To, že má Francúzsko od augusta novú vládu, nie je nijako horúcou témou. Veď ľavicovú vládu vystriedala nová ľavicová vláda, z veľkej časti tvorená tými rovnakými tvárami. Čo však zdvihlo pomyselné obočie finančných trhov je vymenovanie Emmanuela Macrona do čela ministerstva hospodárstva a jeho ambiciózne plány na vzkriesenie ekonomiky galského kohúta.
Tento bývalý investičný bankár, ktorého si vymienil sám prezident Hollande, nemá teraz za úlohu nič menšie, než naštartovať k rastu ekonomiku, ktorá sa zvíja v úsporných opatreniach prichádzajúcich z Berlína, a ktorú už niekoľko rokov trápi nízka konkurencieschopnosť a veľké verejné výdavky.
Francúzsko sa má stále moc dobre
Situácia vo Francúzsku, ktorá pripomína ekonomiku Veľkej Británie 80. rokov minulého storočia, doslova volá po prirovnaní Emmanuela Macrona k Margaret Thatcherovej. Je toto prirovnanie na mieste? Podľa Steena Jakobsen zo Saxo Bank zatiaľ nie.
Francúzsko sa podľa tohto dánskeho ekonóma má stále príliš dobre na to, aby jej ľud a politická reprezentácia rozhýbali k výrazným štrukturálnym zmenám. Za pravdu mu dal nepriamo Laurent Berger, šéf najväčšieho francúzskeho odborového zväzu, ktorý bez diskusií zmietol zo stola návrh na zrušenie 35 hodinového pracovného týždňa.
Zdá sa teda, že veľké šance na presadenie nemajú ani ďalšie návrhy na "modernizáciu" francúzskeho trhu práce, vrátane návrhu na ďalšie znižovanie nákladov na prevádzku štátu výmenou za zníženie daní firmám, ktorým by mali nižšie odvody do štátnej kasy umožniť vytvorenie nových pracovných miest.
Francúzsku chýbajú politické osobnosti
Zdá sa teda, že Francúzsko pokračuje v ceste k "sebazničeniu", ktoré by malo byť živnou pôdou pre reformy. Okrem súčasného vývoja zlým smerom však krajina galského kohúta potrebuje k vytvoreniu "thatcherovského okamihu" ešte jednu vec.
Spoľahlivého vodcu, ktorý zomkne ľud a dokáže tieto reformy realizovať. Bude touto osobou práve Macrona? Francúzsko zrejme nemá inú voľbu, prezident Hollande, ktorému rad nenaplnených sľubov vyniesol "ocenenie" najmenej populárneho povojnového prezidenta Francúzska, ním zrejme nebude, ďalšiu výraznú politickú tvár, okrem krajne pravicovej Marine Le Penovej, potom Francúzsko nemá.
Zdá sa teda, že Emmanuel Macrona nemá v tomto smere na výber a bude tak musieť úlohu mesiáša nielen prijať, ale aj zvládnuť. Prajme mu teda, nech je jeho pozícia ministra hospodárstva neotrasiteľná aj v čase ďalšej ekonomickej stagnácie Francúzska.