Nedávne údaje ukazujú, že podmienky na trhu práce sa v Spojených štátoch ani v ďalších vyspelých ekonomikách nezlepšujú. Miera nezamestnanosti v USA, v súčasnosti na 9,5 %, do jesene zrejme prekročí 10 %. Niekedy v roku 2010 by mala kulminovať na 11 % a po dlhý čas sa držať nad 10 %. Aj vo väčšine ostatných vyspelých ekonomík bude miera nezamestnanosti vrcholiť nad 10 %.
Tieto surové čísla o úbytku pracovných miest sú zlé, a predsa pokles na svetových trhoch práce podhodnocujú. Ak započítame napríklad čiastočne zamestnané osoby a znechutených pracujúcich, ktorí pracovné sily opustili, miera nezamestnanosti už dosahuje 16,5 %. Menové a fiškálne stimuly vo väčšine krajín urobili málo na spomalenie tempa úbytku pracovných miest. V dôsledku toho sa dramaticky znížil celkový pracovný dôchodok -- výsledok súčinu pracovných miest, odpracovaných hodín a priemerných hodinových miezd.
Dnes navyše mnohí zamestnávatelia v snahe rozložiť bolestivé dôsledky recesie a spomaliť prepúšťanie žiadajú zamestnancov, aby prijali skrátenie pracovného času i hodinových miezd. Spoločnosť British Airways napríklad svojich pracovníkov požiadala, aby celý mesiac pracovali bez výplaty. Celkový účinok recesie na znižovanie pracovného dôchodku, odpracovaných hodín i miezd je teda omnoho väčší.
Prudký úbytok pracovných miest a pracovného dôchodku má veľa negatívnych vplyvov na ekonomiku, aj na finančné trhy. Po prvé, klesajúci pracovný dôchodok znamená klesajúcu spotrebu domácnosti, ktorú už aj tak kruto zasiahla rozsiahla strata bohatstva (v dôsledku poklesu cien akcií a nehnuteľností) a strmý vzostup miery zadlženia. Keďže v USA spotreba tvorí 70 % HDP a v ostatných vyspelých ekonomikách je podobne vysoká, vyplýva z toho, že recesia bude trvať dlhšie a že ekonomické oživenie bude na budúci rok málokrvné (menej než 1 % v USA a ešte nižšie tempo rastu v Európe a Japonsku).
Po druhé, úbytok pracovných miest vyústi do zdĺhavejšej a vážnejšej krízy bývania, lebo nezamestnanosť a klesajúce príjmy sú kľúčové faktory pri rozhodovaní o neschopnosti splácať hypotéku a zhabaní nehnuteľností. Do konca budúceho roka stratí v USA prácu a schopnosť splácať hypotéku okolo 8,4 milióna osôb.
Po tretie, ak zapracujeme mieru nezamestnanosti vo výške 10 až 11 % do modelu výpadku splácania dlhov, vyjdú nám nepekné čísla nielen pri hypotékach pre potreby bývania (bežných i rizikových), ale aj pri komerčných nehnuteľnostiach, kreditných kartách, študentských úveroch, pôžičkách na nákup auta, atď. Straty bánk pre toxické aktíva a pre ich kapitálové potreby budú teda oveľa vyššie, než sa pred časom odhadovalo, čo ešte zhorší zastavenie úverov.
Po štvrté, rastúci úbytok pracovných miest povedie k silnejším požiadavkám ochranárskych opatrení, lebo vlády sú pod tlakom, aby chránili domáce pracovné príležitosti. Hrozí, že takýto vývoj ešte vyostrí škrtiace zmenšovanie globálneho obchodu.
Po piate, čím vyššie sa miera nezamestnanosti vyšplhá, tým väčší bude rozpočtový deficit, lebo automatické stabilizátory znižujú príjmy a zvyšujú výdavky (napríklad na dávky v nezamestnanosti). Takže už aj tak neudržateľné fiškálne smerovanie USA -- vyznačujúce sa rozpočtovým deficitom vyše 10 % HDP a s predpokladom, že verejný dlh sa v pomere k HDP do roku 2014 zdvojnásobí -- sa môže ešte zhoršiť.
To vedie k politickej dileme: rastúca miera nezamestnanosti v USA i v ďalších krajinách núti politikov uvažovať o ďalších fiškálne stimulačných programoch, ktoré by oživili dopyt a klesajúcu zamestnanosť. Napriek trvalému deflačnému tlaku počas roku 2010 však rastúce rozpočtové schodky, vysoké náklady na sanáciu finančného sektora, pokračujúca monetizácia deficitov a časom neudržateľné hladiny verejného dlhu nakoniec vyústia do vyššej inflácie -- a teda do vyšších úrokových sadzieb, ktoré by zadusili oživenie súkromného dopytu.
Takže akokoľvek sa javí fiškálna podpora ako nevyhnutnosť, aby sa predišlo dlhotrvajúcej recesii, vlády po celom svete si ju len ťažko môžu dovoliť: pohoria, keď ju zavedú, a pohoria, keď ju nezavedú.
Ak vezmú vážne hrozbu obrovských schodkov, zvýšia dane a zoškrtajú výdavky príliš skoro, tak ako Japonsko na konci 90. rokov minulého storočia a USA v roku 1937, ich ekonomiky by mohli skĺznuť späť do recesie. Lenže k recesii by taktiež mohlo dôjsť, pokiaľ sa schodkom dovolí kvasiť alebo pokiaľ sa zvýšia o dodatočné stimuly na podporu pracovných príležitostí a rastu, pretože strážcovia trhu s dlhopismi by mohli tlačiť na zvýšenie úrokov.
Takže napriek tomu, že rastúce straty podrývajú spotrebu, ceny domov, bilancie bánk, podporu voľného obchodu i verejné financie, priestor pre ďalšiu stimulačnú politiku sa zmenšuje. Veď nielen vládam kvôli rastúcim dlhom dochádza fiškálne strelivo, ale aj sily menovej politiky v ekonomikách sužovaných problémami s insolvenciou -- nielen likviditou -- sú v krátkodobom výhľade chatrné. Ešte horšie je, že strednodobo môže menový prebytok viesť k značným inflačným rizikám.
Nie div, že sme svedkami výraznej korekcie na trhoch s akciami, s úvermi, s komoditami. Iracionálnu rozjarenosť, ktorá bola na jar palivom trojmesačného zotavenia medvedieho trhu, teraz medzi investormi nahrádza triezve poznanie, že celosvetová recesia sa pred koncom roka neskončí, že oživenie bude slabé a hlboko pod trendom a že silnie riziko recesie s dvoma prepadmi v tvare písmena W.
Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Nouriel Roubini, profesor ekonómie na Sternovej fakulte obchodu Newyorskej univerzity