Ešte sme nevyhrali. Plyn v rúrach stále nie je. Ale za dve veci si česká politika zaslúži takmer absolutórium: túto krízu nepodcenila - ani dnes, ani pred 19 rokmi. Naopak. Česko bolo veľmi dobre pripravené: či už strategicky na obmedzenie dodávok, tak aj diplomaticky na súčasné problémy.
Úctu si v prvom rade zasluhuje vláda Petra Pitharta, ktorá už v roku 1990 zvažovala, "čo sa stane, až Rus zatvorí kohútiky“, a vybavila rýchle vybudovanie alternatívneho ropovodu. Ďalšie české vlády potom s Nórskom pripravili podobné dohody o plyne. Otcom celého projektu bola síce dnes už neexistujúca Občianska demokratická aliancia, ale to je len už iba pre informačných gurmánov.
Históriu si nemôžeme vyskúšať. Už nezistíme, či by trebárs Robert Fico alebo Jiří Paroubek nedokázali to isté čo Mirek Topolánek. Ale jedno ponaučenie je úplne zásadné, a nielen rozumní ľudia medzi sociálnymi demokratmi by si ho mali zapamätať: Iba meraním nálad verejnosti sa politika nedá robiť. Keby neboli extrémne nákladné investície, príprava na vzdialené hrozby, boli by Česi v peknej kaši. Na čo bolo dobré Bulharsku a Slovensku, že sú ich vlády k Rusku najústretovejšie z celej únie?
Kto si spomenie na leto 2006, keď vtedy ešte premiér Paroubek písal do Kremľa list, v ktorom žiadal nižšie ceny plynu, tak musí minimálne v tejto kauze povedať: Bohu vďaka za Topolánka, Alexandra Vondru a Václava Bartušku.
Petr Kamberský, komentátor HN Praha