Návrh zákona o výbere koncesionárskych poplatkov viazaných na odber elektrickej energie je asi protizákonný, nemorálny, navyše aj nerozumný. Je to rovnaký nezmysel ako to, že by sme mali všetci platiť nejaký poplatok na mestskú hromadnú dopravu alebo železnice, lebo máme možnosť ich využívať. Ministerstvo kultúry má iba jeden zámer (v zásade legitímny), a to naplniť pokladnicu verejnoprávnych inštitúcií. Ale prečo na úkor verejnosti? Minister nie je ekonómom, a preto nevie, že existujú iné možnosti, ktoré sú efektívne, zmysluplné a oprávnené. O tých vedieť nemôže, lebo tvorbou zákona o koncesionárskych poplatkoch poveril skupinu ľudí, ktorí zariadili ekonomický kolaps SRo a podpisovali zmluvy na služby, ktoré majú ďaleko k ekonomickej výhodnosti v prospech Slovenského rozhlasu.
Faktom je aj to, že podľa všetkého bývalé vedenie SRo ani nemalo záujem hospodáriť efektívne. Čím vedome porušovalo zákon o majetku verejnoprávnej inštitúcie. Vzbudzuje to dojem, že zo služieb nakupovaných zvonku za peniaze koncesionárov mali nejaké príjmy či iné benefity. Príkladom je operatívny lízing niekoľkých automobilov Fabia 1,2 HTP -- každá v cene viac ako 700-tisíc. Alebo podpis outsoursingovej zmluvy na reprografické a tlačové služby v priestoroch rozhlasu s ročným záväzkom 20 mil. korún.
Vrcholom je zmluva na vymáhanie pohľadávok z nezaplatených koncesionárskych poplatkov v celkovej hodnote 90 mil. korún a dobou splatnosti 3 roky. Pod všetkými sú podpísaní dnes už bývalí štatutári rozhlasu -- Jaroslav Rezník ml. a Hilda Gajdošová. Ich zodpovednosť ako štatutárov je nespochybniteľná. Obaja sú teraz zamestnancami ministerstva kultúry.
Už aj študentovi 2. ročníka obchodnej akadémie je jasné, že ceny za objednané služby sú neadekvátne. Navyše pri hlbšom skúmaní sú aj protiprávne. Vymáhanie dlhu z nezaplatenia koncesionárskych poplatkov nemá oporu v zákone. Prečo?
Slovenský rozhlas, ako aj STV, sú financované hlavne z koncesionárskych poplatkov. Podľa zákona o účtovníctve sa tieto príjmy stávajú majetkom SRo a STV a sú zavedené do účtovných kníh ako príjem. No podľa toho istého zákona je majetkom aj pohľadávka z nezaplatených nárokov, v tomto prípade koncesií. Podľa účtovných predpisov, platných pre štátne inštitúcie, pohľadávky sú evidované takisto v účtovných knihách. Za posledné 3 roky sa však v súvahe oboch inštitúcií neobjavila pohľadávka z nezaplatených koncesií. To znamená, že pohľadávka neexistuje. A teda to znamená, že ani niet čo vymáhať . Ergo, že nebolo čo predať vymáhačskej firme. Koncesionári, ktorí zaplatili, sa môžu súdne domáhať vrátenia zaplatenej čiastky, a tí, ktorých vymáhačská firma zažalovala, by sa mali spoločne brániť a podať na ňu trestné oznámenie.
Zákon o koncesionárskych poplatkoch podľa návrhu ministerstva nemá nič spoločné s proklamovanou solidárnosťou. Je to len spôsob, ako zabezpečiť dosť peňazí na to, aby bolo z čoho zas rozdávať. Začať by sa malo prehodnotením vzťahov medzi štátom a inštitúciami. Zlepšiť by sa mal dozor a zodpovednosť Rozhlasovej rady, Rady STV i vedení obidvoch médií. Aby sa nestalo, že po skončení "gazdovanía" v STV či SRo sa štatutári pokojne smejú všetkým do tváre alebo zašijú do zahraničia. Je veľa vecí, ktoré treba urobiť, aby sme mali obe tieto médiá také, aké majú naozaj byť.
Igor Kňazovický, Občianske združenie Vec verejná