA sa začala recesia v decembri 2007 a potrvá prinajmenej do decembra 2009 -- bude to najdlhšia a najhlbšia recesia v USA od konca druhej svetovej vojny, pričom celkový pokles HDP možno presiahne 5 percent. Recesia v ďalších rozvinutých krajinách (v eurozóne, Británii, EÚ, Kanade, Japonsku, Austrálii a na Novom Zélande) sa začala v druhom štvrťroku 2008, kým finančný chaos v septembri a októbri ešte zhoršil globálne úverové podmienky. Odvtedy je pokles ešte výraznejší.
Tvrdé pristátie začínajú pociťovať aj rozvíjajúce sa trhy, pretože recesia v rozvinutých ekonomikách, klesajúce ceny komodít a odlev kapitálu si vyžiadali daň na raste. Kvôli nízkym cenám komodít by mal svet v roku 2009 očakávať stav blížiaci sa recesii aj v Rusku a Brazílii. Čínu a Indiu čaká prudké spomalenie, ktoré sa v týchto krajinách rovná tvrdému pristátiu (rast ani zďaleka nebude zodpovedať ich potenciálu).
Lepšie sa nebude dariť ani ďalším rozvíjajúcim sa trhom v Ázii, Latinskej Amerike a Európe a niektoré z nich možno zažijú otvorenú finančnú krízu. Ťažké finančné tlaky už dnes pociťuje viac ako desať rozvíjajúcich sa ekonomík: v Európe sú to Bielorusko, Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Rumunsko, Turecko a Ukrajina, v Ázii Indonézia, Južná Kórea a Pakistan a v Latinskej Amerike Argentína, Ekvádor a Venezuela. Väčšina týchto ekonomík sa môže vyhnúť najhoršiemu, ak vhodne upravia svoju politiku a pokiaľ im medzinárodné finančné inštitúcie (vrátane MMF) poskytnú dostatok úverov na krytie ich vonkajších finančných potrieb.
V čase, keď je globálna recesia takmer istotou, sa hlavnou obavou politikov nestane inflácia, ale deflácia. Pokles agregátneho dopytu v situácii, keď potenciálna agregátna ponuka stúpa pre premrštené investície Číny a ďalších rozvíjajúcich sa trhov, prudko zníži infláciu. Oslabené trhy práce s rastúcou mierou nezamestnanosti obmedzia mzdové náklady a celkové náklady na pracovnú silu. Ďalší pád ceny komodít -- ktoré sú oproti letným maximám už dnes nižšie o 30 percent -- potom tieto deflačné tlaky ešte posilnia. Politici sa budú musieť obávať prapodivnej beštie nazývanej stagdeflácia (kombinácia ekonomickej stagnácie/recesie a deflácie), pasce likvidity (keď sa oficiálne úrokové sadzby natoľko blížia k nule, že tradičná monetárna politika prestáva byť účinná) a dlhovej deflácie (vzostupu reálnej hodnoty nominálnych dlhov, ktorý zvyšuje riziko bankrotu domácností, firiem, finančných inštitúcií a vlád nachádzajúcich sa v tiesni).
A pretože tradičná monetárna politika stráca na účinnosti, stanú sa nevyhnutnosťou netradičné politické nástroje zamerané na zvyšovanie likvidity a objemu úverov (prostredníctvom kvantitatívneho odľahčenia a priamych nákupov nelikvidných aktív centrálnou bankou). Tradičná fiškálna politika (vládne výdavky a daňové škrty) sa síce budú aj naďalej agresívne presadzovať, ale na význame začne nadobúdať aj netradičná fiškálna politika (výdavky na záchranu finančných inštitúcií, veriteľov a dlžníkov).
Pritom sa nesmierne rozšíri podiel štátu a vlád na ekonomickej činnosti. Centrálne banky tradične bývali veriteľmi poslednej inštancie, avšak dnes sa stávajú veriteľmi prvej aj poslednej inštancie. Pretože banky obmedzujú pôžičky sebe, iným finančným inštitúciám aj podnikovému sektoru, začínajú byť centrálne banky jedinými, kto požičiava peniaze v širokom okolí.
Podobne aj vzhľadom na kolaps spotreby domácností a obchodných investícií sa vlády čoskoro stanú aj spotrebiteľmi prvej a poslednej inštancie: budú stimulovať dopyt a zachraňovať banky, firmy aj domácnosti. Dlhodobé dôsledky výsledného vzostupu fiškálnych deficitov sú významné. Pokiaľ centrálne banky tieto deficity monetizujú, bude po krátkodobých deflačných tlakoch nasledovať inflácia, a pokiaľ ich budú dlhovo financovať, potom sa môže ocitnúť v ohrození dlhodobá solventnosť niektorých vlád, ak nedôjde k obnoveniu strednodobej fiškálnej disciplíny.
Krátkodobo je však nutné podnikať veľmi agresívne monetárne a fiškálne politické kroky -- tradičné aj netradičné -- aby sa zaistilo, že nevyhnutná stagdeflácia z roku 2009 nepotrvá do roku 2010 a neskôr. Reakcia USA zatiaľ vyzerá agresívnejšia ako reakcia eurozóny, lebo Európska centrálna banka sa s úrokovými sadzbami oneskoruje za vývojom a fiškálny postoj EÚ zostáva slabý.
Vzhľadom na závažnosť tejto hospodárskej a finančnej krízy sa finančné trhy ešte nejaký čas nezotavia. Riziká zníženia cien širokej palety riskantných aktív (súkromný kapitál, firemné obligácie, komodity, reality...) pretrvajú až niekde do konca roka 2009, keď sa objavia skutočné náznaky, že by sa globálna ekonomika mohla v roku 2010 zotaviť.
Autor je profesor ekonómie na Newyorskej univerzite
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org